Až kým nás smrť nerozdelí… Je svadba najkrajším dňom v živote ženy alebo len nutná formalita?

18. júla 2017
Autor: Veronika Šeliga Pilátová, Viktória Mirvajová
Foto: Lucia Hô-Chí, archív respondentiek, Unsplash, Vizáž: Ikens Piknová

Už malé dievčatá snívajú o krásnej ceremónii a bielych šatách. Keď vyrastú a skutočný deň D má nastať, viac ako splnenie túžby vnímajú stres a kresanie rozpočtu. Alebo je to celé inak? Cez príbehy neviest a rozhovory so svadobnými organizátorkami vám priblížime, čo všetko sa skrýva pod romantickým slovom svadba.

Tri generácie neviest jednej rodiny. Ako sa zmenilo vnímanie sobáša v priebehu 60 rokov

Babička, mama a vnučka. Tri generácie žien, tri rôzne dátumy a tri úplne odlišné svadby. Babička Bernardína si brala svoju veľkú lásku v roku 1960, spomína, ako sa o priestor hostiny delila s cudzími svadobčanmi. Jej dcéra Iveta si o 25 rokov neskôr vzala po sedemročnom vzťahu muža z Vietnamu. Vnučka Diana už stihla svadby dve, tá druhá sa konala netradične v pondelok len v prítomnosti svedkov.

Babička Bernardína: Biele topánky zháňal svadobný otec v deň sobáša

Bernardína Mlynárová pochádza z obce Smolinské na Záhorí. Väčšinu života však strávila v mestečku Stará Turá, kde žije doposiaľ. Tam osud zavial aj jej dnes už nebohého manžela Pavla. Pochádzal spod Tatier, no do závodu Chirana v Starej Turej prišiel pred viac než 60 rokmi pracovať ako výtvarník. Do oka si padli na zábave na jazere Dubník. „Benátska noc sa to volalo. Na vode bolo mólo, kde sa tancovalo,” opisuje romantický večer, počas ktorého sa zoznámili.

Všetko spískali ich spoloční kamaráti, vďaka ktorým išli na zábavu spolu. Bernardína mala vtedy 17 rokov, Pavel bol o dva roky starší. „Tancovali sme, no keď bolo jedenásť hodín, musela som ísť domov a z Dubníka to bol hodný kus. Išiel ma odprevadiť a začali sme spolu chodiť,” spomína babička Bernardína.

Ich mladú lásku približne po roku skomplikovala dvojročná povinná vojenská služba. „Len mi povedal, že podľa toho, ako sa zachovám, sa zachová aj on,” hovorí. Pavel, ktorého známi volali aj Gérard Philipe, vraj vďaka podobe so šarmantným hercom, sa z vojenčiny na Morave vrátil v októbri 1959 a vo februári 1960 sa vzali. Už počas vojenčiny však odhalil svoje úmysly, keďže si časť žoldu odkladal a kúpil zaň prstene.

Svadobné obrady boli napokon dva. Najskôr civilný v Šaštíne-Strážach, na druhý deň cirkevný v rímskokatolíckom kostole v Bernardíninom rodnom Smolinskom. „Vtedy musel byť sobáš aj cirkevný, aj civilný. Na tom civilnom som mala čierne šaty. No a cirkevný musel byť, inak by rodičia svadbu asi nedovolili,” spomína. V tom čase bolo veľmi dôležité aj vierovyznanie dvojice, ak by bolo odlišné, len tak ľahko by to neprešlo. „Keby som si našla evanjelika, otec by ma asi vyrazil z domu.”

Po obrade nasledovala svadobná oslava približne pre 30 ľudí. „Hostinu sme mali u nás doma v izbe. Moji súrodenci, družičky, družbovia. Z jeho rodiny prišli len rodičia, z východu cestovať na Záhorie bolo náročné,” vysvetľuje. Pavlovi rodičia priniesli zákusky, všetko ostatné vybavovala a platila rodina nevesty. Mama s tetou piekli koláče, topánky zabezpečoval svadobný otec. „Pamätám si, že som nemohla zohnať biele topánky. Otec mi zo Šaštína-Stráží doniesol topánky hodinu pred svadbou. Mal známeho v obchode. Boli síce plátenné, ale bola som rada, že som aspoň čosi mala.”

Svadobné šaty, ktoré mala Bernardína, boli veľmi moderné. „Šila mi ich krajčírka v Starej Turej. Vtedy sa začali nosiť také trojštvrťové, aj ja som také chcela. Moje družičky mali dlhé a ja som bola v kratších.”

Domáca hostina sa v noci presunula do miestnej reštaurácie. „V jednej reštaurácii boli dve svadby. Na jednej strane miestnosti bola jedna svadba a na druhej druhá. Išlo sa tam až okolo polnoci. Jedlo sa, pilo a tancovalo až do rána.”

Hoci si mnohé detaily zo svadby už nepamätá, neutkveli jej žiadne negatívne zážitky. V pamäti zostáva najmä to, že si vzala milovaného muža. V ich prípade naozaj platí povestné „pokiaľ nás smrť nerozdelí”. U Bernardíny a Pavla Mlynárovcov nastal tento smutný moment po 53 rokoch manželstva.

Mama Iveta: Proti jej svadbe s Vietnamcom boli takmer všetci. Aj tak si urobila po svojom

Takmer 25 rokov po vlastnej svadbe vydávala Bernardína dcéru Ivetu. Tento sobáš aj okolnosti, ktoré ho sprevádzali, však porušili množstvo vtedy platiacich pravidiel a stereotypov. „V tom čase to bolo dosť prísne. Nie ako teraz, že je normálne vziať si cudzinca. Riešilo sa, čo povedia ľudia. Ja som bola rozhodnutá, že keď si ho nevezmem, tak pôjdem za mníšku alebo si zarobíme a pôjdeme spolu do Vietnamu. Vedela som, že on je ten pravý,” začína svoje rozprávanie Iveta Hô-Chíová, ktorá sa 5. januára 1985 vydala za Dunga Hô-Chí z Vietnamu.

Iveta manžela spoznala, keď mala 17 rokov a brigádovala v Chirane v Starej Turej, kde pracovala aj jej mama. „Muž musel nechať gymnázium a ísť bojovať. Cez RVHP dostali bývalí vojaci možnosť odísť študovať do Európy – na Slovensko,” objasňuje okolnosti príchodu svojho manžela.

Dung patril do prvej skupinky Vietnamcov, ktorá na Slovensko prišla študovať a učiť sa po slovensky. Iveta a Dung sa spoznali práve v Chirane. „S mamou sme sedeli za jedným stolom, on sedel za nami, hovorili si vtipy, veštili si s obrúčkou. Mama mi povedala, že aké krásne zuby má ten Vietnamec, ja som sa naňho ani nechcela otočiť,” smeje sa Iveta. Neskôr sa z nich stali kamaráti a po niekoľkých rokoch začali tvoriť pár, hoci bol od nej o deväť rokov starší, asi o 20 centimetrov nižší a pochádzal z exotického Vietnamu. „S manželom sme boli najprv proti ich vzťahu. Predsa to bol Vietnamec a prekážal nám aj výškový rozdiel. Mali sme predsudky,” hovorí Ivetina mama Bernardína.

Okrem negatívnych reakcií okolia ich vzťah komplikovali aj úrady, ktoré boli proti tomu, aby cudzinci, ktorí prišli do Československa študovať, ostali v krajine aj žiť. Ak chceli ostať spolu, riešením bolo dieťa, svadba a uhradiť úradom peniaze, ktoré do vzdelania cudzieho štátneho príslušníka investovali. „Zaplatili sme vyše 50 000 korún, aby tu mohol ostať. Dung sa naučil šiť a okrem práce v Chirane šil aj na zákazku, aby sme mohli všetko vyplatiť. Za tú sumu sa vtedy dalo kúpiť nové auto. Nemali sme už peniaze na nič, preto sme vedeli, že svadba bude maličká,” hovorí Iveta.

Pár sa vzal asi po sedemročnom vzťahu, niekoľko rokov sa snažili o dieťa, aj preto, lebo potomok by Dungovi uľahčil cestu k občianstvu a povoleniu ostať v krajine. Dva roky trvalo, kým sa podarilo vybaviť všetky dokumenty. Napokon sa svadba konala, keď mala ich prvá dcéra Diana sedem mesiacov. „Muž bol z ich rodiny na svadbe sám. Mal iba jedného kamaráta Vietnamca. Všetko platili naši. Ja som ešte chodila do školy a popritom som robila, zarobila som 1 500 korún a 500 som si odložila, aj tak to bolo na svadbu málo,” spomína Iveta.

Civilný sobáš sa konal na úrade v Petržalke, lebo Iveta v tom čase žila v Bratislave a tam mala aj trvalý pobyt. Po hladkom priebehu oficiálnej časti sa svadobčania, ktorými bola len najbližšia rodina nevesty a ženíchov kamarát, presunuli na hostinu do bytu Ivetinej krstnej mamy v Dúbravke.  „Krstná bývala na treťom poschodí, sesternica na prízemí toho istého paneláku. Dcéru Dianku sme dali spať k sesternici, ja som sa rýchlo najedla. Keď sa zobudila, bola som s ňou. Čiže oni sa hore zabávali a ja som bola dole s dcérkou,” opisuje Iveta.

Hoci bola veľmi rada, že si vzala muža, ktorého ľúbila a s ktorým chcela stráviť zvyšok života, s odstupom času ju mrzí napríklad aj to, v akých šatách sa vydávala. „Celý život som túžila mať krásne biele šaty. Keďže na to neboli peniaze, tak som mala svetložlté šaty, čo ušila susedka.” Biele byť nemohli najmä preto, že Iveta už v čase svadby mala dieťa.

Dungova rodina svadbe nebránila. Stretli sa však s nimi až deväť rokov po svadbe.

Iveta tvrdí, že svoj zväzok s cudzincom nikdy neoľutuje, lebo vie, že je ten pravý. „Veľmi veľa ma naučil. Aj keď boli moji rodičia najprv proti nám, stále mi opakoval, že nikdy nesmiem na rodičov nadávať. Ani na nich zvýšiť hlas.”

Vnučka Diana: Pondelková svadba bez rodiny so ženíchom v šortkách

Treťou generáciou žien v rodine Mlynárovcov je Bernardínina vnučka a Ivetina dcéra Diana, ktorá sa stihla vydať už dvakrát. V pondelok 8. augusta 2016 si na obecnom úrade v Marianke vzala o osem rokov staršieho Mareka. „Boli sme tam len my dvaja, dvaja svedkovia a moja dcéra. Z našej rodiny o svadbe vedela len mama, Marekovi rodičia nič netušili,” vysvetľuje Diana.

Pár bol spolu asi dva a pol roka, keď sa rozhodli vziať. „Sme také povahy, že keď niečo chceme, tak to hneď spravíme. On býval sám v Petržalke, ja som bývala sama s dcérou na Dlhých dieloch. Po spoločnej dovolenke sme si povedali, že chceme spolu bývať. Nechceli sme však bývať ani u jedného, tak sme našli domček v Marianke,” hovorí. Bol tu ešte jeden praktický dôvod rýchleho sobáša. „Bolo to urýchlené aj tým, že som potrebovala elektronický občiansky preukaz a nechcelo sa mi všetko niekoľkokrát meniť. Aby som teda nemusela chodiť toľko po úradoch a meniť raz meno, raz bydlisko, vzali sme to jedným vrzom.”

Diana sa prvý raz vydala, keď ma 19 rokov. „Keďže toto bola moja druhá svadba, neprežívala som to. My sme sa chceli iba zobrať. Marek nechcel veľkú svadbu, ako mal jeho brat,” dodáva. „Celá svadba nás stála jeden obed a poplatok na miestnom úrade a obrúčky. Šaty som našla v skrini, kúpila som si len topánky. Marek si nekupoval vôbec nič. Nechceli sme žiadnu pompéznu oslavu. Tým, že sme vrazili veľa do spoločného bývania, tak sa nám hodilo, že sme veľa neminuli.”

Diana sa vydávala v letných bielych šatách, no dala sa aspoň profesionálne nalíčiť. Ženích mal bielu košeľu, šortky a tenisky. Dievčenské sny o rozprávkových šatách si sčasti splnila počas prvej svadby. „Šaty boli pekné, ale boli veľmi ťažké. Mala som vtedy asi 45 kíl a nebola to veľká pohoda sa v nich celý deň hýbať. Mali sme okolo 40 ľudí. Bolo to v takom socialistickom penzióne na Dubníku pri Starej Turej, takže to určite nebola luxusná svadba.”

Hoci svadby často bývajú dôvodom rodinných svárov, Dianina tajná svadba nikoho neurazila. „Mamina s tatinom sa tešili. Boli radi, že som spokojná a šťastná, lebo toto je asi najlepšie obdobie, aké som kedy mala. Svokrovcov sme v ten deň zavolali k nám na grilovačku. Až keď odchádzali a svokra vyčítala svokrovi, že si nespomenul na ich výročie sobáša, zhodou okolností sa tiež brali 8. augusta, vypadlo to z nás. Boli trošku zaskočení, ale svokra povedala, že to čakala. Už dávnejšie sa Marek vyjadril, že veľkú svadbu nechce,” spomína na udalosti spred roka.

Mama Iveta slová dcéry len potvrdzuje. „Je jedno, ako sa vezmú, hlavne nech sú šťastní. Teraz oslavujeme každé narodeniny aj meniny, aby sme boli čo najčastejšie spolu,” uzatvára.

Dokonalá svadba bez starostí. Svadobné organizátorky opisujú, ako sa robí svadba na mieru

Uskutočniť vysnívanú svadbu bez námahy je túžbou každej nevesty. Práve preto je na dnešnom trhu množstvo agentúr, ktoré za vás vyriešia všetko od obrúčok až po odvoz hostí. Ak vám to rozpočet dovolí, stačí naozaj opísať predstavy a všetko sa môže stať realitou bez toho, aby ste pohli prstom. Kristína Šedivá z eventovej agentúry Veryberry a Barbora Petríková z firmy Projekt Svadba nám opísali, ako funguje svadobný biznis.

Pri svadbe vždy treba mať plán B, C aj D

Veryberry je eventová agentúra, ktorú si založili spolužiaci z vysokej školy. Organizujú firemné akcie, teambuildingy, ale aj svadby. Zakladateľka Kristína Šedivá vytvorila filozofiu značky, ktorá spočíva v svadbách šitých na mieru. Tak, aby to nebolo len o kopírovaní konceptov z amerických seriálov či magazínov.

„Sú nevesty, ktoré nám plne dôverujú. Boli aj také prípady, keď nám nevesty povedali, aby sme robili, čo chceme. Veľakrát sme od neviest po svadbe počuli, že ak by si mali svadbu, kyticu alebo čokoľvek iné vysnívať, tak by to nebolo také pekné, ako sme im to nakoniec pripravili my, a to je to krásne, čo nás maximálne motivuje a poháňa vpred” tlmočí referencie Kristína.

Tím Veryberry sa snaží klientov v prvom rade čo najlepšie spoznať. Chcú zistiť, čo sa im páči a čo radi robia. Len tak totiž docielia to, aby ich svadba vystihovala a hostia si ju okamžite s nimi spájali.

Dĺžka prípravy svadby je individuálna. Organizátorka hovorí o nevestách, ktoré si ich objednali aj viac ako rok dopredu, ale boli aj páry, ktoré mali svadbu dva mesiace od prvej návštevy. Kristína presne vie, kedy bude najviac práce, lebo nielen svadby, ale aj iné eventy sa najčastejšie usporadúvajú v júni, novembri a decembri. Svadba počas prázdninových mesiacov je problematická vzhľadom na dovolenky.

Podľa Kristíny sa často stáva, že si snúbenci dlho hovoria, že majú čas, až si uvedomia, že ho zrazu až tak veľa neostáva. Dôležité je mať aspoň rezervovaný priestor. Ostatné záležitosti sa potom dajú podľa nej doriešiť aj v relatívne krátkom čase.

V celkovom procese plánovania je dôležité aj ťahať snúbencov k zemi v ich predstavách. „Klientovi vieme vysvetliť, čo je, ale aj čo už nie je reálne. Keď chce mať niekto obrad na lúke, musí mať plán B (ale aj C, D až po Y) pre prípad, že začne pršať,” hovorí Kristína. „My preberáme zodpovednosť nielen za nevestu, ale aj za svadbu a hostí. Nechcem si zobrať na zodpovednosť, že nevestin veľký deň sa nevydarí. Neviem si predstaviť organizovať svadbu na holej lúke bez prívodu elektriny a vody,” vysvetľuje. Od niečoho podobného by Kristína ľudí odhovárala a navrhla by im alternatívu, ktorá ponúka vnútorný aj vonkajší priestor, no podľa potreby a počasia by sa využil ten vhodnejší.

Svadba je záležitosťou, ktorá tiež podlieha móde. Z praxe agentúry vyplýva, že aktuálne letia najmä outdoorové svadby, no tento rok ich prekvapilo množstvo objednávok na jesenné svadby, aby sa vyhli prílišným horúčavám. „Naši klienti v poslednom čase požadujú prirodzenosť. Nechcú svadbu z katalógu s presne určenými farbami a dekoráciami, ale niečo, v čom ich ľudia nájdu a bude to odrážať ich osobnosť,” opisuje Kristína. Spomína si na jeden pár, ktorý napríklad nechcel rozbíjať tanier. „Tak sme im namiesto toho dali rozbiť piňatu jednorožca dúhovou paličkou, hoci to bola metalová svadba. Koncept spoločného rozbíjania teda zostal zachovaný, akurát namiesto črepov z jednorožca vypadli lízanky,” smeje sa a pokračuje, že práve takéto nápady a špeciálne požiadavky ich posúvajú.

Veryberry má zázemie v Bratislave a väčšina klientov je z okolia hlavného mesta, nemajú však problém vycestovať aj do iných kútov Slovenska. Len si potom musí klient uvedomiť zvýšené náklady. „Ľudia zväčša rátajú s tým, že to bude drahšia záležitosť. Ak však niekto vie, že to bude raz za život, je ochotný investovať. Osobne si však myslím, že keď si človek spočíta, koľko času strávi prípravami svadby vo vlastnej réžii, koľko ho to bude stáť nervov a dovolenky, tak nakoniec zistí, že agentúra nevyjde oveľa drahšie. My máme overených dodávateľov a veľa vecí kupujeme priamo z veľkoskladu, takže na mnohých položkách vieme zabezpečiť lepšiu cenu, akú by si vybavili snúbenci. Taktiež pocit, že svoj veľký deň nemusíte organizovať, ale môžete to prenechať agentúre a plne si ho užiť s vašimí blízkymi, je niekedy na nezaplatenie. Stávajú sa však aj také veci, že zrazu niekoľko mesiacov pred svadbou začnú klienti výrazne škrtať rozpočet. My sa, samozrejme, snažíme ľuďom vysvetliť, čo sa škrtať oplatí a čo už nie. Vieme im presne povedať, čo im peniaze ušetrí a, naopak, kedy bude úspora minimálna, no výrazne viditeľná,” hovorí Kristína, ktorá mala vlastnú svadbu nedávno a tiež ju zverila do rúk svojej agentúre.

Veryberry rieši všetko od fotografa cez dekorácie, farby, kvety až po tortu a výslužky. Stanovujú program celej svadby, hľadajú fotografa či kameramana. Všetko závisí od požiadaviek klienta, ktorý musí odsúhlasiť navrhovaný rozpočet. Ten sa môže upraviť a následne už agentúra rieši samotnú produkciu. Ak si však chce klient vyriešiť niečo sám, agentúra to akceptuje.

Svadba sa dá podľa profesionálky spraviť aj s nižším rozpočtom. Kristína si stojí za tým, že ak sa má pod niečo podpísať, musí to byť kvalitné. „Odporúčam ľuďom zainvestovať do dôležitých vecí a nebazírovať trebárs na drahých kvetoch.” Celková cena svadby od Veryberry závisí od toho, čo všetko klient požaduje a aké je to časovo náročné. „Svadba sa dá spraviť aj za tri- až päťtisíc eur, ale asi to nebude o tom, že splní nevestin sen. Nebude to tá povestná párty života.”

Podľa Kristíny profesionálna organizácia svadby šetrí čas, peniaze aj psychiku páru. „V konečnom dôsledku si to ľudia oveľa viac užijú, keď nemusia riešiť každý detail. My sme na svadbe od príprav, počas celého trvania až do konca oficiálnej časti. Dohliadame na to, aby všetko malo plynulý spád.”

Organizátori sú zvyknutí na to, že ich prítomnosť hostia rešpektujú, lebo sú počas celého dňa nápomocní. „Určite však existujú rodičia alebo starí rodičia, ktorí by radi presadili svoju predstavu o svadbe. So snúbencami to často konzultujeme, aby sme vedeli, čo je a čo už nie je priechodné. Rodičia a starí rodičia možno majú odlišnú predstavu, no sú nakoniec spokojní, lebo vidia mladých šťastných,” vysvetľuje Kristína.

Každá svadba musí byť originál

Projekt Svadba, to sú dve sestry, ktoré vyrastali vo veľkej rodine, kde sa každoročne konalo niekoľko svadieb. Svadobné prípravy ich natoľko očarili, že sa v roku 2012 rozhodli založiť si vlasnú svadobnú agentúru.

Barbora Petríková a Paulína Brzá stoja na čele malej rodinnej firmy, ktorá sa snaží plniť predstavy snúbencov o ich najkrajšom dni. Od klasických svadobných agentúr ponúkajúcich celkový servis sa však líšia: Zameriavame sa najmä na vizuálnu stránku svadby. Spolu s našou grafičkou Saškou pripravujeme tlačoviny, navrhujeme dekorácie do interiéru a exteriéru. Jedným z najdôležitejších prvkov svadobnej výzdoby sú v našej práci kvety, ktoré vyberáme veľmi citlivo s ohľadom na ročné obdobie,”  vysvetľuje Barbora.

Ich top sezóna sa začína v apríli a končí v októbri. V priebehu roka tak stihnú desať až 12 svadieb. Je to pre nás optimálny počet. Každej sa totiž chceme venovať najlepšie ako vieme. Ak by sme mali svadbu každý víkend alebo dokonca niekoľko svadieb počas soboty ako veľké agentúry, stratilo by to pre nás čaro. Pre Projekt Svadba je veľmi dôležité, aby si snúbenci užili svadobný deň bez zbytočných stresov. Snažíme sa ich oslobodiť od čo najväčšieho množstva príprav,” dodáva Barbora.

Ako k Barbore a Paulíne prichádzajú zákazníci? Väčšina budúcich mladomanželov nás kontaktuje prostredníctvom Instagramu, ktorý pravidelne dopĺňame fotkami alebo nás oslovia po svadbe, ktorú sme pripravovali a na ktorej boli sami hosťami. Vďaka tomu sme s pármi na rovnakej estetickej vlne a veľmi dobre sa nám s nimi spolupracuje. Každý pár je iný, a preto je pre nás veľmi dôležité spoznať ich a prispôsobiť tomu vizuál a celkovú atmosféru svadby,” vysvetľuje.

Najhektickejšie sú pre ne vždy posledné dni pred svadobným dňom. „Pracujeme výhradne so živými kvetmi a kytice spolu s kvetinovými dekoráciami viažeme hneď po tom, ako ich privezieme z veľkoskladu,” opisuje filozofiu práce Barbora a pokračuje: „Práca so živými kvetmi je krásna, ale náročná. Starostlivo vyberáme a kombinujeme exotické s lúčnymi, jemné s vyraznejšími. Používame veľa zelene, aby sála či kostol pôsobili nežne, vzdušne a hlavne, aby sa k mladomanželom hodili.”

Keďže dievčatá svadbami žijú, vedia povedať, ktoré momentálne letia. „Oblúbene sú svadobné obrady na lúke, slávobrány zo živých kvetov, venčeky do vlasov. Nedávno sme robili krásnu svadbu s obradom na záhrade chalupy. Bola tam nádherná lúka z nekosených lúčnych kvetov, balíky slamy, na ktorých sa sedelo, staré drevené stolíky s háčkovanými obrusmi, limonády s ľadom a na lúke za domom sa pásli ovce. Mám pocit, že svadby začínajú byť menej vyumelkované a ľudia objavujú krásu maličkost,” opisuje aktuálne trendy Barbora.

Kto by nechcel nádherne vyzdobenú svadbu plnú živých kvetov, treba však myslieť na rozpočet. Príprava takýchto svadieb zaberie veľa času. Mladomanželia musia počítať s tým, že detailnému prepracovaniu celého konceptu svadby, práca so živými kvetmi, riešenie grafiky a prípadných darčekov pre hostí zodpovedá aj cena. „Ak sa ľudia rozhodnú osloviť agentúru, musia rátať s tým, že ich to bude niečo stáť. Je dôležité, aby sa mladomanželia zhodli na tom, čo je ich prioritou, do čoho chcú na svadbe investovat a na čom môžu naopak ušetriť,” vysvetľuje Barbora.

Existujú však veci, bez ktorých sa svadby vedia zoabísť. Podľa Barbory je zbytočnosťou napríklad kameraman. „Úplne stačí dobrý fotograf. Tým nechcem uraziť kameramanov na Slovensku, no pre mňa osobne to je vec, ktorú by som hneď škrtla. Teraz je tiež trend, že nevesta počas večera vystrieda štvoro šiat. Tiež čokoládové fontány alebo blikajúce osvetlenie. Vypúšťanie motýlov či holubíc pokladám tiež za zbytočné,” prezrádza svoj názor na svadobné rozmary Barbora.

Výhody využitia svadobnej agentúry na organizáciu svadby, je okrem ušetreného času a nervov aj kreativita. „Sledujeme trendy a vieme navrhnúť riešenie, ktoré vás môže milo prekvapiť a na ktoré by ste možno samy neprišli. Je to rovnaké, ako pri zariaďovaní bytu. Niekto môže mať pocit, že to má celé perfektne premyslené, no architekt to bude vidieť úplne inak. Myslím, že niečo podobné platí aj pri svadbách,” hovorí Barbora.

Barbora potvrdzuje, že nevesty sú náročná klientela. „Je pochopiteľné, ze každá žena ma svoje predstavy o svadbe snov a chce, aby bolo všetko tip-top. Sú nevesty, ktoré riešia každý detail a sú aj také, ktoré nám plne dôverujú a nechajú sa prekvapiť. Je fajn, ked to nevesty berú s nadhľadom a v prvom rade si svoj svadobný deň užijú, sú veselé, tancujú. Len vtedy majú totiž svadby spolu s našou výzdobou tú čarovnú a nezabudnuteľnú atmosféru,” usmieva sa Barbora, ktorá má vlastnú svadbu už za sebou. Práve to jej pomohlo naučiť sa nevesty držať pri zemi: „Vysvetľujem im, že je dobré, že im na svadbe záleží, ale nech to berú trošku s nadhľadom. Keď sa niečo nepodarí presne podľa predstáv – a stáva sa to často, nech to neberú ako tragédiu.”

A prečo sa celkovo darí agentúram, ktoré spravia svadbu za mladomanželov? „Dnes je každý na Facebooku a Instagrame a svadba je vec, ktorou sa ženy rady prezentujú. Preto im veľmi záleží na tom, ako to vyzerá,” uzatvára Barbora.

Mesiace plánovania a tisíce eur. Čitateľky opísali svoj veľký deň

Na svadobný deň sme sa pýtali aj čitateliek Apríla. Do našej ankety sa zapojilo asi 270 žien. Väčšina čitateliek mala na svadbe od 50 do 100 hostí, nájdu sa však aj veľkolepé slávnosti s 200 svadobčanmi. Zaplatili za ne od 500 Sk až po 16 000 eur. Keďže by sa nám do článku všetky nezmestili, vybrali sme päť príbehov od neviest z rôznych regiónov Slovenska.


Koľko času a peňazí ste investovali do vašej svadby? Stál výsledok za to?

Renáta

„Svadbu sme mali v októbri 1994, bolo na nej 110 hostí. Plánovali sme ju asi päť mesiacov a vôbec neviem, koľko stála, lebo ju platili rodičia. S výsledkom som bola spokojná, bola to taká tradičná svadba.”

Júlia

„Brali sme sa v auguste 2015, mali sme 130 hostí a svadba nás vyšla na 3 000 eur. Plánovanie trvalo vo veľmi 'lážo plážo’ tempe asi 15 mesiacov. Všetko vyšlo. Kamaráti pomáhali od začiatku do konca. Muž sa tešil a obdivoval, aká som krásna.”

Mária

„Naša svadba sa konala teraz v júli. Mali sme 117 hostí a pripravovali sme ju asi sedem mesiacov. Stála približne 10 000 eur. Boli sme s ňou spokojní, lebo nebola gýčová, ale podľa našich predstáv. Bolo super vidieť všetkých blízkych pokope.”

Dominika

„Svadba bola 13. mája 2017, pripravovali sme ju asi štyri mesiace. Mali sme asi 70 ľudí a vyšla nás do 8 000 eur. Bol to najkrajší deň života. Keď sa všetko poctivo naplánuje s ľuďmi, ktorým dôverujete, tak si na svadbe užijete aj jej priebeh, lebo nemusíte nič riešiť.”

Jana

„Vydávala som sa v októbri 2014. Mali sme 80 hostí, prípravy trvali deväť mesiacov a náš rozpočet bol 5 500 eur. Na jednej strane sme boli spokojní, lebo bolo všetko perfektne pripravené, zábava trvala až do rána a hostia boli spokojní. Všetko sme si však chystali sami a na svadbe sme boli takí brutálne unavení, že si takmer nič nepamätáme.”

Či už je to obrovská hostina pre desiatky príbuzných a známych alebo len maličký obrad so svedkami, svadba by mala byť presne taká, akú ju sami chcete. Výpovede neviest svedčia o tom, že svadba je chvíľou, ktorú si zapamätáte na celý život. Dôležité však je, aby ste si ju nenechali pokaziť drobnými nezdarmi a nerozhádali sa partnerom či celou rodinou.