V ateliéri, ktorý vonia kožami a starým drevom, sme sa stretli s Veronikou a Bastianom. Mladý francúzsko-slovenský pár nám rozprával o ich dedičstve francúzskej brašnárskej dielne, recepte na šťastný život či poctivom remesle.

Kedy sa začal váš príbeh?

Veronika: S Bastianom sme sa spoznali pred ôsmimi rokmi počas jeho Erasmus štúdia v Bratislave. Zvyšok prebehol pomerne jednoducho – začali sme spolu žiť, usadili sa a po štyroch rokoch nás oslovil Bastianov otec z Francúzska, či by sme nechceli prebrať jeho remeslo.

Aká bola vaša reakcia, keď vám Bastianov otec navrhol prevziať rodinný podnik?

Bastien: Otec mal svoju vlastnú dielňu vo francúzskej Normandii, ktorá existovala už od 60. rokov (20. storočia) a volala sa v preklade „U sedlára“. Dlho v tom ateliéri pracoval a keď pôvodný majiteľ odchádzal do dôchodku, otec ateliér odkúpil. Okrem sediel začal vyrábať aj tašky, na ktoré sa zameriavame aj my.

Veronika: Dlho sme nepremýšľali. Bastien vtedy pracoval pre IBM a nebol veľmi spokojný. Ja som sa v tom čase nachádzala na životnom rázcestí. Predtým som sa sklamala pri práci v kultúrnej oblasti a v čase tejto ponuky som bola nezamestnaná. Bola pre nás obrovská výzva. Chceli sme na Slovensku predstaviť niečo nové a vyplniť dieru na trhu.

Predtým ste pracovali v oblasti kultúry – to znamená, že ste sa s kožami, či ich manuálnym spracovaním nikdy predtým nestretli?

Veronika: Ja mám vyštudovanú Pedagogickú a tiež Intermedia na VŠVU, čo s remeslom nemalo nič spoločné. K ručnej výrobe som ale mala odjakživa blízko. Pri prvej návšteve Bastianových rodičov som strávila niekoľko dní v ateliéri jeho otca. Vyrobila som si opasok a pre mamu malú peňaženku, teda veľmi jednoduché veci. Už vtedy ma to však chytilo.

Po ponuke prebrať rodinný biznis ste na istý čas odišli žiť do Francúzska?

Veronika: Áno, zostali sme pol roka. Pre mňa to bola veľmi intenzívna stáž u Bastienovho otca, kde som sa učila všetko od základov a Bastien sa zdokonaľoval v tom, čo už vedel. Nakoniec prišiel ten veľký deň, keď sme objednali kamión a celý ateliér presťahovali na Slovensko.

Staré stoly, na ktorých pracujete, pochádzajú ešte z pôvodnej dielne Bastienovho otca?

Veronika: Všetko, čo tu vidíte, pochádza z Francúzska, okrem skladu kože a vitrín.

Nikdy ste nechceli zostať radšej vo Francúzsku? Mnoho mladých ľudí u nás má práve tendenciu utekať a objavovať nové kúty sveta.

Veronika: To sa nás pýta každý. Bolo to však presne naopak. My sme na Slovensku videli veľký potenciál. Vedeli sme, že prinášame niečo nové, nepoznané a navyše sme tu boli obaja usadení.

Bastien: Brašnárske remeslo vo Francúzsku zažívalo v posledných rokoch krízu – mnoho ateliérov sa zavrelo. Majstri sú hlavne starší ľudia, nevedia obnoviť svoju ponuku a zaujať niečím novým. Mladých ľudí, ktorí majú vzdelanie a môžu si otvoriť vlastnú dielňu, je veľmi málo. Radšej budú pre niekoho pracovať, ako rozbiehať vlastný biznis.

Nevnímate rozdiel medzi návykmi a klientelou vo Francúzsku a na Slovensku? Nehrá úlohu aj to, že v našich končinách stále nie sme zvyknutí kupovať si kvalitné veci, ktoré vydržia skutočne dlho?

Bastien: Aj keď je to v poslednej dobe vo Fancúzsku čoraz ťažšie, stále je tam ručná výroba rozšírenejšia ako v strednej Európe. Na Slovensku remeslo takmer zmizlo. No za posledných pár rokov sme si uvedomili, že nie sme jediní, kto sa vydal týmto smerom. Robia sa tu ručne šité obleky či topánky. Je vidno, že kvalitné remeslo je niečo, čo tu veľmi chýbalo.

Kto je váš zákazník?

Bastien: Zaujímavosťou je, že aj keď máme širšiu ponuku produktov pre ženy, väčšinu našich zákazníkov tvoria muži.

Veronika: Najčastejšie k nám chodia páni v strednom veku, ktorí majú už dlhé roky rozbehnuté vlastné podnikanie, teda naozaj vydretý úspech. Rozprávajú nám príbehy o ich začiatkoch a úspechoch. K nám si vlastne chodia „dopriať“ a urobiť radosť.

Dávate im priestor na vlastné predstavy o výslednom produkte?  

Veronika: Klient môže prísť aj s vlastným obrázkom či náčrtom, no nikdy to nebude úplne rovnaké. Máme obmedzené možnosti z hľadiska technológie – nevieme urobiť to isté, čo fabrika s desiatkami strojov. Tašky na mieru si u nás zväčša dávajú robiť dámy. Podľa ich predstavy a vizuálu tašku modifikujeme napríklad podľa toho, ako sa bude nosiť alebo akú funkciu má spĺňať. Občas skrátka nie je možné šiť presne tak, ako si zákazníčka praje. Snažíme sa to klientom vždy vysvetliť a nájsť spoločný kompromis.

Ako dlho trvá proces výroby jednotlivých produktov?

Veronika: Veľmi záleží od toho, aký máme plný kalendár. Samotná výroba zväčša trvá 10-14 dní. Od rozmýšľania nad tým, ako to celé spraviť, cez výrobu šablón až po finálne spracovanie. Keďže nie sme veľkovýroba a vyrábame tašky na mieru, máme len jeden pokus. Keď napríklad robíme na novej peňaženke, vyrábame rôzne prototypy, robíme viacero kusov z odlišnej kože, aby sme spoznali ich vlastnosti. Občas robíme prototypy aj pri taškách na mieru, no tam môžeme vyrobiť iba jeden a potom sa vyrába finálny kus.

Táto práca vyžaduje veľa trpezlivosti a pokoja. Ako si tieto vlastnosti cibríte?

Veronika: Ja sa musím veľmi krotiť, aby som bola trpezlivá a keď vidím, že mi niečo nejde, tak sa musím ísť predýchať. Vzniká tu potom isté napätie. To sa buď rozplynie, alebo tu ostane aj pol dňa. Naopak, Bastien je veľmi trpezlivý. On sa v práci doslova vyžíva. Ja mám rada, keď ide práca od ruky.

Pomáha vám pri práci napríklad hudba?

Veronika: Áno, radi počúvame francúzske rádio Fip. Je to eklektické rádio, kde hrajú všetko od klasickej hudby až po groovy a jazz. Keď však máme veľa práce, zvykneme byť aj úplne potichu.

Bastien: Mávame rôzne obdobia. Niekedy počúvame nonstop rádio Devín. Keď ma chytí splín, pustím si normandské rádio, ktoré je veľmi interaktívne. Mám vtedy pocit, akoby som bol doma.

Chodievate často do Francúzska?

Bastien: Minulý rok som bol doma štyrikrát a moji rodičia prišli dvakrát na Slovensko. Na Vianoce sme tam boli dokonca 10 dní, takže nemám pocit, že by som bol od rodiny odtrhnutý.

Keď Francúzi videli vašu dielničku, nesnažili sa vás presvedčiť, aby ste odišli pracovať do Francúzska?

Veronika: Práve naopak, pomáhali nám pri jej budovaní a inštalovaní strojov. Sú radi, že sme remeslo prevzali a veľmi nám držia palce. Vidia, že nám to ide a podporujú nás. Bastien občas cez Skype otcovi ukazuje nové typy šitia alebo spracovania, ktoré sám vynašiel alebo spolu konzultujú rôzne techniky a nápady.

Bastien, kde sa inšpiruješ alebo hľadáš nové nápady?

Bastien: Sledujem aj literatúru, no remeslo je vlastne vždy o pokusoch a omyloch. Remeslo je to, že sa snažíte veci robiť čo najlepšie a najefektívnejšie a veľa rozmýšľate nad tým, ako na to. Ja mám rád výzvy a často rozmýšľam nad riešením nejakého technického problému. Snažíme sa rozšíriť našu ponuku. Nechceme len kopírovať postupy iných remeselníkov, ale vytvárať si vlastné.

Zdedili ste po otcovi nejaké výrobné tajomstvo, ktoré doteraz pri svojej práci využívate?

Bastien: Určite sú niektoré staré techniky, ktoré využívame a mnoho iných remeselníkov ich nepozná. Sú to však zväčša len detaily. Mnoho z týchto starších techník vymizlo, lebo boli nahradené rýchlejšími alebo efektívnejšími spôsobmi.

Veronika: Veľa vecí sa dá nájsť na internete, no stále si to človek musí vyskúšať sám a chytiť ten grif. Občas k nám však chodia ľudia na “priemyselnú špionáž”. Snažíme sa byť ku všetkým zdvorilí, no ak máme pocit, že tých otázok je priveľa a sú príliš špecifické, povieme, že toto už je súčasťou nášho know-how.

Viete, odkiaľ vaše kože pochádzajú? Chodíte si ich priamo niekam pozrieť?

Bastien: Osobne sa to nie vždy dá. Ale poznáme našich dodávateľov, ich stroje a kvalitu. Tiež sme začali zverejňovať pôvod našich koží a dodávateľov a odvtedy sa nestalo, že by niekto z konkurencie používal „náš“ materiál.

Zaujímate sa o to, ako sa koža získava alebo aká bola starostlivosť o zvieratá, z ktorých koža pochádza?

Veronika: Garbiareň, z ktorej berieme väčšinu koží, získava materiál z farmárskych zvierat. Ide teda o druhotný materiál – nie sú chované kvôli koži.

Bastien: To je aj dôvod, prečo sme odmietli vyrábať naše produkty z koží plazov – tí sú totiž chovaní len za týmto účelom a s tým nesúhlasíme. V našej ponuke je jedinou „exotikou“ pštros, ale to len preto, že jeho koža má určité špecifické vlastnosti.

Ako dlho asi vydrží vami vyrobená koženná taška?

Bastien: To sa veľmi líši. Videli sme 30-ročné tašky, ktoré vyrábal ešte môj otec. Napriek tomu stále vyzerajú dobre. Tie tašky však boli používané na svoj účel. Nenosili sa v nich tažké predmety a ľudia sa o takéto tašky vedeli starať. Veľa závisí aj od samotného spracovania a použitých materiálov. Ak tam je napríklad zips, taška vydrží kratšie ako tá s chlopňou.

Veronika: Ja mám tašku, ktorú som dostala na narodeniny od svokra a nosím ju denno-denne už sedem rokov, takže môžem potvrdiť, že 7 vydrží a verím tomu, že zvládne ešte ďalších 10.

Mali ste u vás v ateliéri nejaké reklamácie?

Veronika: Sme na trhu štyri roky a zatiaľ nám neprišla ani jedna reklamácia na kožu. Ak sa to stalo, išlo o šitie, zips či iný komponent.

Nosíte svoje vlastné výrobky?

Veronika: Pre nás platí to známe „obuvník chodí bosý“. Ja mám len tú spomínanú tašku a peňaženku, ktoré robil ešte Bastienov otec. Z našich vecí mám len malé puzdierko na karty, ktoré však bolo pôvodne pre niekoho úplne iného. Vyrobila som dve a to nepodarené som si nakoniec nechala. Bastien síce nemá žiadnu tašku, ale vyrába si peňaženky a taktiež si robíme vlastné náramky na hodinky.

Ateliér Verbua tvoríte len vy dvaja. Stíhate?

Veronika: Zatiaľ áno, no cítime, že časom asi budeme niekoho potrebovať. Problém je v tom, že my až 70% vecí robíme na mieru. Nás to samozrejme teší, lebo radi robíme nové veci, ale je potom veľmi ťažké niekoho zamestnať. Vieme síce niekoho naučiť dokonale vyrobiť určitý štandardizovaný model, no zákazníci vyžadujú veci na mieru a to sa len tak naučiť nedá.

Čo pre vás Verbua znamená?

Bastien: Pre nás je to niečo, čo nás napĺňa a dáva nám vyšší zmysel. Sme dediči remesla a našim cieľom je udržať ho živé a možno ho niekomu časom darovať. V remesle sa každý deň učíte niečo viac, máte to v sebe a zostane vám to na celý život. Nemáme existenčné otázky, nepotrebujeme rozmýšľať nad zmyslom nášho života. Vieme, čo robíme a stačí nám to.

Trávite spolu celé dni, v práci aj v súkromí. Nemáte ponorku?

Veronika: Bastien chodí s kamošmi na pivo a ja som vtedy rada, že som chvíľu sama doma. My sme síce spolu naozaj 24 hodín denne, no nie je to až také hrozné, lebo náš spoločný priestor je celkom veľký a každý si robí na vlastnom. Sme teda síce spolu v jednej miestnosti, no jeden druhému nezasahuje do roboty. Síce konzultujeme a navzájom sme si aj kontrolórmi kvality, ale nerobíme bok po boku a už vôbec nie na tej istej veci.

Bastien: Víkendy sa snažíme tráviť mimo Bratislavy, chodievame do kina a teraz sme si dali záväzok, že raz mesačne budeme chodiť aj do divadla.

Čo máte radi okrem koží a svojej práce?

Bastien: Prírodu, dobré filmy, všeobecne ručnú prácu – napríklad rád pečiem. Akurát začína záhradkárska sezóna, na Pionierskej máme prenajaté dve palety v mobilnej záhrade, kde si sadíme základnú zeleninu ako paradajky, cuketu alebo špenát.

Aký je váš recept na šťastný a spokojný život?

Veronika: U mňa to je vydať sa za Francúza, ktorý sa rozhodol ostať na Slovensku. (smiech) Je pravdou, že toto je moje najšťastnejšie obdobie v živote, napriek tomu, že je najstresujúcejšie. Odchod z práce, kde má človek istotu mesačného príjmu a skok do neznáma, kde zrazu nevieme, aký bude ďalší mesiac, je občas veľmi náročné. Napriek tomu musím povedať, že som super-šťastná. Cítim sa nesmierne spokojná.

Bastien: Je to veľmi o otvorenosti a komunikácii. Dnes nie je zvykom, že dvaja ľudia trávia spolu toľko času ako napríklad my a ešte aj spolu podnikajú. My sme si boli vedomí, že pre náš vzťah je to riziko, no zistili sme, že naozaj sa nebolo čoho báť. A to sme spolu posledné štyri roky nonstop. Robíme totiž to, čo nás baví a ešte to aj robíme spolu.


Verbua je brašnársky ateliér založený manželmi Veronikou Pikalíkovou a Bastienom Boisanfray, v ktorom ručne vyrábajú luxusné kožené tašky, opasky a iné doplnky. Vychádzajú zo starých francúzskych techník doplnenými inovátorským a osobitným prístupom ku každému výrobku.