Napriek tomu, že myšlienka jej skrsla v hlave zo dňa na deň, neskôr pochopila, že projekt Neobyčajní a originálni bol len prirodzeným vyvrcholením jej fascinácie „inakosťou“. Fotografka Katarína Grajcaríková zachytáva na fotografiách krásu žien s rôznymi fyzickými hendikepmi.

To, ako má vyzerať ideál súčasnej krásy, na nás kričí zo všetkých strán, preto má mnoho žien problém vyrovnať sa so svojím vzhľadom, aj keď nebojujú so žiadnymi vážnymi nedostatkami. Katarínu od detstva fascinovali „tí iní“. Keď sa fotografia stala súčasťou jej života, prirodzene svoju fascináciu ľuďmi vložila aj do svojich obrazov.

Najťažšie bolo projekt rozbehnúť, neskôr sa jej ľudia začali ozývať aj sami. „Je to o tom, že ten, kto mi napíše, sa chce fotiť, čo znamená, že je so svojím komplexom alebo hendikepom vyrovnaný, prípadne je na ceste k sebaprijatiu,“ opisuje stále prebiehajúci projekt fotografka z Nového Mesta nad Váhom.

Vnímanie krásy je pre fotografku dôležité. „Na prvý pohľad ma zaujme fyzická krása. Neberiem ju však ako tabuľkové kritérium dokonalosti. Vlastne ani neviem, čo je to dokonalosť. Pozerám sa na ľudí inak. Často sa pozriem na človeka, ktorý môže byť smutný a strhaný so zanedbaným vzhľadom, a poviem si, ten je krásny. To asi niektorí nepochopia. Následne vnímam osobnosť, správanie, vystupovanie, vyjadrovanie, gestikuláciu, mimiku – to je ten šiesty zmysel, keď si tiež poviem, aký krásny človek.“

Každý máme nejaký komplex

Sama hovorí, že by sa na opačnú stranu pred objektív do projektu postavila tiež. Prirovnáva to však k tomu, keď sa lekára spýtajú, či by sa sám operoval. „Myslím si, že každý má nejaký komplex, či už väčší, alebo menší, a všetko závisí od toho, ako to vnímame. Niektorí to berú už ako hendikep.“ Podľa Kataríny je dôležité vedieť to otvorene povedať a naučiť sa s tým žiť.

„Teraz v dospelosti to už hodnotím ako banalitu, ale v detstve a v pubertálnom období to bol veľký problém. Atopický ekzém ma trápil a občas aj trápi, ale už nie psychicky ako kedysi. Moja koža nevyzerala pekne ani zdravo a trpela som fyzicky, ale i duševne,“ opisuje svoj komplex.

Súčasťou projektu Neobyčajní a originálni sú ľudia, ktorých krása nie je prvoplánová. Títo ľudia si často neveria, a preto v nich Katarína musí najskôr vzbudiť dôveru. Potrebuje, aby sa pred ňou prestali ostýchať a cítili sa krásni. „Dôležitá je komunikácia, úprimnosť, otvorenosť, úsmev a hlavne vedieť načúvať človeku, a to nemyslím len ušami. Musíme si vzájomne nájsť k sebe cestu, nepotrebujem viac, len aby ten človek cítil porozumenie a to platí obojstranne. Nejde mi o senzáciu, ale je to forma terapie – aj mojej osobnej. Keď toto všetko prebehne, potom už fotenie ide samo, pretože nevyžadujem nič špeciálne, žiadne kostýmy ani rekvizity či špeciálne pózy. Stačí mi človek.“

Fotografka svoje objekty vníma ako priateľov. S každým, kto sa postavil do zorného uhla jej hľadáčika, je v kontakte. Životné osudy ľudí s hendikepom berie ako fotografické tajomstvo. „Všetko sú to silné príbehy. Je to pre mňa obohacujúce a povzbudivé, za čo im všetkým zo srdca ďakujem. Počúvať ich životné skúsenosti, to, čím si museli prejsť a čím prechádzajú, ako sa vyrovnávajú sami so sebou, s okolím, čo ich trápi, ale aj ako sa tešia zo života, ako si ho vedia užiť. Veľa sa spolu nasmejeme, pretože to je liek na všetko,“ dodáva Katarína.

O Kataríne Grajcaríkovej

Katarína žije v Novom Meste nad Váhom spolu s mužom a dvomi deťmi. Fotografii sa venuje od svojich 14 rokov, od analógovej fotografie prešla k digitálnej. Jej tvorba pozostáva z fotenia ľudských aktov, portrétov a inscenovanej fotografie. Nedávno sa začala venovať aj dokumentárnej fotografii. Samotné ľudské telo je v jej ponímaní umeleckým dielom a každý človek je originálom, preto ku každému pristupuje individuálne a s rešpektom. Napriek Kataríninmu pozitívnemu mysleniu sú jej fotografie melancholické až dramatické, no často z nich cítiť pozitívnu energiu. Odráža sa v nich jej záujem o osudy ľudí a ich starosti, trápenia, radosti i odhodlanie.