Každá matka ráta s tým, že sa jej dospelé dieťa raz odsťahuje z domu. Môže to mať naplánované, predstavovať si to, no až realita ukáže, ako to naozaj ovplyvní nielen vzťah s dieťaťom, ale aj ju samu. Dcéra, ktorá matku kedysi neustále potrebovala, je zrazu samostatná a svoj život vzdialený kilometre od domova si plánuje podľa seba. Ako vnímajú ženy odchod svojich dcér z domu? Spýtali sme sa štyroch matiek, ktoré nám úprimne prezradili, čo sa zmenilo na ich vzťahu s dcérami.

Zuzana sa snaží neupínať sa na dcéry, no aj tak si dennodenne píšu

Zuzana má dve dcéry, medzi ktorými je trojročný vekový rozdiel. Staršia Kristína žije vo Viedni, mladšia Pavlína študuje v Brne. Pre Zuzanu je však to, že sú dcéry preč z domu, prirodzené. „Staršia už skončila vysokú školu a pracuje, mladšia dcéra ešte študuje, takže odchádzanie prebiehalo postupne,” hovorí Zuzana.

Podľa nej sa tým, že sú dcéry preč, na ich vzťahu nič zásadné nezmenilo. „Vzťah sa buduje od narodenia a je prirodzené, že keď sú dospelé a samostatné, majú svoj život, partnerov,” zamýšľa sa. „Myslím, že môžem povedať, že náš vzťah je veľmi otvorený a vzájomne obohacujúci. Tiež verím, že som im dala do života základ, na ktorom môžu stavať,” dopĺňa.

Vďaka informačným technológiám je s dcérami v kontakte neustále. „Dennodenne si píšeme a posielame fotky. Aj vďaka tomu, že prehodíme cez deň pár viet, mám pocit, že som stále súčasťou ich života,” hovorí Zuzana. „Staršia dcéra chodí domov menej, no vždy som rada, keď prídu obe aj s partnermi, vtedy je u nás poriadne veselo a to milujem,” dodáva.

Priznáva, že dcéry potrebuje, má však aj svoj život a nesnaží sa upínať len na ne.  Ak by sa rozhodli žiť na konci sveta, nebude im v tom brániť. „Nechcem, aby odo mňa cítili nejaký tlak. Snáď si budú vedieť vždy poradiť najlepšie. Patent na správne rozhodnutia aj tak nemám,” uzatvára mama Kristíny a Pavlíny.

Katarínu by potešilo, keby jej dcéra Adriana zavolala častejšie

Katarína je rada, že na odchod staršej dcéry z domu si mohla zvykať postupne, počas dcérinho štúdia na vysokej škole. Adriana si počas štúdií našla priateľa a po škole sa rozhodla žiť a pracovať v Prahe. „Uvedomujem si, že teraz, keď dcéra začala riadne pracovať, sa budeme vídať menej, no myslím si, že na našom vzťahu sa tým nič nezmení a budeme si vzácnejšie,” hovorí Katarína a zároveň dodáva, že chápe, že dcéra má v Prahe lepšie možnosti uplatnenia ako v blízkosti domova.

V kontakte sú väčšinou telefonicky alebo prostredníctvom sociálnej siete. „Neviem povedať, ktorá volá viac. No potešilo by ma, keby mi Aďka zavolala častejšie len tak ako sa máš, mami, lebo niekedy mám pocit, že zavolá len vtedy, keď niečo potrebuje,” úprimne dodáva Katarína.

Katarína dcérino rozhodnutie ostať žiť mimo domova chápe. „Určite by som bola radšej, keby žila bližšie a mohli by sme sa vídať častejšie. No keď vidím, že Aďka je momentálne spokojná a šťastná, tak sa ju snažím podporovať v jej rozhodnutí žiť v Prahe. Ak by sa však situácia zmenila, urobila by som všetko preto, aby sa vrátila domov,” komentuje mama rozhodnutie svojej dcéry.

Ľudmila by chcela mať dcéry pri sebe, no ich rozhodnutie rešpektuje

Odchod dcér je pre Ľudmilu o niečo náročnejší, keďže sa zrazu ocitla vo veľkom dome sama. „Bývame v rodinnom dome a muž chodí na týždňovky, takže už len čakám na štvrtok, kedy sa kto prvý objaví a čo dobre môžem navariť,” vysvetľuje a zároveň dodáva, že cíti a dúfa, že ju dospelé dcéry stále potrebujú. „Svoje deti milujem. Ony potrebujú mňa a ja potrebujem ich. Rodina je pre mňa na prvom mieste. Keď sú spokojné deti, spokojná som aj ja,” dodáva.

Staršia dcéra Veronika sa po skončení školy presťahovala do Bratislavy, mladšia Natália študuje v Trnave. „Samozrejme, že by som ich chcela mať pri sebe, ale jednoducho to nejde, rešpektujem ich rozhodnutie,” dodáva. Napriek tomu sú v kontakte od rána do večera. „Je to také vzájomné. Keď niečo potrebujem, zavolám im, a zas opačne, keď chcú niečo dcéry, ozvú sa,” opisuje dennú komunikáciu.

Pre Alenu je odchod dcéry z domu normálny a prirodzený

Alenina dcéra Mária študovala vo Viedni, no momentálne žije a pracuje v ďalekom Japonsku.  Svoju dcéru napriek tisíckam kilometrov v plnení snov podporuje. „Odchod dcéry z domu je pre mňa normálny a prirodzený stav. Keď mala šesť rokov, išla do školy, keď skončila základnú školu, išla na strednú, keď zmaturovala, išla na univerzitu. Všetko sa javí úplne obyčajne,” vysvetľuje Alena.

Rovnako prirodzene vníma aj odchod dcéry z domu. „Nastala tá situácia, nastal ten čas, tak odišla. Jej odchod v našom vzťahu nezmenil vôbec nič. Našťastie v našej rodine vzdialenosť neovplyvňuje a nemení vzťahy,” opisuje prirodzený postup v živote svojej dcéry.

Alena je rada, že v súčasnosti je také jednoduché byť s dcérou v kontakte, nech je kdekoľvek. „Existuje toľko možností komunikácie. My používame WhatsApp, každú chvíľu pribudne správa z jednej alebo z druhej strany, zároveň sa správy striedajú s telefonátmi,” opisuje komunikácia s dcérou, žijúcou blízko japonskej Osaky.

„Potrebuje ma celkom inak ako pred pár rokmi. Teraz nejde o moju starostlivosť o ňu, ale skôr o radu, rozhovor, názor. Ja si tiež vždy rada vypočujem jej názory a teším sa na rozhovor s ňou,” opisuje vzájomný vzťah.

Alena svoju dcéru v rozhodnutiach žiť mimo domova plne podporuje a jej kroky chápe. „Dávno som čítala úvahy z knihy Prorok, kde sa o deťoch píše: Vaše deti nie sú vašimi deťmi. Môžete im dať svoju lásku, nie však svoje myšlienky, lebo majú vlastné myšlienky. Môžete dať domov ich telám, nie však ich dušiam, lebo ich duše sídlia v dome zajtrajška… Teraz lepšie ako pred rokmi chápem, čo tieto slová vyjadrujú,” uzatvára.

Vanda svoju dcéru podporuje, za jej prispôsobivosť ju vždy obdivovala

Vanda odchod svojej dcéry Melisy z domu nikdy nebrala ako odchod navždy. „Meliska odmalička striedala školy. Aj za cenu diskomfortu a straty časti priateľov tak naberala cenné skúsenosti. Od určitého veku to bola už len jej vôľa, nič som jej nikdy striktne nediktovala. Prichádzala som síce s nápadmi, ale jej rozhodnutia boli mnou už len jemne korigované. Obdivovala som ju za jej prispôsobivosť,” hovorí Vanda.

Na to, že je dcéra preč z domu, si zvykla najmä počas Melisinho štúdia v Edinburgu. „Na našom vzťahu sa diaľkou nezmenilo nič. Stále je medzi nami najsilnejšie puto a najdôležitejšie je, že obe vieme, že sa jedna na druhú môžeme vo všetkom spoľahnúť. Z mojej strany sa vzťah mama – dcéra vyvíja v zmysle príslovia: Diaľka ide s láskou ako vietor s ohňom  – zahasí malý plamienok a rozhorí veľký,” opisuje vzťah so svojou dcérou.

Po skončení školy sa Melisa presťahovala do Berlína, kde žije so svojím priateľom. S mamou je však v kontakte každý deň. „Voláme si občas, čas je neúprosný a podmienky nie sú vždy ideálne na dlhý telefonát, ale každý deň si píšeme cez messenger. Vymieňame si rôzne linky. Ona zvyčajne posiela umenie a ja jej novinky vedy o správnom stravovaní a komentujeme si to. Skrátka každý deň viem, že je tam a že je v poriadku. Bez toho by som ani nezaspala,” opisuje komunikáciu s dcérou.

Vanda chápe, že si dcéra potrebuje niektoré veci vyskúšať sama. „Dnes, keď môžem vďaka lacným letenkám chodiť častejšie do jej domácnosti v Berlíne, vidím, ako sa zodpovedne naučila samostatnej existencii. To zahŕňa aj také banality ako starostlivosť o domácnosť, čistotu, vlastné zdravie. Som tu preto, aby sa so mnou podelila o radosť z prežívaného, ale veľmi dobre viem, že som tu pre ňu hlavne vtedy, keď jej šťastena pokrivkáva a nervy pracujú. A nesťažujem si. Ak je to v dostatočnej rovnováhe, už sa tým toľko netrápim. Život je zebra,” hovorí.

Uvedomuje si, že odkedy je dcéra mimo domova, má na seba zrazu oveľa viac času a snaží sa ho čo najlepšie využiť. „Odkedy moja Mel odišla, zo zármutku a z pocitu prázdnoty som sa vrhla na koníčky. Boli časy, keď som doslova behala z miesta na miesto. Chcem tým povedať, že som v žiadnom prípade nezostala sedieť v jej izbe a plakať na koberci,” hovorí o živote po odsťahovaní dcéry z domu. „Priznám sa, stále dúfam, že Meliskina dobrodružná povaha jej nedovolí zotrvať dlho na jednom mieste a tajne si v kútiku duše želám, aby našla svoje stabilné šťastie bližšie pri nás. Túžim ju aj cítiť, nielen počuť alebo vidieť cez monitor. Nie je hodina, aby som si na ňu nespomenula,” láskyplne uzatvára.