Má len devätnásť rokov, no zdieľaním najťažších momentov vlastného života upozorňuje rovesníkov aj ich rodičov či pedagógov na vážnosť anorexie. S Valentínou Sedilekovou sme sa rozprávali o jej skúsenostiach s chorobou, najčastejších mýtoch spojených s anorexiou, ale tiež o tom, čo si treba všímať u svojich blízkych a kde sa nachádza hranica medzi zdravým stravovaním a psychickou poruchou.

Odhadovaný čas čítania: 9 minút


V rozhovore sa dozviete:

  • aké sú prvé príznaky poruchy príjmu potravy,
  • čo si treba všímať na správaní svojich blízkych, 
  • kde je hranica medzi chorobou a zdravým životným štýlom,
  • aký je rozdiel medzi anorexiou, bulímou a bigorexiou,
  • aké kroky podniknúť, ak mám pocit, že sa PPP týka mňa alebo môjho blízkeho. 

Valentína Sedileková trpí poruchami príjmu potravy od svojich 8 rokov. O svojom príbehu sa rozhodla pred pár rokmi podeliť so svetom. Záleží jej na tom, aby sa o závažných chorobách hovorilo viac. Napísala knihu a založila projekt s názvom Chuť žiť, ktorý sa komplexne venuje poruchám príjmu potravy. ktorý sa komplexne venuje poruchám príjmu potravy.

Čo si človek, ktorý sa s poruchami príjmu potravy nestretol, má pod týmto pojmom predstaviť?

Poruchy príjmu potravy (PPP) si mnohí predstavujú ako priberanie alebo chudnutie, ale v skutočnosti je to silná vnútorná bolesť a sebanenávisť, ktorú človek s touto poruchou pretaví do ničenia vlastného tela. Je to psychická choroba, ktorá sa prejavuje na tele, jedlo je len nástroj.

Čo je podľa teba najrozšírenejší mýtus o poruchách príjmu potravy?

Ľudia si myslia, že anorexia je len módny výstrelok. Asi štvrtina ľudí by nevedela človeku, ktorý trpí anorexiou, odporučiť, aby vyhľadal lekársku pomoc. Aj mne ľudia často hovoria, že také inteligentné dievča a skoro si sa vyhladovala na smrť. Inteligencia s tým však nemá nič spoločné.

Polovica ľudí na Slovensku nevie, že je to psychická choroba s najvyššou úmrtnosťou vôbec. Myslia si, že človek s PPP chce upútať pozornosť. Taký človek práveže svoje ochorenie skrýva, klame, manipuluje, hrá na emócie, len aby to nikto nezistil. A to je na tom extrémne nebezpečné, pretože občas prejde aj rok a nikto si nič nevšimne.

„Polovica ľudí na Slovensku nevie, že je to psychická choroba s najvyššou úmrtnosťou vôbec.“

Ako vzniká u človeka porucha príjmu potravy? 

Prvý faktor pri PPP je genetická predispozícia. Keď si vezmeme desať dievčat a povieme im, že sú tučné a škaredé, šesť z nich nad tým mávne rukou, tri z nich to zabolí a  pre jedno, ktoré má genetickú predispozíciu, to bude postrčenie k poruche.

Ľudia s PPP majú sklony k neuroticizmu, sú veľmi úzkostliví, nevedia zvládať stres. Je to  balíček, ktorý je predispozíciou aj pri iných psychických poruchách. Ľudia sú zameraní na výkon, sú perfekcionistickí, ale aj vnímaví, citliví, obyčajne sú to tí najlepší žiaci, inteligentní a talentovaní v nejakej oblasti.

Vplyv má aj výchova, detské traumy a šikana, ktorá môže byť spojená s miernou nadváhou v detstve. Potom tlak okolia a spoločnosti, ktorý nás extrémne formuje. Celý princíp choroby je, že cítim, že som menej ako ostatní. A choroba mi povie, že keď budem chudnúť a budem štíhla, budem silná. Nejde tam o štíhlosť ako takú, ale to, čo za ňou vidíme a akú dôležitosť jej dávame.

Cítiť dobre sa chceme všetci a zároveň sa mnohí snažíme viesť zdravý životný štýl. Kde končí snaha byť zdravý a kedy je to už duševná porucha?

Záleží na tom, ako veľmi sa to spája s našou sebaúctou a sebahodnotou. Je v poriadku pravidelne športovať a snažiť sa žiť zdravo. Keď už rozmýšľame nad tým, čo budeme jesť, nie sme schopní najesť sa v reštaurácii, prípadne si vytvoríme jedálny lístok, ktorý nedodržíme, začíname cítiť, že sme zlyhali, to už je problém.

Čo znamená mať mentálnu anorexiu? Ako to vplýva na tvoj každodenný život?

Závisí od konkrétneho štádia choroby. Pri anorexii potrebujem vydávať čo najviac energie a prijímať jej čo najmenej, aby som si zabezpečila chudnutie. Na začiatku sa porucha prejavuje záľubou v zdravej strave, cvičením a zdravým životným štýlom. V mojom najťažšom štádiu som neustále myslela na jedlo, snívalo sa mi o ňom, varila som, vyrábala jedálne lístky.

Každodenný život s mentálnou anorexiou sa skladá hlavne z rôzneho intenzívneho cvičenia, klamstiev a lží, zatajovania, počítania kalórií a kontroly samého seba. Prichádzajú výčitky, silná vnútorná bolesť, potláčanie pocitov a sebanenávisť, ktorá sa prejavuje v úzkostiach a afektoch.

„Nejde tam o štíhlosť ako takú, ale to, čo za ňou vidíme a akú dôležitosť jej dávame.“

Ako je to pri iných poruchách príjmu potravy?

Pri bulímii je špecifický kruh záchvatového prejedania sa a následnej kompenzácie. Po záchvatoch prídu silné výčitky, pocity hanby, nenávisti a práve preto to človek chce dať von − buď intenzívne cvičí, alebo drží celodenné hladovky, prípadne ak je tzv. očistný, purgatívny typ, tak vracia alebo užíva preháňadlá. Robí čokoľvek, aby sa kalórií zbavil. A keď záchvat prejde, človek sa prebudí, je mu zo seba zle a cíti pocit viny.

Pri bigorexii, čo je kult vlastného tela, si človek myslí, že je veľmi malý, slabý a túži sa vypracovať. Tiež však nad tým stráca kontrolu. Začne cvičiť, držať proteínové, bielkovinové diéty, užívať steroidy a anaboliká. Zahaľuje sa, aj keď je vonku teplo, zakrýva svoje telo. Každá porucha je trochu iná, aj keď základy sú podobné.

Dajú sa napriek spomínanému utajovaniu pozorovať nejaké varovné znaky, ktoré nás môžu upozorniť na problém u našich blízkych?

Veľa znakov si všimneme najmä pri spoločnom bývaní. Náhly záujem o zdravý životný štýl a stravu, zmeny jedálneho lístka a špekulovanie so stravou, častejšie cvičenie až hyperaktivita. A potom prichádza strata záujmov, chudnutie aj priberanie, pretože aj záchvaty prejedania, syndróm nočného prejedania a bulímia vedú k nárastu hmotnosti. Treba si všímať, či sa človek mení ako osoba a je viac ponorený vo vlastnom svete.

Ako poruchy príjmu potravy vplývajú na zuby 

„Zníženie príjmu potravy a tekutín spôsobuje u človeka zníženú tvorbu slín. Ak je slín v ústach málo, nedochádza k dostatočnému riedeniu kyselín. Pri ochorení, akým je bulímia, sa do úst zvracaním dostáva žalúdočná kyselina, ktorej PH je nižšie ako 2.

Kritické PH pre sklovinu je však 5,6. Akonáhle klesne pod túto hranicu, dochádza k odvápňovaniu skloviny. Problém nastáva vtedy, ak sa sklovina na tých najtenších miestach pri krčku zuba stratí úplne. Druhá hmota, ktorá tvorí zub – dentín alebo zubovina, je menej odolná voči rozpúšťaniu sa v kyselinách.

Keď sa prvá ochrana minie, rozklad zuba sa násobne zrýchli. Tento problém by sa mal riešiť čo najskôr, pretože ak je na zube stále sklovina, ľahšie sa opraví a jeho rozklad sa spomalí.“

 — Pavol Andel ml., zubný lekár

Čo tebe pri rozhodnutí liečiť sa pomohlo?

Dlho som si neuvedomovala, že sa niečo deje, nechcela som ísť k psychiatričke, dotiahli ma tam rodičia. Najviac mi otvárali oči pocity viny, že ničím svojich rodičov. Mama dokonca zostala so mnou doma, aby sa o mňa starala a nemusela som byť hospitalizovaná. Nechcela som sa vyliečiť, ale zároveň som nechcela, aby sa trápili. To bol pre mňa dôvod pokúsiť sa o samovraždu. Bol to ten najťažší moment bezmocnosti, ale našťastie, keď to nevyšlo, objavil sa tu plán B, že zabojujem, lebo hlbšie sa už padnúť nedá.

Mamka bola pri mne, aj keď som nedokázala kontrolovať svoje správanie, keď som ňou manipulovala a revala som na ňu, že ju nenávidím. To bola najväčšia sila. Posledný moment bol, keď mi zavolal môj tréner atletiky a povedal mi, že ma má rád, že mu na mne záleží. To bolo presne to, čo som potrebovala. Tá láska a pocit, že ostatným na mne záleží.

Liečba PPP trvá priemerne sedem rokov, to si vyžaduje obrovskú motiváciu.

Je to boj so samým sebou. Práve preto treba nájsť veľmi silnú motiváciu, prečo chce byť človek zdravý. V tej najťažšej fáze to je náročné preto, lebo choroba ťa dostane do apatie, nevieš cítiť radosť. Veľmi mi pomohol projekt Chuť žiť, ktorý sa vtedy volal Projekt, ktorý pomôže druhým, aby si neprechádzali tým, čo ja.  Bolo to niečo, čo ma motivovalo ísť dopredu.

Čo všetko dnes projekt Chuť žiť zahŕňa?

Chceme informovať, vzdelávať a šíriť prevenciu a pomoc. Zameriavame sa na reformu detskej psychiatrie, robíme preventívny program v školách, školíme pedagógov, máme rôzne diskusie pre verejnosť, vydali sme knižku, pripravujeme aplikáciu, metodické príručky, prepájame doktorov, robíme konzultácie na diaľku. Spustili sme aj nutričný program Chuť žiť, kde nutričná poradkyňa robí online konzultácie zadarmo pre ľudí, ktorí to potrebujú. 


Ak sa potrebujete poradiť o poruchách príjmu potravy, môžete sa obrátiť na www.chutzit.sk. V prípade duševných ťažkostí, myšlienok na samovraždu či sebapoškodzovania môžete využiť bezplatnú linku dôvery Nezábudka.


Stretávaš sa s ľuďmi, s ktorými hovoríš o PPP. Vnímaš, že je to medzi mladými ľuďmi častý jav? 

Výskyt PPP rastie, to hovoria aj medzinárodné štatistiky. Minimálne v skupine, kde je do päťdesiat detí, sa vždy nájde niekto, kto buď má kamaráta, ktorý s tým má problém, alebo tým sám trpí, čo je desivé. Je to problém, ktorý je akútny, alarmujúci a stúpa. Patrí medzi tri najčastejšie psychiatrické ochorenia v detskom veku.

Ako si udržiavaš pocit šťastia a zdravý vzťah k svojmu telu?

Najväčšia motivácia je projekt Chuť žiť. Viem, že nemôžem druhým pomáhať ako 37-kilové dievča s depresiami, ktoré sa nenávidí a chce sa zabiť. Vždy ma motivuje, keď si poviem, že čím som zdravšia, tým viac môžem pomôcť ľuďom. A zároveň chcem žiť kvalitný, normálny život. Nechcem stráviť hodiny rozmýšľaním nad jedlom, nechcem sa báť jedla, nechcem mať neustále výčitky.

Momentálne si prechádzam zaujímavým obdobím, keď sa zo mňa stáva človek, ktorým som bola predtým. Uzdravuje sa mi telo, ale sa aj mení. Na to si budem musieť zvyknúť. Jem päťkrát za deň, zaradila som aj sacharidy, sladkosti a mäso, jednoducho jem takmer všetko, a robí ma to šťastnejšou. Cítim sa lepšie a znovu som plná energie.

Aj moja knižka Chuť žiť sa končí scénou, ktorú vnímam ako šťastie. Vrátila som sa domov na víkend z internátu a prvýkrát som sa zasmiala na nejakom hlúpom vtipe a rodičia boli šokovaní. Keď sa dieťa po roku a pol konečne zasmeje, ten pohľad v mamkiných očiach, to bolo najviac. Ešte stále ma chytí úzkosť a depresia.  Pripadám si niekedy tučná, nemám rada samu seba, ale stále viem, že budem zdravá, že sa vyliečim, len musím bojovať. A ja chcem bojovať a byť zdravá.

O Valentíne Sedilekovej

Valentína Sedileková má 19 rokov a je zakladateľkou projektu Chuť žiť, ktorý sa venuje poruchám príjmu potravy, ktorými si sama prechádza. Paralelne študuje v Bratislave na medzinárodnej škole LEAF Academy a v Banskej Bystrici na Gymnáziu Tajovského. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.