V maliarskom ateliéri na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sme navštívili Katu Sido. Ukázala nám, že byť maliarkou je tvrdá práca, ktorá v sebe spája tvorivosť aj manažment. Zdôverila sa nám aj s tým, ako sa vyrovnáva so strachom z bieleho plátna a poradila, s čím začať, ak by ste chceli začať s olejovou maľbou.

Kata, na čom teraz pracuješ?

Momentálne mi na stenách visia rozpracované obrazy k mojej diplomovej práci na tému Krehkosť. Nemá to byť krehkosť v chápaní vizuálnej jemnosti, ale skôr osobnostná krehkosť. Je to vec, ktorá sa týka mňa. Toho, prečo som prestala maľovať a potom som znovu začala. Veľmi sa toho ešte bojím. Neviem, či to je len mnou, ale aj vo svojom okolí u ľudí v mojom veku vnímam, že sme strašne stratení. A presne o tom by mala byť moja práca.

Ako sa to v nej odzrkadľuje?

Všetky obrazy, ktoré mám rozmaľované, sú veci, ktoré som chcela namaľovať alebo vyrobiť, ale nikdy som na to nenašla odvahu. Bála som sa, že na to nemám dosť manuálnych zručností, nezvládnem to a niečo pokašlem. A naviac som sa hanbila prísť za niekým a vypýtať si od neho radu. Takže aspoň takto chcem dať tým veciam život. Snáď sa mi ich niekedy podarí zrealizovať tak, ako mali byť. Zatiaľ sú aspoň na obrazoch.

 Spomínam si, že si mala v škole krátku pauzu…

Áno, dva roky som mala prerušené štúdium. Prvý rok som sa venovala modelingu, druhý som pracovala v súkromnej materskej škole. Vedela som o modelingu, že to nie je to, čo chcem robiť dlhodobo. Nechcem byť zlá, ale tie modelky sú často rozmýšľaním úplne inde. Poznala som jednu, ktorá si trhala ofinu pinzetou, pretože chcela mať vyššie čelo. Naopak, učiteľstvo považujem za najzábavnejšiu a najvďačnejšiu prácu, akú som kedy mala. Ako vychovávateľka som mala na starosti celú triedu od rána do večera, učila ich matematiku, tancovali sme spolu a vyučovacím jazykom bola angličtina.

Čo sa po roku práce snov stalo, že si sa rozhodla vrátiť naspäť do školy?

Išla som v autobuse a povedala som si, že sa mi chce zase maľovať, že by som sa mala vrátiť. A práve v ten deň som náhodou stretla vedúceho ateliéru, ktorý mi povedal, že som predsa prijatá, že by som sa mohla kedykoľvek vrátiť. Zrazu som vedela, že je to super nápad.

Tvoja tvorba sa postupom času vyvíjala a menila. Akú maliarsku techniku využívaš pri rozpracovaných obrazoch?

Tieto obrazy sú na akrylových podkladoch a výraznejšie časti sú olejom. S olejom robím prvýkrát. S akrylom sa robia dobre plošné veci, ale na niečo takéto rozmaľovanejšie, expresívnejšie sa viac hodí olej. Pomalšie schne, môžem sa k obrazu aj o hodinu vrátiť a ovplyvniť, zmeniť a posunúť to inam – to som celá ja.

Vďaka oleju mám po dlhom čase radosť z maľovania. Naozaj sa mi naspäť vrátili pocity, že je to hra. Nebojím sa každého ďalšieho kroku, ktorý spravím len preto, lebo nemôžeš stlačiť klávesovú skratku cmd+z ako na počítači a vymazať, čo sa ti nehodí.

V ateliéri spolu pôsobíte traja. Ovplyvňujete sa navzájom?

Väčšinou sa to dá pocítiť až s odstupom času. Vedome sa ovplyvňujeme tým, že medzi sebou konzultujeme prácu v jej procese.

Myslím si, že sa to stáva bežne. Napríklad si vyberiem farbu, po ktorej by som inokedy určite nesiahla, ale videla som ju v nejakej super kombinácií na obraze niekoho, kto je vedľa mňa. V prvom momente mi to ani nedôjde. Je to skrátka taká automatika.

A nebyť Helen Tóth v mojom súčasnom ateliéri, ani by som nechytila olej do ruky. Takže určite sa ovplyvňujeme.

Čím má začať niekto, kto chce začať s olejom?

Minimálne tým, že si kúpi terpentín alebo ľanový olej, olejové farby a zopár štetcov. Potom musí skúšať, ako to reaguje, keď si nanesie olej samotný, ako to reaguje, keď ho nanesie s terpentínom alebo iným olejom, či a ako reagujú farby, keď ich premiešavaš priamo na plátne. Ako dlho schnú, ako dlho sa dá do obrazu zasahovať a ako sa vôbec dá zasahovať.

Ak by teda za tebou niekto prišiel, vedela by si mu poradiť. Funguje to aj opačne?

Stále som neprekonala strach ísť za niekým po radu. Pracujem na tom. Práve preto píšem diplomovú prácu, lebo si v nej veľa vecí priznávam. Nechávam ju čítať aj svojmu vedúcemu ateliéru a myslím si, že aj jemu to pomáha pochopiť, ako fungujem. Že nie som až taký flákač, ale skôr som hanblivá.

Si hanblivá?

Áno, to je pre veľa ľudí šokujúca informácia, keď to o sebe vyslovím. Viem, že som tak v živote nepôsobila, ani som nechcela, ale naozaj som.
Kedysi som pôsobila ako strašný drsňák. Bola to len hlúpa škrupinka, ktorej sa snažím pomaličky zbavovať.

Teraz možno už nie si drsňák, ale dobrodruh. Bola si na dva týždne na Islande, však?

Áno, pôvodne som išla s partiou kamošov, ale jeden z nich bol počas cesty tam veľmi nepríjemný. Povedala som mu, že ak sa takto mieni správať, nech sa radšej rozdelíme. Vystúpili sme na Islande na letisku a on povedal: “Tak sa teda rozdeľme.” A tak som zostala sama v Reykjavíku.

Čo si spravila?

Kúpila som si stan a išla som stopovať. A bolo to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Stále som tam len plakala, pretože to bolo nádherné. Všetko. Všade. Keby bol vtedy niekto pri mne, tak by som podľa mňa nedokázala tak precítiť prírodu, z ktorej som bola “najhotovejšia” na svete.

Cítila som sa však hrozne silná a samostatná a na Slovensko som sa vrátila úplne pokojná.

Svoje pôsobenie na Slovensku vidíš aj po škole?

Uvedomila som si, že u nás na škole sú veľmi šikovní ľudia, ale málokto o nich vie. Keď si naťukáš ich meno do Google, nevieš o nich nič, nenájdeš žiadne ukážky ich tvorby. Pre veľa ľudí je to dokonca problém – keď majú promovať svoju prácu, cítia sa blbo. Ja síce nie som v tvorbe veľký extrovert, ale viem, že promo je potrebné. Pretože ak sa tým chceš naozaj živiť a predpokladám, že ľudia študujúci šesť rokov na VŠVU to chcú, tak sa tomu musia venovať po všetkých stránkach. Nielen tvoriť, ale aj promovať svoju prácu. Byť maliarom je o tom, že si hlavne sám sebe manažérom.

Postupne som prišla na to, že ma baví pomáhať takýmto ľuďom, pretláčať ich na rôzne miesta alebo im organizovať výstavy. Tak by som si vedela predstaviť svoju budúcu náplň práce. Okrem iného mám pocit, že niekomu pomáham a to má pre mňa zmysel.

Nemáš problém si za svoju prácu pýtať adekvátne ohodnotenie?

Mám pocit, že s týmto má problém u nás na škole každý. Bolo by vhodné, keby sa vytvorí špeciálny predmet, ktorý by nás učil, ako si nastaviť cenu, aby nebola premrštená, ale zároveň by nebola nastavená príliš nízko.

Už vo chvíli, keď si za obraz veľkosti 1,80 x 1,80 metra vypýtam 1 600 eur, uvedomujem si, že je to málo. Ale niekto ti na to odpíše: ”Ja som si myslel, že to bude tak 400.”

Ľudia si neuvedomujú, že len materiál stál 100 až 200 eur a okrem toho som na obraze pracovala dva mesiace. Naozaj si za dvojmesačnú prácu nevypýtam 400 eur. A ak by som to mala ešte prerátavať na hodiny práce…

Čo cítiš pri prvom ťahu štetcom na čisté plátno?

Je to strach. Bojím sa toho. Toho prvého ťahu, ktorý má pre mňa veľkú váhu. No čisté plátno mám strašne rada. Keď je napnuté a natreté vodou, tak znie ako bubon, keď po ňom búchaš. Strašne pekne vonia a celý ten proces výroby rámu a naťahovania plátna mám veľmi rada.


Katarína Sido študuje na Vysokej škole vizuálnych umení – prvé štyri roky tvorila v ateliéri u profesora Ivana Csudaia, neskôr prestúpila k profesorovi Danielovi Fischerovi, kde si dokončila aj bakalársky stupeň. Sama hovorí, že prestup pre ňu znamenal zásadný prerod myslenia aj tvorby. Od povrchového zaoberania sa vizuálnou stránkou a predajnosťou svojej tvorby prešla k hľadaniu hlbšieho zmyslu svojej práce.