Vlastní vodičský preukaz, no už päť rokov auto nešoférovala. Po meste sa presúva na bicykli, peši či električkou a praje si, aby bolo ľudí ako ona viac. Petra Nečasová z iniciatívy Cyklokoalícia, ktorá sa venuje rozvoju cyklodopravy na Slovensku, vysvetlila svoj vzťah k udržateľnosti aj to, ako sa stará o zdravie planéty.

Zvykli sme si na pohodlný život a málokto sa zamýšľa nad tým, či je pohodlný aj pre našu planétu. Na základe názorov a užitočných tipov od žien, ktoré si uvedomujú, aké dôležité je chrániť životné prostredie, vám chceme ukázať, že niekedy stačí malý krôčik na to, aby sme žili lepšie, zdravšie a šetrnejšie. Na otázky o zodpovednosti k životnému prostrediu odpovedala Petra Nečasová z Cyklokoalície.

Čo je podľa vás dnešný najväčší problém týkajúci sa životného prostredia?

V mestách je najväčším problémom doprava a s ňou spojené znečistené ovzdušie, hluk a hodiny trvajúce zápchy. Ľudia síce frflú, ale len málokomu z nich napadne vystúpiť z auta a prejsť pár krokov pešo, previezť sa na bicykli alebo nastúpiť do vlaku či električky, ktoré autá stojace v zápche predbiehajú.

Špecialitou Bratislavy je navyše statická doprava. Autá parkujú na chodníkoch, na priechodoch pre chodcov, na zelených plochách aj na cyklotrasách. Obmedzujú ostatných účastníkov premávky a devastujú verejný priestor. Mnohí šoféri navyše majú pocit, že je ich bezohľadné správanie v poriadku, lebo „aj ostatní tak parkujú.“ Za túto anarchiu je však zodpovedné mesto, ktoré sa o obyvateľov málo zaujíma.

Čo robíte vy sama na zlepšenie situácie?

Jazdím na bicykli väčšinu dní v roku, na bicykli idem kamkoľvek v rámci mesta. Mám síce vodičský preukaz, ale už päť rokov som ho nevyužila. Jazdenie autom po meste je pre mňa tá najstresujúcejšia činnosť na svete. V zime som dosť využívala MHD, hlavne električky, keďže zimnej údržbe cyklotrás mesto venuje nulovú pozornosť. Veľa chodím aj pešo, najmä odkedy som sa presťahovala bližšie k práci.

Máte nejakú „ekovychytávku“, na ktorú nedáte dopustiť?

Nedám dopustiť na White Bikes – Biele bicykle, komunitný bike sharing, ktorý v Bratislave zásluhou dobrovoľníkov funguje už štyri roky. Po dlhšom čase v zahraničí som práve vďaka Bielym bicyklom spoznala bratislavské cykloaktivistické kruhy a rozhodla sa do nich aktívne zapojiť. Namiesto vymýšľania, ako a kam zdrhnúť, sa teraz snažím prispievať k tomu, aby bolo toto mesto príjemnejšie pre život.

V čom je Slovensko v tejto oblasti za a pred inými krajinami?

V podpore cyklodopravy a udržateľných foriem dopravy Slovensko, žiaľ, veľmi zaostáva za inými krajinami. Preto sa ľudia, nespokojní s činnosťou verejných inštitúcií, chytajú iniciatívy sami a prinášajú riešenia. Jedno prvenstvo, ktoré máme, je OpenSourceBikeShare, prvá verejne dostupná platforma pre jednoduché, nízkorozpočtové zdieľanie bicyklov, ktorú vyvinula Cyklokoalícia v roku 2014. Ktokoľvek si môže stiahnuť kód z GitHubu a rozbehnúť vlastný bike sharing kdekoľvek na svete. OpenSourceBikeShare využívajú komunitné bikesharingové systémy napríklad v Bratislave, v holandskom Wageningene či v nemeckom Heidelbergu. A nie celkom očakávaným prípadom je vojenská základňa v El Paso v Texase.

Čo môže urobiť bežný človek na zlepšenie situácie?

Prestať byť závislý od auta. Jeden milión ciest, ktoré ľudia v Londýne denne prejdú autom, taxíkom či autobusom, môžu prejsť pešo za menej ako desať minút. V Bratislave podľa analýzy TomTom Traffic Index strávi vodič v dopravných zápchach 122 hodín ročne. Čas, ktorý by mohol stráviť doma s rodinou, vonku s priateľmi, na prechádzke so psom alebo kdekoľvek inde, presedí v aute, pravdepodobne sám. Nepríde vám to frustrujúce?

Čo môžu urobiť firmy?

Ľudia, ktorí dochádzajú do práce pešo alebo na bicykli, sú šťastnejší, produktívnejší a menej často chorí než tí, čo jazdia autom. Holandské mesto Groningen si spravilo prieskum a zistilo, že „necyklisti“ sú chorí 8,7 dňa v roku, kým u cyklistov je to len 7,4 dňa. Podporovať zdravý životný štýl zamestnancov je pre firmy ekonomicky výhodné. Osvietení zamestnávatelia motivujú svojich zamestnancov, aby na cestu do práce využívali aktívnu dopravu. Poskytujú im priestory, kde si môžu bezpečne uschovať bicykle, požičiavajú im firemné bicykle, ak nemajú vlastné. Aj na Slovensku máme firmy, ktoré zamestnancom prinášajú benefity v podobe príspevku na bicykel, elektrokolobežku alebo celoročnú električenku.

Čo môže urobiť štát?

Upustiť od fanatickej podpory automobilizmu. Hoci si ministerstvo dopravy dalo za cieľ dosiahnuť desaťpercentný podiel cyklodopravy na celkovej deľbe prepravnej práce do roku 2020, sumy, ktoré venuje rozvoju cyklodopravy, nepredstavujú ani percento výdavkov na dopravu.

Podobná situácia je aj v mestách. Bratislava má vypracovaných viacero strategických dokumentov, ktoré boli podmienkou na získanie eurofondov, no nedodržiava ich a nepracuje na ich napĺňaní. Kým my bojujeme o cyklotrasy, ktoré sú v územnom pláne a mesto sa ich rozhodlo zrušiť, v iných európskych krajinách je situácia celkom iná. Francúzsko, Nórsko, Švédsko či susedné Rakúsko, kde je cyklistická infraštruktúra rozvinutá do detailu, poskytujú ľuďom dotácie na elektrobicykle aj na nákladné bicykle, aby úroveň cyklodopravy posunuli ešte vyššie.

Čo by ste v tejto oblasti chceli vy?

Chcela by som mať možnosť dostať sa z ktorejkoľvek mestskej časti na modernú, reprezentatívnu vlakovú stanicu po súvislej, bezpečnej, segregovanej cyklotrase. V lete aj v zime. A chcela by som po ceste vidieť na bicykloch deti idúce do školy aj dôchodcov idúcich na nákup. A všetky vekové kategórie medzi nimi v šatách, v oblekoch, v čomkoľvek.

Sme v tejto oblasti dostatočne vzdelaní?

Podľa OSN bicyklovanie prispieva k riešeniu 12 zo 17 globálnych cieľov udržateľného rozvoja. U nás sa, žiaľ, veľmi podceňuje. Ľudia si neuvedomujú, ako kvalita životného prostredia vplýva na ich zdravie. Slabú osvetu a komunikáciu verejného sektora nahrádzajú občianski aktivisti. Vzdelávanie v oblasti zodpovedného životného štýlu by sa malo začínať už v najútlejšom veku. Vo Švajčiarsku chodia štvorročné deti samy pešo do škôlky. Vo Fínsku sa škôlkari vedia sami presúvať na bicykloch aj potme, v snehu, pri teplote − 20 °C. U nás by však mamičky a oteckovia najradšej doviezli svoje ratolesti autom až do triedy. Nemožno sa im však čudovať, pretože naše chodníky či cyklochodníky, ak vôbec existujú, majú oproti tým zahraničným výrazné nedostatky.

Snažíte sa v tomto smere ovplyvňovať svojich blízkych, rodinu, priateľov?

Snažím sa im ukazovať, že denné jazdenie na bicykli nie je holandská alebo dánska špecialita, ale bežná súčasť života aj v Bratislave. Aj to, že bicykel nie je len športové náčinie, ale ten najlepší dopravný prostriedok na každý deň. Rovnako aj, že na bicykli nejazdí len Sagan na Tour de France, ale aj úplne obyčajní ľudia na svojich každodenných „tour de mesto“.

Myslíte, že generácia našich rodičov bola k životnému prostrediu šetrnejšia?

Z hľadiska dopravy áno. Autá síce mali vyššiu spotrebu, no bolo ich v uliciach výrazne menej ako dnes. V Bratislave sa napríklad od začiatku 90. rokov počet evidovaných osobných automobilov strojnásobil. Naši rodičia neboli v našom veku takí pohodlní a rozmaznaní, ako sme my dnes. Ešte lepšie na tom boli predchádzajúce generácie, ktoré budovali mestá a dediny tak, aby sa všade dostali pešo. Multifunkčné štvrte, živé partery a služby v pešej dostupnosti bývania, ktoré sa dnes snažia presadzovať urbanisti a rozumné samosprávy, boli pred storočiami prirodzenou vecou.

Petra Nečasová

Vyrástla v bratislavskom Starom Meste. Po študijných a pracovných pobytoch v USA, Nemecku, Južnej Kórei a Japonsku sa rozhodla vrátiť do svojho rodného mesta. Popri práci v PR agentúre dokončuje štúdium regionálneho rozvoja a správy na Masarykovej univerzite v Brne. V Cyklokoalícii sa angažuje od roku 2016. Miluje pandy, tvorbu Chucka Palahniuka, bike-friendly mestá a grilovaný oštiepok s brusnicovou omáčkou. Cykloaktivizmu sa venuje spolu so svojím priateľom Danom.