Vytrvalosť – vlastnosť, ktorá nám umožňuje zdolať prekážky na ceste k našim snom. V neustálom kolobehu niekedy zabúdame zastaviť a spýtať sa, či je náš cieľ vôbec aktuálny alebo za ním kráčame zo zotrvačnosti a zvyku. Päť žien sa podelilo o svoje príbehy, v ktorých prezradili, kedy pre ne bolo odhodlané pokračovanie alebo, naopak, opustenie vyšliapanej cesty v živote kľúčové.

Stavať celý svoj život na jednej veci je veľmi krehké

Vanda Michalková, športová lezkyňa

Na tréningy som chodila sama od trinástich rokov – bez trenéra a bez parťáka. Sama som sa rozčuľovala, keď mi lezenie nešlo, no zároveň som sa tešila z malých aj veľkých úspechov, ktoré boli výsledkom tvrdého tréningu. Neustále posúvanie vlastných hraníc a pocit vyhratých pretekov ma tlačili vpred. Lezenie vždy bolo a stále je hlavným zdrojom aj tréningom mojej vytrvalosti.

Zlom v mojej motivácii prišiel s pandémiou, s ktorou bola celá pretekárska sezóna 2020 predčasne zrušená. Tento fakt mi narušil moje už niekoľko rokov sa točiace koleso tréningov a pretekov. Zrazu som trénovala a vlastne som nevedela prečo, čo ma doviedlo k úplne novým myšlienkam. Uvedomila som si, že stavať celý svoj život na jednej veci je veľmi krehké.

„Počas pandémie som sa zamýšľala, prečo tak tvrdo trénujem. Zrazu ma môj pôvodný cieľ ,byť najlepšia‘ prestal motivovať.“ 

Keď po dlhšom čase ohlásili prvé preteky, pokúsila som sa skočiť späť do svojho tréningového cyklu, ale už som nevedela fungovať tak ako predtým. Neustále som sa zamýšľala nad zmyslom, prečo vlastne leziem, a zrazu môj pôvodný cieľ „byť najlepšia“ prestal byť zdrojom mojej motivácie – ako detský sen, z ktorého som vyrástla.

Počas pandémie som začala študovať na vysokej škole v Innsbrucku. Nie som osoba, ktorá sa ľahko vzdáva, a tak som pokračovala v tréningu a zároveň aj v štúdiu napriek tomu, že toho na mňa bolo priveľa. Odzrkadlilo sa to na mojich výsledkoch na pretekoch a hlavne na mojej psychike. Aj preto som sa rozhodla v lezení poľaviť, čo pre mňa znamenalo úplný skok do neznáma. A aj keď je lezenie stále veľkou súčasťou môjho života, už nie je zdrojom stresu, ale pohody. Musím uznať, že ma to takto baví viac ako kedykoľvek predtým.

Rodičovstvo je tá najväčšia vytrvalostná výzva, ktorá zároveň  dáva môjmu životu zmysel

Veronika Paveleková, adoptívna matka 

Najväčšou výzvou v mojom živote bolo, keď som ako 13-ročná musela spracovať fakt, že nikdy nebudem biologickou mamou. Znamenalo to aj zistenie, že túto skutočnosť budem musieť riešiť v každom partnerskom vzťahu.

Otázka, ako a či s niekým prežijem dospelosť, visela v mojej rodine vo vzduchu neustále. Vytrvalo som svojmu okoliu vysvetľovala, nech sa tým netrápia. Bola som názoru, že čo má prísť, príde. Nebolo to pre mňa ako puberťáčku vôbec ľahké, no nepoddala som sa zúfalstvu.

Dnes som ženou, manželkou a adoptívnou maminou a žijem ako každá iná žena, ktorá si založí rodinu. Aj keď sa stále nájde niekto, komu musím vysvetľovať naše fungovanie či rozhodnutie, stojí mi to za to. Každý deň som vďačná za úsmev svojich detí, za každý pohľad na manžela, ktorý sa s nimi s láskou hrá, či za správy vyjadrujúce nám podporu a vďaku za to, že otvorene hovoríme o našom rodinnom živote.

Rodičovstvo je tá najväčšia vytrvalostná výzva a zároveň nekonečná cesta na húsenicovej dráhe, ktorá ma napĺňa a dáva mi zmysel. 

Telo najlepšie signalizuje, kedy treba s niečím prestať

Jana Jablonická Zezulová, analytička a ľudskoprávna aktivistka

Dlhodobo sa angažujem v aktivitách pomáhajúcich k tomu, aby LGBTQI+ ľudia v našej krajine mohli žiť v súlade so svojou identitou rovnocenne s ostatnými a mali možnosť uzavrieť partnerské zväzky, v ktorých sa o seba lepšie postarajú. 

„Vytrvalosť znamená aj čas na reflexiu a vieru, že každá práca robená s láskou prinesie želaný efekt.“

Na začiatku svojho úsilia som mala pocit, že bude stačiť pár rokov a posunieme sa aspoň tak ako v susednom Česku. O túto vieru – a teda aj vytrvalosť – ma obral vývoj v posledných rokoch, keď sa dúhoví ľudia stali terčom nenávistných kampaní. Reagovať na klamstvá a snažiť sa o to, aby sa situácia ešte nezhoršila, bolo nesmierne vyčerpávajúce. Po referende v roku 2015 som nadobudla pocit prázdnoty, vyhorenia a na nejaký čas som prestala byť aktívna. 

Platí, že telo najlepšie signalizuje, kedy treba s niečím prestať a nabrať nové sily. To moje sa ozývalo už dlhšie, preto som sa stíšila a opustila to, v čom som už nemohla byť užitočná. Vrátila som sa k tomu, čo ma zároveň dokáže napĺňať a robiť mi najväčšiu radosť. Asi najlepší recept na vytrvalosť v čomkoľvek je dopriať si čas na reflexiu a veriť, že aj každá malá práca robená s láskou prinesie želaný efekt.

Vytrvalosť sa stala mojou každodennou nutnosťou a podmienkou prežitia 

Linda, právnička, abstinentka 

Pri netrpezlivom očakávaní pozitívnej emócie som pila. Pila som, aby som bola rýchlo šťastná a rýchlo zabudla na trápenia. Dostala som sa do bludného kruhu závislého človeka. Keď som si svoju závislosť začala uvedomovať, pomyslela som si, že sa mi už nepodarí byť skutočne šťastná. Že si to ani nezaslúžim a nenájdem pokoj v duši.

Nikdy som sa nepozastavila nad tým, akú hĺbku v sebe skrýva často citované príslovie, že trpezlivosť ruže prináša, no po prežitej polstoročnici a v posledných desiatich rokoch svojho života s vedomím trpezlivosti žijem denne. Vytrvalosť sa stala mojou každodennou nutnosťou a podmienkou prežitia. 

Preto trpezlivosť a vytrvalosť idú ruka v ruke, sprevádzajú ma každý deň a predstavujú kompletnú zmenu životného štýlu a hodnôt. O svoju abstinenciu som sa naučila vytrvalo starať, ako sa Malý princ stará o svoju ružu. Vždy s pokorou. Pretože nový deň pre mňa znamená i novú podobu trpezlivosti.

V krízových momentoch mi pomáha obyčajné objatie – pocit, že som ľúbená

Ľudmila Kasaj Poláčková, kurátorka a matka samoživiteľka

Čeliť krízam sa učím od detstva – no doposiaľ tou najväčšou bolo a stále je popasovať sa s vdovstvom a s prislúchajúcim statusom matky samoživiteľky. Ak som ráno schopná vstať z postele a spustiť každodenný (auto)mechanizmus fungovania domácnosti, viem, že kríza je zažehnaná aspoň na aktuálny deň. V najhorších momentoch mi pomáha obyčajné objatie – pocit, že som ľúbená, od mojich synov, mojej mamy a takisto snívanie o všetkom možnom aj nemožnom.

V mojom prípade sú vytrvalosť a umelé naťahovanie stavu často prepojené nádoby. Vďaka vrodeným inštinktom väčšinou vieme rozoznať, čo nám slúži a čo nie, no stáva sa, že počas života tieto zistenia potlačíme. Moja vytrvalosť mi priniesla množstvo zaujímavých pracovných projektov, ale aj veľa pocitu osamelosti, ktorý v hnaní sa za cieľmi prežívam. Ak je to možné, treba sa za to, čo sme sa naučili, poďakovať a bez výčitiek pustiť k vode všetko, čo nám už neslúži.