Chcem, aby bolo písmomaliarstvo rešpektované remeslo, hovorí typografka Petra Dočekalová

31. októbra 2018
Autor: Simona Lichá
Foto: Tibor Czitó, Peter Fabo

V časoch, keď sa krasopis a písmomaliarstvo vyučovali v školách ako povinné predmety, bola digitálna doba v nedohľadne. Dnes je to skôr naopak a tým, ktorí dokonalo ovládajú klávesové skratky, je schopnosť krásneho rukopisu vzdialená. O návrate ručného písma a prepájania analógu s digitálom sme sa rozprávali s typografkou Petrou Dočekalovou, ktorá sa venuje nielen tvorbe písma, ale aj písmomaliarstvu, remeslu s bohatou históriou.

Petra Dočekalová je česká typografka, ktorá pôsobí v Prahe v typografickom štúdiu Suitcase & Briefcase Type Foundry a ako doktorandka v ateliéri Typografie na UMPRUM v Prahe. Už počas štúdií sa začala venovať československej kaligrafii a novým ručne písaným fontom, čomu sa venuje dodnes.

Kým typografia sa zaoberá grafickou úpravou textu a používaním písma správnym a funkčným spôsobom, kaligrafiu môžeme označiť za umenie ručne písaného písma. V spojitosti s písmom sa stretávame okrem týchto dvoch pojmov aj s letteringom, kresleným písmom, ktoré vzniká kombináciou rôznych ťahov, smerov a kompozícií, ktoré spoločne dotvárajú jeden celok.

S Petrou Dočekalovou sme sa mali možnosť porozprávať v Košiciach počas prvého ročníka dizajnovej konferencie Eastern Design Conference, kde Petra predniesla inšpiratívnu prednášku na tému typografie a písmomaliarstva.

Písmo si študovala na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe, dnes tam pôsobíš ako doktorandka. Prečo si si vybrala práve typografiu?

Už na Strednej priemyselnej škole v Ostrave som mala základy písma, počas štúdia som objavila tvorbu českých typografov, a tak som postupne začala sledovať českú typografickú scénu. Zistila som, že to, čo ma zaujíma, je práve prostredie písma a vedela som, že pokiaľ to chcem robiť kvalitne a naplno, v našom prostredí mám dve voľby štúdia, v Bratislave alebo v Prahe. Keďže mi bolo  bližšie prostredie Prahy, nakoniec som sa rozhodla pre UMPRUM v Prahe.

Postupne si sa cez typografiu dostala k písmomaliarstvu, na profesionálnej úrovni sa mu venuješ v Česku ako jediná. Ako sa to začalo?

Vždy som inklinovala k tomu robiť písma, len som na to nemala čas, pretože som mala tendenciu robiť projekty pre iných. Vďaka tomu, že sme mali v rámci diplomovej práce zadanie ,vytvor si vlastné vydavateľstvo a knihu typografie’, som sa začala zaoberať publikáciami, ktoré sa zaoberali scriptom, teda ručným písmom. To viedlo k tomu, že som si uvedomila, že ma viac v písme baví expresia a výraz abecied.

Na českom trhu som videla dieru, nikto tu nepracoval s rukopisom a so scriptovými abecedami, tak som do toho išla. Dnes máme na svete veľa globálnych značiek a výrobkov, ale mňa zaujíma to, čo je tradičné a miestne, a nejakým spôsobom rozvíja našu národnú kontinuitu.

Krásne ručné písmo bolo kedysi považované za remeslo, máš pocit, že opäť zažíva svoju slávu?

Písmomaliarstvo sa bežne učilo na všetkých učilištiach a v školách pre aranžérky, hotelierov, predavačky. Bolo to približne za prvej republiky, po komunizme aranžérstvo upadalo. Kvalita bola ešte stále vysoká, ale s nástupom digitalizácie to úplne vymrelo a vymizlo. A nečudujem sa. Logicky to k tomu viedlo. Je to krásny odbor, krásne remeslo. Písanie patrí k rozvíjaniu ducha, kultúry osobnosti a myslím, že by malo byť dodržiavané.

Trend písať ručne je v spoločnosti aj vďaka vlne hipsterov a celkovo téme vracať sa ku koreňom. Vznikajú nové kuchárske programy, kde sa varí podľa tradičných receptov, alebo rôzne publikácie, ktoré sa zaoberajú históriou. S naším národom je spojené aj to, že chceme poriadne poznať, čo nám bolo odopierané. Dnes sú otvorené archívy, môžeme používať internet, môžeme nájsť množstvo informácií, ku ktorým sme predtým nemali prístup.

Bolo písmomaliarstvo mužskou záležitosťou alebo sa tomu venovali aj ženy?

V podnikoch pracovali predavačky, ktoré vedeli perfektne písať a dodnes tak niektoré píšu, je to vlastne genderovo vyvážené. Kedysi však s rôznymi písmomaliarskymi technikami pracovali najmä architekti, kamenári alebo kartografi, ktorí mali vlastné predlohy, ako zachytiť písmo na mape.

Prešla si si vo svojej praxi rôznymi klasickými kaligrafickými štýlmi?

Klasická kaligrafia je zložitý pojem, ja som si vyskúšala japonskú kaligrafiu, americké tradičné písmomaliarske písmo, nemecké fraktúry, vyskúšala som si naše historické základy vrátane rímskeho trajanu.

Kaligrafia je spôsob ovládania nástroja cez vedomý cieľ zachytenia nejakej myšlienky, atmosféry nápisu. Autor dokáže celým telom ovplyvniť výsledok písania, tak ako má vyzerať, a vie do toho vložiť svoju energiu, to je pre mňa kaligrafia.

Si typografka a potom je tu tvoj profesionálny záber písmomaliarstva. V akom pomere sa tomu denne venuješ?

Je to pol na pol. Každý deň sa môžem venovať niečomu inému, tým, že som sama sebe klientom. Čiže, keď mám čas, môžem pracovať na fontoch, a keď príde klient, tak väčšinou žiada ručnú prácu. Záleží na deadline, podľa toho mám čas venovať sa tej veci dlhšie a ešte pri práci pre klienta vymyslieť vlastné písmo, ktoré potom rozvíjam vo voľnom čase. Ale vďaka cestovaniu, škole a ďalším projektom mám málo času dokončiť všetky svoje projekty.

Keď hovoríš o tom, že klienti majú záujem o ručné písmo, vnímaš, že je na trhu žiadané? Vedia to oceniť?

Neviem, či to vedia oceniť, ale minimálne je to ručné, je to veľmi sympatické, ľudí to upokojí, zrazu vidieť nie mechanické krivky, ale také, ktoré písala ľudská ruka. Pokiaľ je to navyše aj čitateľné, tak to automaticky vyvoláva príjemný pocit, ktorý máme spojený s tým, že to niekto napísal nám. Tá intimita listu alebo písanej pozvánky je skutočne otvorenejšia a lepšia.

Aké sú tvoje hranice? Je niečo, do čoho by si nešla?

Stane sa, že niektorý klient sa mýli vo svojom zámere, čo by chcel urobiť, a v rámci konzultácii zistíme, že nepotrebuje prácu žiadneho dizajnéra.

Sú, samozrejme, projekty, ktoré sú bizarné, a tie sa snažím brať, pretože mám rada skutočne široké spektrum práce. Vždy je to o tom osobnom správaní, keď sa s tebou rozpráva niekto, kto ti dáva iba príkazy, tak s ním proste nechceš pracovať. Je to viac ľudský faktor ako pracovný.

Keď robíš písmo, môžeš sa prispôsobiť všetkému tak, aby to bolo variabilné, ale, samozrejme, narazíš na hranicu, keď už to ďalej nejde. Pracovať s ľuďmi je ťažšie ako s písmom. Radšej mám voľnú ruku a som rada, keď ma klient nájde na základe toho, čo robím, páči sa mu to, zadá mi prácu a plne mi dôveruje. Ja potom vyberiem to, čo je pre projekt najlepšie, on to následne schváli, prípadne to posunie ďalej s tým, že mi dá ďalší smer, čo sa mu páči.

To, čo na klientoch oceňujem, je mať voľnosť a dôveru. Pretože tam sa môžem rozvinúť nielen ja, ale môžem rozvíjať ďalej aj projekt.

Pracuješ tak, že stráviš určitý čas s fixkou na papieri a potom nápis následne digitalizuješ? Je to nevyhnutná kombinácia analógu s digitálom?

Je to rôzne. Vznikne napríklad dvadsať nápadov a každý má iný prístup. Lettering nie je iba o tom, že človek načmára každý nápis inou fixkou, ale snaží sa vystihnúť výraz a zmysel tým druhom písma.

Vezmime si nápis na škatuli mlieka. Má to byť tekuté, svetlé? Majú to prečítať úplne všetci? Má to byť anglicky, česky? Tučné alebo pokrývať celú škatuľu?

Pokiaľ je to lettering na topánky, na zubnú pastu alebo na auto, vždy musíš pracovať s formou, na akom materiáli to budeš realizovať. Či to bude neón, alebo nejaká vyrezávaná záležitosť, či to bude písané rukou a s tým výsledkom vymyslíš koncept, ktorý väčšinou sedí k tomu médiu lepšie a ten ďalej rozpracovávaš. Vo finále si povieme, či to bude digitálne, lebo nám to napríklad umožňuje využiť širšie množstvo aplikácií, alebo nie, bude to ručne, pretože to budeme robiť iba raz, písať tam a tam. Raz s tým klient pracuje v dvoch centimetroch a raz robíme nápis cez celú stenu.

Každé zadanie je iné a je potrebné vedieť sa variabilne prispôsobiť, poznať technológie a techniky. Digitalizovanie je nevyhnutné vo chvíli, keď chce klient písmo, ktoré bude používať sám, alebo vo chvíli, keď potrebuje aplikovať lettering na množstvo médií, v ktorých ja už ďalej nebudem pracovať.

Všímaš si v uliciach typografiu? Ako je to v Česku?

Áno, neustále. Je to profesionálna deformácia. Niekedy je to katastrofálne a niekedy narazíš na krásne pozostatky dôb minulých. Keď sa prejdeš Prahou, tak je tam, samozrejme, veľa nápisov s hnusnými akcentmi, potom prídeš do malomesta, napríklad do Sobotky, a tam narazíš na písmo prvorepublikových potravín a nevieš sa vynadívať.

Česká republika je malá v meradle sveta, ale veľmi bohatá a veľká na naše dedičstvo. Keď vidno poctivo urobenú prácu, poteší to aj toho, kto históriu nemá rád.

Čerpáš okrem Česka aj z písmomaliarskej histórie iných krajín?

Určite, nemalo by asi zmysel byť úplne jednopohľadový. Človek musí sledovať, čo sa deje okolo, aby sa dokázal nielen vyčleniť, ale nejakým spôsobom aj prispôsobiť na level ostatných krajín. V Česku máme veľmi blízko k Nemecku, Rakúsku, Slovensku, to sú všetko krajiny, ktoré ma obklopujú.

Veľa informácii čerpám aj z Anglicka a z Ameriky. V Amerike je pohľad na takto tradičný odbor, ako je písmomaliarstvo,  úplne odlišný, má svoje pevné pravidlá a presne vedia, čo chcú nasledovať a kam by sa to malo uberať. Takže všetkým, kto sa o písmomaliarstvo zaujíma, odporúčam pozrieť sa na knihy o americkom písmomaliarstve.

Na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe učíš písmomaliarstvo. Čomu sa na hodinách so študentmi venujete?

Tento rok budeme napríklad sprejovať. To je zas iná technika, úplne iný prístup k písmu, ale budeme aj digitalizovať niektoré abecedy. Snažím sa študentom ukázať manuálne možnosti, ako pracovať s písmom.

Mne nejde o to, aby každý písal vybranými štýlmi písma. Mne ide skôr o to, aby sa znovu začali učiť písať rukou a zvykli si na to, že nemusí každý koncept prísť na papieri alebo digitálne, ale že ho môžu vymyslieť rukou a znova prebudiť návrat k experimentom s písmom. Všetci študenti radi experimentujú, takže pokiaľ sa im chce, tak si myslím, že im treba dať všetky možnosti, aby sa trochu vybláznili a prišli na niečo, čo bude ešte ďaleko za mnou.

Ako ich vedieš, čo im radíš?

Je to zakaždým iné. Niektorí vedia písať zo strednej školy a niektorí nie. Najskôr máme kaligrafické kurzy, kde rozvíjajú svoj vlastný rukopis, skúšajú rôzne nástroje a podľa toho, či sa tomu chcú venovať, im odporučím literatúru a riešim s nimi individuálne problémy. A pokiaľ ich ručné písmo nebaví, tak ich do toho v žiadnom prípade nenútim. Kto v tom nie je dobrý, je dobrý zas v niečom inom. V škole majú celkom slobodu a musia si uvedomiť, že to, čo si vyberú, budú robiť často a veľa, preto je dôležité, aby si vybrali správne.

Od koho sa učíš ty alebo koho sleduješ?

Mám mnoho idolov a každý je z inej sféry. Do Ameriky som napríklad išla vyslovene  za Johnom Downerom, ktorý je úplná hviezda a hlavný propagátor amerického písmomaliarstva. Najviac skúsený a praktizujúci písmomaliar. To je osobnosť, ktorá je svojou energiou taká výrazná, že by som chcela, aby bol niekto podobný aj u nás, kto by mohol inšpirovať ďalších.

Máš predstavu do budúcna, kam chceš písmomaliarstvo posunúť?

Chcela by som určite štandardizovať tento odbor, pretože nie je ukotvený. Vydať publikáciu alebo učebnicu, ktorá by nejakým spôsobom komentovala súčasnú scénu.

Rozhodne by som chcela prísť sama so svojimi písmami, ktoré by to ešte viac rozšírili i pre verejnosť. Chcela by som, aby ten, kto sa rozhodne byť písmomaliarom, bol rešpektovaný. Aby to bolo skutočne remeslo, ktoré si vážime rovnako, ako keď ideme za hodinárom alebo zubárom. Mala by v tom byť vysoká odborná špecializácia a dôvera.

O Petre Dočekalovej

Študovala typografiu na UMPRUM v Prahe, kde dnes pôsobí ako doktorandka. Od roku 2013 je členkou typografického štúdia Suitcase & Briefcase Type Foundry. Za svoju diplomovú prácu o československej kaligrafii a nových ručne písaných fontoch získala cenu TDC (Type Directors Club) na Bienále grafického dizajnu v Brne. Petrinu prácu môžete sledovať na jej Instagrame.

 

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).