Ako vražda Jána a Martiny zmenila ľudí aj spoločnosť? Odpovedajú tri páry, ktoré k nim mali blízko ľudsky aj profesionálne

21. marca 2018
Autor: Simona Lichá, Viktória Mirvajová
Foto: Michal Lukáč, Peter Tkáč, Peter Mečiar, Zora Pauliniová, archív respondentov

Atmosféra, ktorá nastala v krajine po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, zasiahla každého. Líši sa len miera intenzity, angažovanosti a pocitov, ktoré tento ohavný skutok vzbudil. Medzi nami sú však ľudia, ktorým smútok a hnev posledných týždňov ovplyvnil život z každej strany. Sú to novinári, reportéri či organizátori protestov. Oslovili sme tri páry, ktorým sa správou o smrti dvoch mladých ľudí zmenili v sekunde priority v práci aj v súkromnom živote.

Novinári Martina Raabová a Adam Valček

Martina a Adam tvoria pár a zároveň sú kolegami v denníku SME. Martina pracovala po škole ako účtovníčka, neskôr o problematike daní či odvodov písala pre Hospodárske noviny. Momentálne sa v SME venuje eGovernmentu, podnikaniu a kauzám. Adam pracuje ako ekonomický reportér a vedúci oddelenia dátovej žurnalistiky. V denníku SME pôsobí s prestávkou už takmer desať rokov, za ten čas spolupracoval na témach aj s Jánom Kuciakom.

„Prvý týždeň sme sa takmer nevyspali, hoci sme mali policajnú ochranu.“

Martina aj Adam Jána Kuciaka poznali osobne, smútok a zmiešané pocity sú pre nich ešte stále intenzívne. „Najskôr som si myslela, že zle vidím, keď som to čítala. Jána sme obaja poznali, tá zmes emócií a strachu by sa dala v prvých momentoch krájať. Prvé dni sme, myslím, že môžem povedať za oboch, mali veľký strach, nikdy v živote som sa tak nebála. Vedela som, o čom písal Janko, vedela som, že Adam s ním zo začiatku na téme o talianskej mafii spolupracoval, a keď policajný prezident povedal, že vraždy súviseli pravdepodobne s Jánovou prácou, nebolo mi všetko jedno. Prvý týždeň sme sa takmer nevyspali, hoci sme mali policajnú ochranu, no človek musí niekedy emócie a strach potlačiť, aby ho to neprevalcovalo úplne,” hovorí Martina.

Adam priznáva, že život sa im podstatne zmenil. „V prvých dňoch to bol šok a bezprostredný strach, sčasti sme sa museli prispôsobiť aj policajnej ochrane. Mama sa ma v prvých hodinách pýtala, či musíme pokračovať odkrývať taliansku mafiu. Reagoval som, že musíme, že niet cesty späť. Teraz je to o čosi pokojnejšie, hoci už tri týždne chodím domov iba prespávať a z víkendu máme voľný v podstate len jeden deň, voľný čas a partnerský život išiel bokom,” opisuje obdobie posledných týždňov.

„Do budúcna budeme pri práci určite opatrnejší.“

To, že sú obaja novinári, ich v tejto situácii spája. „Neviem si predstaviť, že by medzi nami existovalo toľko partnerskej empatie, keby jeden z nás robil mimo médií. Popri práci vybavujeme aj kopu žiadostí od zahraničných kolegov, ktorí sa informujú o politickej kríze v krajine, ale aj o tom, ako napreduje novinárska práca na témach, ktoré nám zanechal Ján. Vražda kolegu a jeho snúbenice zásadne ovplyvnila moje premýšľanie o budúcnosti. Po prvé preto, že už nie sme krajinou, kde novinári majú zaistenú bezpečnosť pri svojej práci. Pri písaní o oligarchoch, organizovanom zločine a mafii budeme oveľa viac vyhodnocovať riziká. Nie je vylúčené, že budeme sem-tam využívať policajnú alebo súkromnú ochranu. Po druhé, táto tragická udalosť mnohým čitateľom pripomenula, aká dôležitá je investigatívna žurnalistika, a že jej výroba nie je zadarmo. Vidím, že ľudia sú ochotnejší platiť za obsah,” hovorí o atmosfére, ktorá po vražde nastala.

Martina si uvedomila, že musia byť opatrnejší. „Keďže naša práca často preniká aj do súkromia, nie je jednoduché odčleniť to, obzvlášť to platí v posledných týždňoch. Do budúcna budeme pri práci určite opatrnejší, aj keď po tejto tragédii, poviem úprimne, som stratila akékoľvek ilúzie o tom, že žijeme v bezpečnej krajine. Nemyslím si však, že stiahnuť sa do úzadia a venovať sa niečomu inému, by bolo správne, skôr to cítim tak, že vzdať sa by znamenalo zlyhať, a som presvedčená, že musíme pokračovať a urobiť maximum,” hovorí novinárka.

„Mysleli sme si, že nežijeme v dobe, v ktorej by nám za prácu hrozila smrť.“

Strach z profesie, ktorú vykonávajú, nikdy nevnímali tak ako dnes. „Zakaždým, keď sme sa rozprávali o možných rizikách a dovolili si čo i len na chvíľu sa báť, sme tieto myšlienky zahnali. Hovorievali sme si, že veď nežijeme v dobe, keď by sa novinárom mohlo niečo stať, že maximálne nás niekto bude chcieť zažalovať alebo zdiskreditovať. Osobne som sa o Adama bála, ale to, že by mu mohol niekto fyzicky ublížiť, som si nepripúšťala. Dnes to už, žiaľ, povedať nemôžem,” priznáva Martina.

„Čelil som trestným konaniam či žalobám, nikdy nie vyhrážkam fyzickým násilím. Pri rizikových témach som žil v predstave, že sme v 21. storočí, v členskej krajine únie a NATO, kde sa novinári nevraždia, hoci už v minulosti boli dva prípady „stratených“ reportérov, a preto som si riziko v hlave racionalizoval,” hovorí Adam.

„Strach o Martinu som mal a mám dodnes najmä v prípadoch, keď chodí na prvotné stretnutia s novými informátormi alebo respondentmi, ktorí sľubujú zaujímavé tipy. Dnes je tento strach oveľa väčší a tomu bude v budúcnosti zodpovedať asi aj to, že už na takéto stretnutia nebude chodiť sama, ale spravidla s nejakým kolegom alebo s kolegyňou,” uzatvára.

Novinárka Frederika Hazéová a fotoreportér Tomáš Halász

Pár tvoria rok a pol, ako reportážny fotograf a novinárka majú za sebou aj niekoľko spoločných pracovných projektov. Frederika je novinárkou a online editorkou časopisu .týždeň, moderuje reláciu .binárne bludisko a popritom pôsobí ako doktorandka na katedre žurnalistiky. Tomáš je profesionálny fotograf, špecializuje sa na reportážnu fotografiu a projekty pre mimovládne organizácie, zároveň je šéfredaktorom mimovládnej platformy MONO.

„Všetci máme za sebou vyčerpávajúce obdobie, ktoré sa ešte nekončí.“

Frederika priznáva, že situáciu, ktorá nastala po tragickej udalosti, vníma z viacerých pohľadov. „Vražda Jána a Martiny nás v rôznej miere zasiahla všetkých a nás novinárov v podstate dvojako. Súkromne to bol veľký šok. Mala som v ten deň editorskú službu a toto bola prvá správa, ktorú som sa zrána dozvedela. Zo začiatku môj mozog akoby nechcel prijať, čo sa udialo,” hovorí mladá novinárka. „V práci žijeme posledné týždne len touto témou. Všetci máme za sebou vyčerpávajúce obdobie a ešte stále sa to nekončí,” opisuje atmosféru v redakcii.

U Tomáša bola prvotná reakcia ešte silnejšia. „Prvé hodiny som tomu neveril. Jána som poznal osobne, bol to šikovný a odhodlaný novinár, ale hlavne veľmi dobrý človek. Ako človek som nevedel, čo mám robiť. Ako fotograf som tápal, keďže táto téma presahuje médium fotografie. A ako občan som bol a stále som rozhorčený, nahnevaný, ale mám aj obavy o budúcnosť Slovenska. O to viac som dojatý slušnými ľuďmi na námestiach,” hovorí Tomáš.

Frederika udalosti vníma aj ako doktorandka na katedre, ktorá vychováva budúcich novinárov. „So študentmi o téme neustále diskutujeme a analyzujeme mediálne výstupy. Akákoľvek vražda je strašná, ale táto bola aj útokom na slobodu prejavu a na suverenitu novinárskej profesie,” hovorí.

„Bojíme sa o našich kolegov, ktorí sa venujú investigatívnej žurnalistike.“

Nikdy nepociťovala, že by sa ako novinárka mala niečoho báť, inak to však vníma ako partnerka reportážneho fotografa. „O Tomáša som sa zatiaľ bála, len keď bol niekoľko týždňov v Iraku. Tu som oňho pre jeho prácu nikdy strach nemala a dúfam, že ani nebudem musieť mať. Bojím sa však o našich kolegov, ktorí sa venujú investigatívnej žurnalistike,” priznáva. „Novinárčina, ale aj práca v občianskom sektore je sčasti nebezpečná a bežne sa objavujú viac či menej vážne vyhrážky. Nám osobne nie, preto o nás nemám strach, ale o iných kolegov či kolegyne po tejto správe rozhodne áno,” dopĺňa ju jej partner.

Vďaka pôsobeniu na akademickej pôde sa Frederika stretla aj so svetovo uznávanými novinármi. Otázka, či sa ocitli pre svoju prácu v ohrození života, bola súčasťou takmer každej diskusie. Udalosti posledného mesiaca ju nútili nad ich odpoveďami opäť premýšľať. „Odkedy sme sa o vražde dozvedeli, stále mi chodí po mysli jedna vec. Našu katedru už niekoľko rokov po sebe navštevujú nositelia Pulitzerovej ceny, väčšinou tí, ktorí ju získali za investigatívnu prácu. Na každom z týchto stretnutí zaznela zo študentských radov otázka, či sa už ocitli v ohrození života. Odpoveď bola vždy nie. Niektorí priznali pár vyhrážok, ale jeden novinár sa dokonca obraňoval, že ich práca nie je ako vo filmoch a že sa väčšinou len prehrabávajú dokumentmi, dátami a výkazmi. Možno to študentov mierne sklamalo, ak čakali vzrušujúcejšiu odpoveď, no bola to dobrá odpoveď. V zdravej a fungujúcej ľudskej spoločnosti by investigatívny novinár v žiadnom prípade nemal byť v ohrození života. Teraz je však všetko inak.”

Organizátori zhromaždení, Peter Nagy a Katarína Nagy Pázmány

Pár, ktorý sa v súvislosti s aktuálnymi udalosťami často spomína, tvoria manželia Peter Nagy a Katarína Nagy Pázmány, jedni z hlavných organizátorov spomienkového pochodu za Jána a Martinu a zhromaždení Postavme sa za slušné Slovensko. Peter Nagy je manažérom natívnej inzercie v denníku SME, Katka pracuje v neziskovej organizácii Živica. Počas pochodu spomenuli jeden symbolický fakt – majú 27 rokov, rovnako ako Janko a Martina, no Peter a Katka majú šťastie, že sa stihli vziať a čakajú dieťa.

„Pripadalo nám absurdné ďalej pokračovať v našich pohodlných životoch.“

„Keď som v správach prvýkrát počula o vražde, bol to šok. Pripadalo mi absurdné ďalej pokračovať v našich pohodlných životoch. Museli sme sa ozvať a reagovať na to. Asi som naivná a verím ideálom, ale ublíženie človeku v civilizovanej demokratickej krajine je pre mňa také neprijateľné, že to nedokážem vstrebať. Aj teraz, keď máme plnú hlavu príprav ďalšieho zhromaždenia, si často pripomínam, prečo to vlastne robíme, a stále ma to dokáže rozplakať,” opisuje Katka a dodáva: „Byť občiankou pre mňa znamená nebyť ľahostajnou k okoliu, všímať si, čo sa deje a prebrať za to zodpovednosť. Toto je takou situáciou.”

Od momentu, keď sa dozvedeli o vražde, neustále sledujú politické dianie, pracujú na príprave ďalších zhromaždení a komunikujú s médiami. „Všetko robíme popri našich denných prácach, bez oddychu. Sme radi, keď ideme spať pred polnocou,” hovorí Peter. „Predtým sme mali relatívne pohodlné životy a pomaly sa pripravovali na bábätko, ktoré sa má narodiť koncom mája. Teraz ide súkromie bokom,” dopĺňa Katka.

Podieľali sa už na organizácii troch podujatí, pred tým prvým nevedeli, koľko ich bude. „Po prvom pochode sa nás ľudia začali pýtať, čo bude ďalej, že to takto nemôžeme nechať. Keby sme videli, že vládna strana preberá za situáciu zodpovednosť, okamžite rieši vraždu a korupčné kauzy, o ktorých Jano písal, mohlo to vyzerať inak. Oni však tento krok neurobili a my sme sa opäť museli ozvať. Som rád, že sme to neboli len my, ale tisíce ľudí po Slovensku i vo svete. Zasiahlo to všetkých,” opisuje priebeh Peter.

„Bol to pochod, kde si ľudia podávali čaj a púšťali pred seba matky s deťmi.“

Zorganizovať masovú akciu za pár dní je obrovská zodpovednosť. Pred spomienkovým pochodom mali obavy najmä z toho, s akými emóciami ľudia prídu. Potešilo ich, že atmosféra bola pokojná. „Bol to pochod, kde si ľudia podávali čaj a púšťali pred seba matky s deťmi. Z tohto dôvodu sme neskôr vybrali práve slušnosť za niečo podstatné a ostatné zhromaždenia sme nazvali Za slušné Slovensko,” hovorí organizátorka.

Tisíce ľudí v uliciach počas ďalších zhromaždení svedčia o tom, že ľudia slušné Slovensko naozaj chcú. Peter hovorí, že si veľmi váži najmä ľudí v regiónoch. „Prísť do davu v Bratislave nechce až takú veľkú odvahu, ako keď sa postaví niekto na námestie v malom meste, kde ho všetci poznajú. Som za to všetkým nesmierne vďačný.”

„Teším sa, že sa masa ľudí dokázala ozvať a že sme to urobili spoločne. Považujem to za znak toho, že ľudia chcú zmenu. Spustilo to reťazovú reakciu, ľudia sa angažujú v regiónoch i vo svete. Pevne verím, že je to niečo, čo sa nedá prehliadnuť a vláda to nemôže ignorovať,” objasňuje Katka.

Na verejné vyjadrenie postojov voči vláde človek potrebuje odvahu. Rodiny Katky a Petra si to uvedomujú, hoci majú o nich strach, podporujú ich. „Pripomínajú mi, že robím správnu vec. Asi to odo mňa aj očakávali. Už od detstva vedia, že neviem ostať nečinná, keď sa deje neprávosť. Prirodzene sa však o mňa boja a pripomínajú mi, že mám myslieť aj na bábätko a že by som sa mala šetriť. Tak sa snažím šetriť a dúfam, že bábätko bude v poriadku a raz to pochopí,” hovorí budúca mama.