Čo znamená pre rodinu, keď muž musí vycestovať za prácou a možno sa už nikdy nevráti? Slovenská novinárka Magdaléna Vaculčiaková sa prostredníctvom slov aj obrázkov pozerá na životy žien, ktoré zostali vo svojich domovinách, kým ich manželia, synovia či bratia pracujú v cudzine.

„Projekt Ženy, ktoré zostali, je o tom, ako migrácia ovplyvňuje životy rodín, ktoré zostávajú v pôvodných krajinách. U nás sa málo hovorí o ženách, čo zostávajú, pritom sú súčasťou celého procesu, robia s mužmi rozhodnutia, samy vychovávajú deti, v niektorých krajinách vzhľadom na migráciu získavajú možnosť rozhodovať, až napokon vstúpia do politiky,“ hovorí novinárka Magdaléna, ktorá na projekte spolupracuje s priateľom, fotografom Noelom Rojom, ktorý je pôvodom z Mexika.

Práve vďaka Noelovi sa začala o tému hlbšie zaujímať. „Vo februári sme odleteli do našej obľúbenej Oaxacy v Mexiku a mali sme v pláne zostať na jednom mieste tri mesiace, mať chvíľu normálny život. Ako sme tam žili, videli sme rodiny a dediny ovplyvnené migráciou. V niektorých komunitách žijú takmer výlučne ženy,“ opisuje.

S rodinami žili, aby spoznali ich príbehy

„Začali sme na projekte pracovať v Oaxace a pokračovali sme v štáte San Luis Potosí. Pracujeme pomaly. Ak je to možné, so ženami a s ich rodinami žijeme, aby sme porozumeli tomu, v akom kontexte sa ich príbehy odohrávajú. Chceme vidieť ich každodenný život, ako často si volajú s mužmi, ktoré každodenné aktivity je pre ne náročné robiť, keď muži nie sú doma, s kým trávia čas,“ vymenúva.

Počas pobytu v Mexiku si vypočula mnoho príbehov, ktoré ju zasiahli. „Nebolo mi ľahko, keď sa počas rozhovoru ženy rozplakali. Napríklad 55-ročná Lucía nevidela viac ako dvadsať rokov svojich synov. Alebo Raquel, ktorá je asi v mojom veku, z desiatich rokov manželstva žijú s manželom na diaľku viac ako polovicu času. Keď prvý raz odišiel do USA, nepočula o ňom tri týždne, kým prešiel za hranice. Doma vtedy zostala s dvomi deťmi.“

Mnohí mexickí chlapci odchádzajú za prácou, keď majú 13 alebo 14 rokov. Hoci sa na chvíľu vrátia, je jasné, že tam pôjdu opäť. Napriek tomu si doma zakladajú rodiny a jedinou cestou, ako sa o ne postarať, je možnosť vycestovať.

S Mexikom máme niečo spoločné aj my

Spojitosť medzi migráciou na Slovensku a v Mexiku sa dá ľahko nájsť. „Aj na Slovensku je veľa rodín, ktorých členovia žijú a pracujú za hranicami, aby sa mali lepšie. Nerada prirovnávam migráciu z Afriky do Európy k tej našej slovenskej v rámci kontinentu, ale myslím, že čosi spoločné majú. Pri projekte si uvedomujem, že táto téma vo mne evokuje základnú otázku: Čo ľudia potrebujú, aby boli v živote šťastní či spokojní? Táto otázka je pre nás všetkých spoločná.“

Projekt vznikol aj preto, aby ľudia na Západe (a teda aj na Slovensku) spoznali životy žien ovplyvnených migráciou, aby nám to nebolo vzdialené, pretože tieto ženy môžu mať podobné ambície i problémy, ako máme my. „Pri niektorých mexických príbehoch sa to aj potvrdilo. Navyše naše ambície môžu byť s tými ich rôzne poprepájané,“ dodáva.

Magda žije posledných desať rokov viac v zahraničí ako doma, momentálne v americkom Denveri. Spoznávanie iných kultúr a vyvolávanie diskusií o nich jej bolo vždy blízke. „Keď som sa rozhodla vydať sa na cesty, prvé dva roky som cestovala sama. Bývala som často u miestnych, našla som si kamarátov na Filipínach, v moslimskej Indonézii, v budhistickej Barme aj v hinduistickej Indii. Vždy ma zamrzí, keď sa vraciam domov a vnímam strach, ktorý u nás mnohí ľudia majú, keď dôjde na rozhovory o iných kultúrach.“

Ďalšie cesty povedú do Afriky

Multimediálny projekt o ženách zasiahnutých migráciou by mal pokračovať v Senegale a v Etiópii. „Model migrácie z Afriky do Európy je iný ako ten z Mexika do USA a cieľom nášho projektu je priniesť rôznorodosť. Aj preto sme si vybrali Senegal, ktorý je moslimský, a Etiópiu, ktorú niekoľko rokov sužujú suchá. Z Etiópie sa k nám napríklad dovážajú ruže, káva či rôzne plodiny. Na cestách ma vždy najviac fascinuje inakosť. A pracovať v tej inakosti je veľká výzva, ktorá ma ako novinárku veľa učí.“ Na cestu do Afriky hľadá dvojica momentálne podporu prostredníctvom StartLabu. Z peňazí plánujú financovať letenky, ale aj miestnych sprievodcov, ktorí im pomôžu pri hľadaní kontaktov či tlmočení rozhovorov.

Ak sa vám projekt Ženy, ktoré zostali, páči, podporte ho prostredníctvom StartLabu. Vďaka vášmu príspevku sa budete môcť dočítať o ženách v Senegale a v Etiópii v slovenských a českých médiách, pozrieť si výstavy fotografií a zúčastniť sa na diskusiách. Viac o projekte nájdete na stránke StartLab.

O Magdaléne Vaculčiakovej

Pochádza zo Zvolena. Vyštudovala žurnalistiku v Bratislave a mediálne štúdiá v Brne. Žila v Írsku, Španielsku, Mexiku, Indonézii, Barme, Kambodži. Pôsobí ako novinárka na voľnej nohe. Zaoberá sa nemainstreamovými témami, zaujíma ju zodpovedné cestovanie, hoci lietať cez oceán zrejme neprestane nikdy, keďže v USA žije s fotografom Noelom Rojom, ktorý je pôvodom z Mexika. Najradšej trávi čas v slovenských lesoch, na indonézskych plážach, ochutnávaním pouličných jedál v Thajsku, navštevovaním galérií v Oaxace a najmä s rodinou.