Na tom, kým sme chceli byť v detstve, sa dnes väčšinou len zasmejeme. Niektoré sny sa zmenili počas dospievania, niekoho nasmerovali záľuby, talent, ale aj okolie. Stále je medzi nami mnoho žien, ktoré na kariérnej ceste inšpirovali matky. Zaujímalo nás, prečo sa dcéry rozhodli v práci nasledovať svoje mamy, ale aj to, aké prekážky musia matky s dcérami ako kolegyne prekonávať.

Bývalé modelky Kata a Darina: Snívajú o spoločnom obchode s pokladmi

Katka Sido je dnes známa najmä ako maliarka, v minulosti si vyskúšala aj modeling a v detstve mala vysnívaných mnoho profesií. „Archeologička, vojačka, pilotka stíhačky… Profesia modelky nikdy nebola mojím snom. Vedela som, že mamina sa tomu venovala, rada som sa pozerala na jej fotky, ale často sme túto tému doma nerozoberali,“ hovorí. Mama ju doma inšpirovala v iných smeroch. „Vedela som, že chcem byť ako mamina, pretože vedela krásne kresliť, šiť, nosila krásne oblečenie, o všetkých sa starala, vždy bola príjemná na ľudí. Bola pre mňa vzor v iných veciach, nie v modelingovej kariére.“

Keď prišli ponuky na modeling, mama za dcéru nerozhodovala. „Netlačila ma do modelingu, ale tešila sa, keď ma začali oslovovať agentúry. Prvýkrát išla na stretnutie so mnou, mala som hádam 15 rokov. Nebolo mi to sympatické, bola som rebelujúca pankáčka, nechcela som robiť to, čo mi nadiktujú modelingoví agenti. Jediná agentúra, ktorá mi učarovala, bola agentúra v Prahe. Umelci, potetované decká, bola som medzi svojimi,“ spomína Katka. „Kariéra mi dlho nevydržala, bola som už pomerne stará, ani ma to až tak nebavilo. Mamina v tomto prípade tiež neprotestovala, prijala moje rozhodnutie a tešila sa z pekných fotiek, ktoré za ten čas vznikli,“ dodáva.

Katkina mama Darina dnes pracuje ako predavačka a aranžérka, kedysi šéfovala salónu krásy. Na časy modelingu si pamätá veľmi dobre. „O svojej práci modelky som nerada rozprávala. A už vôbec nie deťom. O rozdieloch v modelingu vtedy a teraz by sa dala vydať malá knižka. Bolo nás málo, neboli sme pod agentúrami, samy sme sa maľovali a česali. Niekedy sme používali vlastné doplnky. Vlastné topánky sme mávali aj na foteniach, aj na prehliadkach. Takmer všetky sme sa vzájomne poznali, stretávali, dohadzovali sme si iné kšefty. Nebol žiadny Photoshop. Svoje fotky sme mali vždy možnosť vidieť až v časopise,“ spomína na modeling spred rokov Darina.

Mama Darina hovorí, že rozhodnutie vyskúšať si modeling nechávala na dcéru, dôležitejšie pre ňu bolo jej vzdelanie. „Pri výbere umeleckej školy som bola skeptická, čo sa týka neskoršieho uplatnenia, ale v hĺbke duše som jasala. Deň, keď mi oznámila, že je prijatá, sa vryl hlboko. Od šťastia som plakala,“ hovorí.

Katka aj Darina sa zhodnú, že majú krásny vzťah. „Máme iné názory, predstavu, ako riešiť problém, no vždy sa pochopíme. Obdivujem na Katke jej úprimnosť aj za cenu straty,“ hovorí Darina. „Mňa aj maminu baví vyrábať veci vlastnými rukami, baví nás hľadať poklady na blšákoch. Odmalička ma vodila po sekáčoch a vďaka nej mám vytrénované oko. Myslím, že obe máme dobrý vkus. Veľmi by sme chceli mať obchod s dekoráciami, oblečením, maličkosťami, jednoducho s takými pokladmi,“ prezrádza Kata spoločný sen.

Učiteľky hudby Daniela a Daniela: Dcéra sa učí na príkladoch zo života matky

Pri výbere povolania formovalo učiteľku Danielu Sadloňovú najmä rodinné prostredie. „Obaja rodičia sú hudobníci. Skôr som sa však ‘potatila’, lebo otec zo mňa vychoval huslistku,“ hovorí. Úzko však spolupracuje s mamou. „Mama je klaviristka a tiež moja korepetítorka, človek, s ktorým tvorím hudbu. Rada s ňou hrávam, pretože výraz cítime podobne,“ hovorí Daniela.

Keď bola Daniela dieťa, chcela byť módnou návrhárkou, neskôr učiteľkou. „Dizajn ma baví dodnes, kreslím na textil, no hudba bola vždy silnejšia. Po gymnáziu som neodolala a išla som študovať husle,“ opisuje cestu za vysnívaným povolaním.

Nespomína si, že by ju rodičia do hudobnej kariéry nútili. „Naši ma radšej samu nechali prísť na to, čo vlastne chcem,“ hovorí. „Čo ma vždy hnevalo, bolo to, že mama, skrátka, musí mať pravdu, ale čím som staršia, zisťujem, že ona ju naozaj má,“ s úsmevom uzatvára.

Mama Daniela je učiteľkou hudby už 36 rokov, jej rodičia boli tiež učitelia. Priznáva, že rozhodnutie dcéry ísť v rodinných šľapajach ju teší. „Určite som spokojná, ale neprekážalo by mi, keby si vybrala akékoľvek iné povolanie. Na rozdiel od jej brata, ktorý je programátor, som však tušila, že matematička ani fyzička z nej nebude. Vždy mala blízko k umeniu,“ s úsmevom hovorí Danielina mama.

Rodičia dcére do práce priveľmi nezasahujú. „Radíme jej, ale nie úplne cielene. Nie sú to direktívne rady, skôr je to príklad z bežného života, ktorý má doma alebo ktorý vždy videla na našich hodinách. Profesionálne rady ohľadom huslí jej dáva otec,“ hovorí.

Optometrička Karin a optička Ingrid: Spája ich láska k dizajnu aj rodinná firma

Karin Žácka síce vyrastala v prostredí rodinnej firmy, svet optiky ju oslovil až počas výberu školy. Kým mama sa ako optička venuje zhotoveniu okuliarov a ich opravám, dcéru Karin v optike zaujala zdravotnícka špecializácia – optometria. Ako optometrička dnes zákazníkom radí aj ich odborne vyšetruje. „V detstve som nechcela byť učiteľka či doktorka, vždy som hovorila, že chcem byť na dôchodku ako moja babička,“ so smiechom hovorí. „Pri výbere školy mi veľmi pomohlo to, že obaja moji rodičia robia v oblasti optiky. Veľmi ma bavil okuliarový dizajn, no chcela som ísť študovať niečo, čo ma uživí, a tak moja voľba bola optometria,“ vysvetľuje.

Rodičia s rozhodnutím dcéry najprv neboli stotožnení. „Dosť sme sa hádali, lebo moja rodina bola prekvapivo proti tomu, aby som išla študovať optometriu. Chápala som, že to myslia dobre, no som tvrdohlavá a zastávam názor, že je dôležité robiť vlastné rozhodnutia a vlastné chyby. Zatiaľ to neľutujem,“ hovorí Karin.

„Moja mama je pre mňa stále vzorom. Je najsilnejším človekom, akého poznám, a viem, že sa o ňu môžem v každom smere oprieť. V optike ma vždy vie prekvapiť. Ja sa snažím polhodinu zložiť jedny okuliare, potom príde ona, urobí dva ťahy a o minútu je to hotové.“

Karin priznáva, že voči rodinnej firme cíti záväzok. „Bola by som nerada, keby sa niečo pokazilo a všetko, čo moji rodičia vybudovali, by zaniklo. Mám však chuť cestovať, žiť v cudzine a rodinná firma tvorí puto, čo ma zatiahne naspäť do rodného mesta. Ale aj tu to mám rada,“ vysvetľuje.

Krátko po skončení školy ju práca baví. „V ťažších chvíľkach si síce hovorím, aké by to bolo mať prácu, ktorej náplňou by nebol každodenný styk s cudzími ľuďmi. Niekedy je ozaj ťažké pracovať s ľuďmi a s ich náladami,“ objasňuje.

Keď mama Ingrid pred 29 rokmi začínala s optikou, nemala toľko možností, ako jej dcéra. „Keďže môj otec nebol počas minulého režimu v strane, nedostala som sa na vysokú školu odevnú v Liberci, a tak mojou druhou voľbou bola optika. Veľmi ma bavila práca, pri ktorej mi z rúk vychádzali hotové výrobky,“ spomína.

Z dcéry chcela mať Ingrid najskôr zubárku, teraz ju teší, že prevezme rodinnú firmu, hoci vie, že ľahké to mať nebude. „Pri výbere školy sme jej nechali voľnú ruku. Do optiky však so mnou chodila odmalička, aj keď jej obľúbenou činnosťou bolo točenie sa na stoličke,“ smeje sa Ingrid.

Dnes sú z mamy a z dcéry kolegyne. To, čo ich v práci spája, je najmä láska k dizajnu. „Keď chodíme spolu nakupovať tovar, som rada, že každá máme trochu rozdielny názor a vtedy je super, že na záver prídeme k zaujímavému spoločnému výsledku,“ hovorí Ingrid. Karin s mamou súhlasí. „Keď sa vrátim domov z práce, hovorím mamine, aké okuliare som vybrala zákazníkom a ako krásne im sedeli na tvári, to ma veľmi baví.“