Projekt Buddy spája deti z detských domovov s dobrovoľníkmi, aby mali deti lepšiu šancu na dôstojný život, a aby dobrovoľníci mali lepšiu šancu na dôstojnú spoločnosť. So špeciálnou pedagogičkou Zuzanou Zimovou, garantkou projektu Tvoj Buddy, sme sa rozprávali o tom, aký by mal byť ideálny Buddy a aké radosti, ale aj nástrahy ho čakajú.
Zuzana, o čom je projekt Buddy?
Buddy je dospelý kamarát alebo priateľská autorita – jednoducho zrelý človek, ktorý vstupuje do života dieťaťa, ktoré vyrastá v detskom domove. To, že vyrastá v detskom domove, neznamená, že nemá rodičov, práve naopak. Väčšina detí má rodičov alebo nejakých biologických príbuzných. No zvyčajne nemajú kontakt s ľuďmi, ktorí nepatria do ich sveta, teda do domova, školy, rodiny. Mnohé z nich nepoznajú svet strednej triedy, často pochádzajú z veľmi chudobných pomerov a ak chceme, aby raz do tej strednej triedy patrili, musia s ňou mať kontakt.
Potrebujú vedieť, ako žije bežný človek. Taký, ktorý nežije v neustálej hmotnej núdzi, ktorý má prácu, každé ráno vstane a chodí do nej, aj keď ho to nie vždy baví. Neminie peniaze len na zábavu, ale dokáže si aj ušetriť, má slušné bývanie.
O tom je Buddy – aby dieťa z detského domova malo kontakt s takýmto spôsobom života.
Ako sa môžem stať Buddym?
Každý Buddy musí mať nad 18 rokov a prvým krokom je podanie prihlášky. Následne sa s každým záujemcom rozprávame, aby sme vedeli, aká je jeho motivácia, tá je totiž základ. Máme viac druhov Buddy. Vzťahový Buddy sa stretáva s dieťaťom približne raz za týždeň, trávi s ním čas, rozpráva sa s ním.
Doučovací Buddy sa s dieťaťom stretáva v určitej etape života, keď potrebuje pomoc s nejakým učivom. Doučovací Buddy teda môže byť pokojne aj vysokoškolák. Pri vzťahovom Buddym však trváme na tom, aby to bol človek, ktorý už vie, čo chce od života, ktorý je usadený a vie si vytvoriť záväzok aspoň na dva roky. Vie odhadnúť, čo sa s ním najbližšie dva roky asi bude diať, aby mohol byť pre dieťa vo vzťahu stabilný.
Môže spolu dvojica tráviť čas až do takej miery, že si Buddy vezme svoje dieťa domov, dieťa u neho trávi prázdniny a Buddy sa mu stane akýmsi mentorom, či dokonca členom rodiny?
To všetko záleží na vývoji ich vzťahu. Všetko sa začína stretnutiami v detskom domove, pretože veľa detí je ostýchavých, nechcú hneď opustiť svoje prostredie a ísť von. Niektoré deti idú s Buddym na zmrzlinu, Kofolu či do kina. Nikdy vopred nevieme, do akých rozmerov sa vzťah vyvinie. Chce to čas, pretože tie deti nie sú naučené niekomu dôverovať. Nevieme ovplyvniť vývoj vzťahu, a tak ani zaručiť, že sa dieťa stane členom rodiny Buddyho. Nie je to ani cieľom. Chceme, aby bol Buddy niekým, komu dieťa z domova dôveruje a na koho sa vie obrátiť, keď potrebuje pomoc.
Aký je rozdiel medzi Buddym a adopciou, osvojením si dieťaťa?
Sú to dve absolútne odlišné veci, pretože Buddy nie je cestou k adopcii. Máme určenú vekovú hranicu pre prácu s deťmi (deti musia mať minimálne 12 rokov) práve preto, aby sa na Buddyho neviazali ako na nového rodiča. Deťom musí byť jasné, že Buddy nebude niekto, kto si ich vezme domov, aby doňho nevkladali takéto nádeje. To isté platí aj z opačnej strany. Adopcia je záväzok na celý život, nemôžete ju obmedziť na raz do týždňa.
Buddy je človek, ktorý si ku svojmu životu priberá stretávanie sa s dieťaťom z detského domova. Neberie si ho priamo do svojho každodenného života.
Samotný Buddy prechádza školeniami, učí sa, ako vychádzať s deťmi, ako sa správať v rôznych situáciách. Majú takéto školenia aj deti v domovoch?
Nie, očakávame, že Buddy pozná “svoje” dieťa tak dobre, že presne vie, čo mu chýba či v čom ho treba rozvíjať. Dokonca máme postavené jedno celé školenie na tvorbu rozvojových cieľov detí. Školenia väčšinou prebiehajú spôsobom stretnutí dobrovoľníka (Buddyho) a vychovávateľa konkrétneho dieťaťa, aby spoločne stanovili pre dieťa nejaký cieľ a zistili, čo dieťaťu chýba a ako s ním pracovať.
Nerobíme školenia pre deti, ale školíme Buddyho, aby on mohol školiť a rozvíjať dieťa v ich vzťahu. Zistili sme, že je to účinnejšie než napríklad školenie počítačovej gramotnosti v detskom domove. Je lepšie, ak má dieťa dobrý vzťah so svojím Buddym a on ho popritom niečomu priučí, napríklad počítačovej gramotnosit.
Čo sa stane, ak dieťa odrazu odmieta kontakt so svojím Buddym?
Aj to sa samozrejme môže stať, lebo nadväzovanie vzťahu s deťmi, ktoré sú vo vzťahoch zranené, nie je ľahké. Nechávame tomu prirodzený priebeh. Buddy čaká či sa dieťa k nemu vráti. Nikdy ich vzájomne nespájame násilne. Buddy musí mať školenia na to, aby to vedel ustáť, pretože deti občas potrebujú takzvaný “timeout” – odstup vo vzťahu, kým si všetko dajú znova dohromady.
Chceme, aby im niekto aj v rámci detského domova mohol pomôcť. Napríklad, ak sa chcú k Buddymu vrátiť, ale nevedia sami prekonať hanbu z toho, že sa s ním nechceli kontaktovať alebo ho odmietali. Spolupráca s detským domovom je preto veľmi dôležitá, aby sa aj takéto situácie s Buddym dali riešiť.
Náš úspech vraj nezávisí od toho či máme v živote šťastie, či peniaze, ale od milujúceho dospelého, ktorý pri nás stojí v čase dospievania. Dokáže teda Buddy dať dieťaťu to, čo by mu mali dávať jeho rodičia? Dokáže nasmerovať a ovplyvniť jeho výchovu, profil osobnosti?
Myslím si, že môže doplniť veľa z toho, čo dieťa doposiaľ nedostalo, no nemôže to celkom nahradiť. Pre dieťa je to zážitok s dospelým človekom, s ktorým môže mať vzťah založený na dôvere. To je vzácne, pretože deti v detských domovoch svoje vzťahy s dospelými veľakrát prežívajú ako sklamanie či už vinou dospelých, alebo životných okolností. Vzťahy s dospelými pre ne nikdy netrvali dlho, museli od rodičov odísť. V detskom domove niekedy zase vystriedajú niekoľko skupín a vychovávateľov. Vychovávateľ je totiž len zamestnanec a keď sa rozhodne, že odchádza z práce, tak odchádza z práce. Dieťa je znovu opúšťané dospelým človekom. Niektoré deti idú do profesionálnej rodiny, z ktorej sa potom vrátia späť do domova. Detský domov pre ne jednoducho nie je stabilným prostredím.
Pokiaľ Buddy funguje a naozaj dá dobrý záväzok, môže byť jedným z tých, ktoré sa nevytratia zo života dieťaťa. Dokonca, ak dieťa s Buddym ostane v kontakte aj po odchode z domova, je to také spojítko s minulosťou aj budúcnosťou.
Čo všetko musí Buddy spĺňať po mentálnej stránke?
Začnem tým, čím nesmie byť. Jeho motiváciou nesmie byť napĺňanie si vlastných potrieb, napríklad potreba byť milovaný či zaháňanie smútku a samoty. Buddy musí byť zrelý človek, ktorý je schopný uspokojovať potreby iných ľudí. Jasné, že tým aj on môže získať, najmä prostredníctvom spätnej väzby. Ale nemala by to byť jeho hlavná motivácia.
Mal by dokázať ustáť pubertálne ofuky, takže nebyť vzťahovačný. Ak mu dieťa povie, že ho to s ním už nebaví, nemal by sa uraziť. Chce to nadhľad, byť nad vecou. Je výborné, ak má zmysel pre humor, lebo mnohé z týchto vecí sa dajú prekonať pomocou humoru. No nehovorím, že vážny človek nemôže byť Buddym, pretože možno má v sebe práve tú mieru vážnej láskavosti, vďaka ktorej vie zadávať ľúbivé hranice. Dieťaťu je tak jasné, že ho má ten človek rád, aj keď stanovuje pravidlá.
Aké vekové rozpätie dobrovoľníkov je aktuálne v projekte?
Veľmi široké – od vysokoškolákov až po ľudí pred odchodom do dôchodku. Tí sa stávajú Buddym, pretože chcú byť ešte stále aktívni. Máme zážitky, že deti sú niekedy v rozpakoch, keď chce byť Buddym starší človek. No ak to ten človek udrží, tak z toho môže byť veľmi pekný vzťah. Títo starší ľudia si ten celý proces vedia viac vychutnať.
Ako prebieha proces zoznamovania Buddyho s dieťaťom? Čo sa odporúča robiť/nerobiť?
Naše deti majú túžby úplne rovnaké ako ostatné deti. Je potrebné poznamenať, že v detskom domove majú všetko, čo potrebujú. Vďaka sponzorským darom či priamo od rodičov dokonca majú aj notebooky a mobily, takže si nemyslím, že im treba dávať materiálne dary. Môžu túžiť po lepšom mobile či značkových teniskách, ale začať vzťah materiálnymi darčekmi, nie je dobrá cesta.
Rozumiem, že je lákavé dať dieťaťu niečo pekné, “namotať ho”. Ale je lepšie ísť napríklad na zmrzlinu a správať sa k nemu ako k partnerovi. Dieťa nemá mať pocit, že potrebuje pomoc, to by v ňom len umocnilo taký ten bezmocný prístup k životu. Deti majú predsa svoje vreckové, takže keď idú s Buddym von, môžu sa dohodnúť a rozdeliť sa. Napríklad ono zaplatí Kofolu, Buddy zaplatí pizzu a podobne. Dôležité je, aby sa dieťa s Buddym mohlo porozprávať o veciach, ktoré ho zaujímajú a trápia.
Čo v prípade extrémnych situácií, napríklad keď dievča oznámi Buddymu, že je tehotné alebo sa Buddy dozvie, že dieťa berie drogy? Ako postupovať v takých situáciách?
Je dôležité vedieť, v akej situácii sa dieťa nachádza či je plnoleté alebo nie. Na to máme pre Buddy osobité právnické vzdelanie, aby vedeli, čo si môžu vo vzťahu k dieťaťu dovoliť a čo nie. Prípadne môžu požiadať o konzultáciu.
Čo sa týka vzťahovej psychologickej podpory, dieťa pravdepodobne potrebuje niekoho, kto ho v tej chvíli pochopí, neodsúdi ho a povie mu, že to nie je nevyriešiteľná situácia a pomôže mu nájsť východisko. To platí pre každú situáciu, nielen pre tehotenstvo, ale napríklad aj pre prehru peňazí, zadĺženie sa a neschopnosť dlhy splácať. Deti sa môžu dostať do rôznych situácií a práve vtedy pri sebe potrebujú rozumného dospelého, ktorý vezme rozum do hrsti a povie im, poďme tú situáciu riešiť.
O Zuzane Zimovej
Zuzana je špeciálna pedagogička, venuje sa teórii vzťahovej väzby, ktorá jej poskytla mnoho odpovedí na otázku prečo fungujeme tak, ako fungujeme. Robí poradenstvo, terapie a psychoterapeutické výcviky a venuje sa klientom, ktorí vyrastajú alebo vyrastali v náhradných rodinách, prípadne sú poznačení životnou traumou (napríklad zneužívanie či týranie). Robí tiež poradenstvo pre rodičov v rozvodovom období, rieši, ako oznámiť rozvod dieťaťu, čo robiť, keď naň príde detský vzdor. Dva roky spolupracuje s organizáciou Provida na projekte Tvoj Buddy.
