Marianna Holušová Ružičková zasvätila svoj profesný život tvorbe prírodných permakultúrnych záhrad. Správanie, ktoré našej planéte skôr pomáha, než ju ničí, je samozrejmé aj v jej súkromí. Záhradná architektka v rozhovore prezradila aj to, že jej veľkým snom je obnoviť prebytkovú predajňu ovocia a zeleniny, ktorú kedysi prevádzkoval jej otec.

Zvykli sme si na pohodlný život a málokto sa zamýšľa nad tým, či je pohodlný aj pre našu planétu. Na základe názorov a užitočných tipov od žien, ktoré si uvedomujú, aké dôležité je chrániť životné prostredie, vám chceme ukázať, že niekedy stačí malý krôčik na to, aby sme žili lepšie, zdravšie a šetrnejšie. Na 10 otázok o zodpovednosti k životnému prostrediu odpovedala Marianna Holušová Ružičková, záhradná architektka, ktorá sa venuje najmä dizajnu permakultúrnych záhrad.

Čo je v súčasnosti podľa vás najväčší problém týkajúci sa životného prostredia?

Myslím si, že každý odborník by našiel ten najväčší problém práve vo svojom odbore. Ja sa zameriam na oblasť záhrad a zelene, v ktorých sa vyznám najlepšie. Problém vidím v tom, že budujeme množstvo spevnených plôch. Dažďová voda nemá kam vsakovať. Z miest miznú veľké stromy a plochy zelene, les sa ťaží formou holorubov, zo záhrad sa stáva sterilná plocha len pre trávnik a tuje. Mizne diverzita, staré stromy, lúky a rôzne úkryty pre hmyz a živočíchy.

Čo robíte pre našu planétu vy?

Na záhrade nepoužívame žiadne chemikálie, umelé hnojivá ani rašelinu, ktorá je vzácnym neobnoviteľným prírodným zdrojom. Vytvárame podmienky pre predátory, napríklad hmyzie hotely, vtáčie búdky či kopy konárov. Tie sa v záhrade starajú o biologickú rovnováhu. Na slizniaky máme zas kačky, druh indické bežce. Na polievanie používame dažďovú vodu. Všetok biologický materiál zo záhrady a z kuchyne kompostujeme.

Pestujeme si vlastnú zeleninu a ovocie. Čo nemáme, kupujem najradšej od malopestovateľov alebo vymením s rodinou či s priateľmi. Kozmetiku kupujem minimálne a prednostne prírodnú. Na pranie a umývanie riadu používam ekologické čistiace prostriedky. S manželom vyučujeme kurzy permakultúry a prírodných záhrad, kde ľudí učíme navrhovať záhrady a príbytky v súlade s prírodou a s minimálnym negatívnym dosahom na životné prostredie.

Máte nejakú ekologickú „vychytávku”, na ktorú nedáte dopustiť?

S prichádzajúcimi Vianocami mi napadá, že už niekoľko rokov ako vianočný stromček používame strom zasadený v kvetináči, takže máme živý stromček, ale nebolo treba žiadny vyťať. Keď sa nám zdá, že je veľký alebo že sa v kvetináči trápi, zasadíme si ho do záhrady.

V čom je Slovensko v oblasti ekológie pred inými krajinami?

Môj manžel hovorí, že Slovensko je Nový Zéland uprostred Európy. Krajina má obrovský potenciál v krásnej a rozmanitej prírode na takom malom území. Taktiež tu zatiaľ nebola preseknutá tradícia pestovania potravín ako v západnej Európe. Veľmi ma teší, že na našich kurzoch je veľa mladých ľudí, ktorí sa chcú naučiť pestovať a starať sa o svoj kus zeme.

V čom je Slovensko v tejto oblasti za inými krajinami?

Cítim tu veľmi malú podporu ekologických aktivít zhora. Napríklad projekt prírodných záhrad vznikol v Rakúsku pred 20 rokmi, v Česku som bola na prvých seminároch pred 15 rokmi a k nám sa oficiálne dostal až nedávno len vďaka CEA (Centru environmentálnych aktivít) v Trenčíne. Už len to Česko nás predbehlo počtom ekocentier, prírodných záhrad a celkového nastavenia národa pre zelené veci.

Čo môže pre životné prostredie urobiť bežný človek?

Musíme sa zamýšľať nad tým, čo a koľko kupujeme. Nedať sa oklamať reklamou, nekupovať zbytočné obaly, igelitky či balenú vodu. Vyskúšať bezobalové obchodíky. Skúsiť si vyrobiť kozmetiku aj doma. Správne triediť a nevyhadzovať do koša žiaden bioodpad. Veci, ktoré treba len párkrát do roka, si radšej požičať. V záhradách nepoužívať žiadnu chémiu a hnojivá, naopak, čo najviac využiť kompost z vlastného bioodpadu. Podporovať nákupmi miestnych pestovateľov a chovateľov.

Čo môžu urobiť firmy?

Firmy by sa mali správať zodpovedne hlavne ohľadom vplyvu ich vlastného dosahu na životné prostredie. Mali by predchádzať vzniku odpadov a výrobu plánovať zmysluplne. Myslím, že ľudia už vedia oceniť, keď sa spoločnosti správajú šetrnejšie k životnému prostrediu alebo sú miestne.

Kam by ste sa vy sama v oblasti zodpovedného prístupu k  životnému prostrediu chceli dostať?

Minimalizovať odpady, ale bez pocitu veľkého obmedzenia. Nájsť si dobrých bezobalových dodávateľov. Mojím snom je obnoviť prebytkovú predajňu, ktorú prevádzkoval môj otec s priateľmi zo Zväzu záhradkárov za starého režimu. Ľudia tam priniesli prebytky zo záhrad a tí, čo záhradu nemali, si mohli kúpiť čerstvé zdravé ovocie a zeleninu, ktoré neprecestovali tisíce kilometrov.

Chcela by som tiež na našich kurzoch naučiť ľudí permakultúrnemu dizajnu, čo znamená, že každá vec v záhrade je na správnom mieste, odpad jedného prvku je zdrojom pre iný a zároveň vytvára jedlý ekosystém, ktorý pokrýva vaše potreby.

Snažíte sa v tomto smere ovplyvňovať svojich blízkych, rodinu či  priateľov?

Áno, ale skôr príkladom ako poúčaním a kritizovaním. Od 15 rokov som bola v kontakte s Dubnickou environmentálnou skupinou. Mesto Dubnica nad Váhom bolo jedným z prvých miest s triedeným zberom odpadov, takže mnohé veci ohľadom triedenia mi pripadajú už dávno bežné.

Od vysokoškolských štúdií navrhujeme hlavne prírodné a permakultúrne záhrady a pozemky bez používania chémie. Mám šťastie, že s manželom v tomto vyznávame rovnaké hodnoty. Deťom sa snažíme vysvetľovať, napríklad prečo nie PET fľaše ani hliníkové plechovky. Nie sme však úplne radikálni, majú povolené výnimky, veď všetci sa máme v čom zlepšovať.

Myslíte, že generácia našich rodičov bola k životnému prostrediu šetrnejšia?

Bola, ale nie vedome a dobrovoľne. Kedysi sa pestovalo veľa ovocia a zeleniny, ľudia boli sebestační, kupovalo sa len trocha exotického ovocia na Vianoce. Ľudia viac chodili peši, na bicykli a MHD, málokto mal auto. Výrobky a nábytok sa kupovali na dlhé roky. Na dovolenky sa necestovalo tak často a tak ďaleko. Občas mám pocit, že to chcú teraz dobehnúť – kupujú veľa, aj zbytočností, hlavne, že je to lacné.

O Marianne Holušovej Ružičkovej

Je záhradná architektka a permakultúrna dizajnérka. Spolu s manželom sa viac ako desať rokov venuje realizácii permakultúrnych a prírodnych záhrad. Pravidelne organizujú kurzy a workshopy, na ktorých vyučujú navrhovanie záhrad a príbytkov v súlade s prírodou a minimálnym negatívnym dopadom na životné prostredie. Viac o projektoch nájdete na stránke prirodnezahrady.sk. Voľný čas Marianna rada trávi vo vlastnej záhrade a tiež sušením a spracovaním ovocia.