Deň, ktorý zničil nádej na slobodu. Prečítajte si príbehy troch žien, v ktorých sú spomienky na august 1968 stále živé

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy je smutnou udalosťou našej histórie. Hoci si ju mnohí pamätáme len z učebníc dejepisu, treba si tento deň pripomínať aj cez príbehy ľudí, ktorých síce nepoznáme osobne, no ich spomienky na 21. august 1968 pohnú aj tými, ktorí ho nezažili. V spolupráci s neziskovou organizáciou Post Bellum vám prinášame tri príbehy žien, ktorým tento augustový deň spred päťdesiatich rokov úplne zmenil život.

„V roku 1968 sa mohli občania Československa po dlhých dvadsiatich rokoch konečne nadýchnuť slobody. Od polovice 60. rokov sa komunistický režim postupne liberalizoval a obyvatelia vtedajšej ČSSR sa opäť začali zapájať do verejného života. Začali vznikať občianske spolky mimo štruktúr vládnucej komunistickej strany a našla sa aj politická vôľa na nápravu masových nezákonností z 50. rokov, ktoré boli charakteristické obludnými politickými monsterprocesmi. V marci 1968 bola zrušená cenzúra a noviny kriticky informovali aj o krokoch vrcholných vládnych činiteľov, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné. Dokonca sa uvažovalo o založení ďalších politických strán, čím sa mal narušiť monopol jedinej strany. Celý tento pohyb smerom k slobode a k demokracii, nazývaný aj Pražská jar, zničil jediný deň − 21. august 1968. Sovietske tanky v uliciach československých miest pochovali všetky nádeje na zmenu a reformu komunistickej diktatúry,“ približuje atmosféru spred rokov Filip Pavčík, historik neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá spracováva a šíri príbehy pamätníkov kľúčových udalostí 20. storočia.

Sloboda nie je samozrejmosť

„August ’68 je memento, ako rýchlo môže občianska spoločnosť prísť o svoju slobodu, ktorá v našom geografickom priestore nikdy nebola a ani nie je samozrejmosťou,“ zdôrazňuje odkaz historik. Hoci v minulosti boli ľudia nútení k tomu, aby príchod vojsk Varšavskej zmluvy vnímali ako „bratskú pomoc“, v súčasnosti máme k dispozícii množstvo svedectiev a informácií o tom, ako to bolo naozaj, aj tak je však informovanosť o udalostiach pomerne nízka. „O Pražskej jari a roku 1968 sa naši žiaci a študenti mnoho nedozvedia, pretože im na to v školách už nezvýši čas. Pritom rok 1968 bol celosvetovým fenoménom, nielen záležitosťou Československa, a práve mladá generácia bola hybnou silou celosvetových udalostí,“ vysvetľuje.

Post Bellum sa snaží odkaz augusta 1968, ale aj mnohých iných významných udalostí histórie približovať prostredníctvom konkrétnych príbehov ľudí, ktorých zasiahli. „Naši dokumentaristi po celom Slovensku nahrávajú spomienky pamätníkov, a tak zachovávajú ich svedectvo pre budúce generácie. Každý týždeň zverejňujeme príbehy pamätníkov, chodíme s putovnou výstavou, realizujeme workshopy v školách, organizujeme prednášky, diskusie či rôzne kultúrne podujatia. Takto chceme občanom pripomenúť významné udalosti našich najnovších dejín, ale aj to, ako tieto často tragické udalosti zasiahli do života jednotlivých ľudí. Práve príbehy pamätníkov sú podľa nás najlepším spôsobom, ako osobnú skúsenosť jednotlivcov sprostredkovať ďalej,“ približuje Pavčík.

Práve z archívu Post Bellum pochádzajú aj nasledujúce príbehy troch žien, ktoré majú spomienky na august 1968 stále živé a následky tejto udalosti pociťujú celý život.

Anna Malá: Pamiatku brata zastreleného sovietskym vojakom si mohla pripomínať len tajne

Anna Malá (rodená Bonková) sa narodila v roku 1940 ako najstaršia zo siedmich súrodencov v podtatranskej obci Hôrka. Vychovávala šesť detí, pracovala vo Svite. Pomerne pokojný život celej rodiny navždy narušila noc z 20. na 21. augusta 1968, keď dorazili do podtatranského regiónu prvé tanky okupačných vojsk Varšavskej zmluvy.

Jednou z viac ako stovky osôb, ktorých smrť priamo súvisela s inváziou, bol aj Annin brat Jozef Bonk. Bol to devätnásťročný mladík, vášnivý futbalista a vyučený strojný zámočník. Jozef v čase augustových udalostí chodil na týždňovky do Krajnej Poľany v okrese Svidník. Keď sa dopočul o príchode vojakov, spolu s kolegami sa v stredu 21. augusta vybral domov k rodičom. Tanky sovietskych vojsk zahatali hlavné cesty, preto sa chlapi rozhodli ísť domov inou trasou ako zvyčajne.

Medzičasom Anna s deťmi prežívala veľký strach. Bývali pri hlavnej ceste a okoloidúce hučiace tanky boli pre človeka, ktorý zažil druhú svetovú vojnu, nočnou morou. „V noci sme vôbec nespali. Cez deň sme ani von nevychádzali. Bála som sa o deti. Bolo to strašné. To sa nedá zabudnúť,“ spomínala.

V Poprade ľudia stavali barikády a snažili sa sťažiť prechod tankov cez mesto. Hádzali na ozbrojených vojakov kamene a tehly. Vojaci na výstrahu strieľali do vzduchu, no keď jeden z nich, ktorého údajne zasiahla padajúca tehla, streľbu nezvládol, okolo bežiaci Jozef sa už pred jeho guľkou nestihol ukryť do bezpečia. Strela do brucha zasiahla pečeň, a hoci sa Jozefa pokúšali zachrániť, zraneniam podľahol ešte cestou do nemocnice v Spišskej Sobote.

Túto smutnú správu sa Jozefova rodina dozvedela až o niekoľko hodín. Uverili až v márnici. O dva dni sa konal pohreb, na ktorý prišlo množstvo ľudí. V smútočnom dave sa vynímal transparent s nápisom: Ja nevinný zomrel som rukou sovietskeho vojaka. Celý priebeh poslednej rozlúčky bol monitorovaný Štátnou bezpečnosťou.

Podľa Anniných slov mal za Dubčekovej vlády zasadať aj vojenský súd a všetko, čo sa stalo, vyšetriť, avšak po nástupe obdobia normalizácie, pozostalí obdržali informáciu od úradov, že ich blízky bol kontrarevolucionár. Mali príkaz mlčať o tom, čo sa v osudný augustový deň udialo. Komunistickí funkcionári dokonca bránili uctiť si Jozefovu pamiatku na mieste tragédie, snažili sa u nich vzbudiť strach z možných následkov. „Viem, že ma sledovali, keď som dávala kytičku na to miesto. Keď som kytičku položila a prešla pár metrov ďalej, videla som, ako eštebáci kopli do tej vázičky, alebo ako ju vyhodili.“ Anna sa teda rozhodla, že si v záujme rodiny bude bratovu pamiatku uctievať len v súkromí: „Povedala som si, že to nechám tak, máme to vo svojom srdci a vieme, ako sa veci stali a ako veľmi nás to bolí.“ Tragickú smrť mladého človeka dnes pripomína pamätná tabuľa múroch kostola Sv. Egídia v Poprade.

Mina Neustadt: Sovietske vojská ju donútili opustiť milovanú rodinu

Mina Neustadt (rodená Knežová-Schönbrunová) sa narodila v roku 1948 v Bratislave. Jej otec Bernard pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny, všetci jeho príbuzní a blízki zahynuli v koncentračných táboroch a on sám strávil prvú vlnu deportácií v pracovnom tábore. Neskôr sa pod falošným menom ukrýval v Bratislave a v Pukanci, kde ho u rodičov ukrývala Minina matka Anna Bernardovi. Po vojne sa zobrali.

Rodina plánovala emigrovať do Izraela, no Minin otec uveril sľubom komunistov o tom, že už všetci budú rovnoprávni. Počas stalinských procesov s antisemitským pozadím ho pre židovský pôvod vyhodili z práce. Mina s mamou odišla z Bratislavy do Pukanca za starými rodičmi, otec rodiny sa opäť zamestnal.

Keď sa od polovice 60. rokov postupne uvoľňovala spoločenská situácia, začali sa mladí Bratislavčania zo židovských rodín stretávať na Zámockej ulici. Išlo o trávenie času s ľuďmi, ktorí mali podobné rodinné zázemie a životnú skúsenosť. Náboženstvo nehralo žiadnu rolu. Zúčastňovali sa na prednáškach, oslavovali židovské sviatky, tancovali, Mina hrala v bigbítovej skupine. V roku 1965 začala chodiť so svojím budúcim manželom Tomášom Neustadtom.

V roku 1968 sa Mine naskytla možnosť zúčastniť sa na šesťtýždňovom letnom prázdninovom pobyte v Izraeli. Na cestu vlakom do prístavu Pireus v Grécku vyrazili začiatkom júla a odtiaľ mali pred sebou tri dni plavby do Haify. Bolo to vlastne prvýkrát, keď sa mladá Mina ocitla sama mimo svojej rodiny. Pobyt si užívala, až kým po 21. auguste neprišli správy o sovietskej okupácii. Mina trávila každý víkend u dobrých známych jej rodičov, kam dostávala z Bratislavy telegramy, z ktorých nebolo jasné, či je lepšie vrátiť sa, alebo ostať v cudzine.

Keďže v tom čase študovala na konzervatóriu, jej profesorka ju prehovárala, aby sa vrátila a dokončila posledný ročník. Izraelčania mali záujem, aby tam mladí ľudia ostali, viacerí začali navštevovať v Haife tzv. Ulpan (kurz hebrejčiny a izraelských reálií pre nových prisťahovalcov) a dostávali finančnú podporu. Mina tu ostala do konca novembra.

Medzičasom sa dohodla s rodičmi, že sa stretnú v Rakúsku, aby sa spolu rozhodli, čo ďalej. Situácia sa však skomplikovala a získať rakúske víza už nebolo zrazu také jednoduché. Preto musela pôvodne kúpenú letenku zrušiť a kúpiť si novú. Vzhľadom na chaotickú situáciu v Bratislave rodičia jej telegram o neskoršom príchode nikdy nedostali a čakali na dcéru v Hainburgu, ako sa pôvodne dohodli. „Išli sa od strachu zblázniť, čo so mnou je. Volali na ministerstvo vnútra a zistili, že som neprišla,“ spomínala. Na konci novembra sa napokon stretla s matkou v Hainburgu. Už vtedy bola rozhodnutá domov sa nevrátiť, keďže Minin vtedajší priateľ Tomáš bol v čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy na praxi na univerzite v Bochumi v západnom Nemecku. Hoci sa na chvíľu do Bratislavy vrátil, rozhodol sa odísť naspäť do Nemecka.

Minina cesta do Nemecka však nebola jednoduchá. Do Rakúska za mamou sa z Izraela dostala len vďaka tranzitným vízam s obmedzenou platnosťou, lebo klamala, že sa vracia do Československa. Mesiac bývala bez papierov vo Viedni u známych, pretože získať víza do Nemecka bolo v tom čase už takmer nemožné. Jej priateľ Tomáš sa obrátil na svojho profesora, ktorý mu priamo cez ministerstvo zahraničných vecí pomohol víza pre Minu vybaviť.

Mina do Nemecka cestovala vlakom spolu s Tomášovou matkou v decembri. Vzali sa o pár mesiacov − 28. februára 1969. Na svadbu prišli Minini rodičia, jej mladšia sestra však musela v Československu ostať ako záruka.

Mina sa musela naučiť jazyk a usilovala sa o dokončenie štúdia. Vďaka bezchybnej hre na akordeóne sa jej podarilo dostať na hudobnú vysokú školu aj bez plynulej znalosti nemčiny. V roku 1971, keď sa jej narodil syn, štúdium prerušila, aby sa oňho mohla starať. Neskôr však školu úspešne dokončila a vyštudovala aj ďalší odbor − sluchovú výchovu, ktorú neskôr aj vyučovala.

Mina mala s rodičmi a so sestrou po celý život veľmi blízky a intenzívny vzťah, preto v emigrácii ťažko znášala, že sa mohli vidieť veľmi zriedkavo. Matka ju navštívila po narodení obidvoch detí v rokoch 1971 a 1976, ale otca videla až po štyroch rokoch. Svoju sestru stretla prvýkrát až po 11 rokoch.

Mina a Tomáš boli ako všetci emigranti odsúdení v neprítomnosti na 18 mesiacov väzenia nepodmienečne. V roku 1977 boli na základe „Smernice o úprave právnych vzťahov ČSSR k občanom, ktorí sa zdržujú v cudzine bez povolenia československých úradov“ vyzvaní, aby si svoj vzťah k republike upravili, čo v podstate znamenalo, že sa museli „vykúpiť,“ aby sa vyviazali zo štátneho zväzku. Len vtedy mohli navštevovať Československo ako cudzí štátni príslušníci a ich príbuzní mohli za nimi vycestovať do zahraničia. Od roku 1979 mohli legálne navštevovať Bratislavu každý rok. Politický vývoj v Československu Mina až tak nesledovala. Len keď boli v Bratislave, stretávali sa so starými priateľmi, ktorí neemigrovali, a debatovali o živote v Československu.

V roku 2005 zažila Mina veľmi emocionálny návrat do mladosti. V Bratislave sa stretli prvýkrát po toľkých rokoch ľudia, ktorí spolu ako mladí trávili voľný čas v židovskej „kuchyni“ na Zámockej ulici, než sa po auguste 1968 rozpŕchli do celého sveta. Bolo ich spolu s ďalšími známymi a priateľmi 250. Organizáciu stretnutia iniciovali dvaja emigranti z Toronta. Založili internetový portál a stretávajú sa na rôznych miestach každé dva roky. Celá komunita si pomáha a udržuje aktívne kontakty.

Kristína Černá: Okupácia priniesla stratu kontaktu so zahraničím aj s blízkymi

Kristína Černá (rodená Lukášová) sa narodila v roku 1959 v Kroměříži, no polovicu svojho života strávila v Bratislave. Práve v našom hlavnom meste ju stretli významné zvraty dejín. Od roku 1992 však žije v Prahe, má dve deti, vedie vlastnú psychologickú prax a venuje sa prekladom a básňam.

Kristínina rodina z matkinej strany pochádza zo Slovenska, otcova rodina je z obce neďaleko Kroměříža. Jej babička bola karpatská Nemka a hoci sa v jej rodine hovorilo po nemecky, počas vojny začali hovoriť česky, aby ich nikto nespájal s nacistami.

Otec Kristíny Černej žil pôvodne na Morave, kde sa spoznal s Kristíninou mamou, no v roku 1960 sa pre otcovu prácu rodina presťahovala do Bratislavy. Kristína Černá tak od útleho detstva žila v Bratislave, už v škôlke sa naučila hovoriť po slovensky. Neskôr navštevovala nemeckú jazykovú školu. Pôvodne sa hlásila na anglickú jazykovú školu, no tam ju napriek výborným výsledkom neprijali. „Na prijímacích skúškach som bola tretia zo všetkých detí, no môj otec v živote nevybavoval nikomu žiadnu protekciu. Potom sa informoval na fakulte a oni mu povedali: ,Juj, pán doktor, čo ste neprišli skôr? Tie protekčné ju vytlačili.‘ Každý slovenský rodič zariadil protekciu svojim deťom, lebo inak to tam nechodilo. Moji rodičia boli veľmi mladí, naivní a vôbec im to nenapadlo,“ zaspomínala si Kristína na prvý stret s neduhmi režimu. Ovládanie nemeckého jazyka považovala Kristína za výhodu, lebo mohla počúvať a sledovať rakúske spravodajstvo, ktoré dokázali v Bratislave chytiť.

Po základnej škole sa pani Černá hlásila na prestížne slovenské gymnázium, no scenár sa opakoval. S pomocou učiteľky zo základnej školy sa dostala na gymnázium, ktoré sa vtedy otváralo na sídlisku Krasňany, kde rodina žila. Napokon sa dostala aj k vytúženej angličtine. Za štyri roky sa so súkromnou učiteľkou jazyk naučila perfektne a zložila aj štátnu skúšku z angličtiny.

Na deň začiatku sovietskej okupácie si spomína presne. S rodičmi mali ísť opekať špekáčiky a ona sa veľmi tešila, no sovietske vojská im tento plán prekazili a ona musela ísť kúpiť zemiaky, čo znamenalo čakať v dlhočiznom rade. Spomína si aj na protisovietske nápisy na domoch, ktoré často písali aj deti komunistických pohlavárov.

Síce Kristína navštevovala nemecké gymnázium a povinné základy ruštiny sa jej netýkali, po okupácii musela za rok dobehnúť ruštinu, ktorú sa iné deti učili dva roky.

Na august 1968 spomína negatívne aj preto, lebo prišla o svojho obľúbeného strýka Karla Krautgartnera, muzikanta a skladateľa. Ten ešte v noci počas okupácie odišiel z Česka do Viedne, čo sa mu podarilo vďaka obrovskému chaosu na hraniciach. Do Rakúska za ním postupne prišla celá jeho rodina a s tými, čo ostali v Československu, sa stretávali len výnimočne.

Otec pani Černej mal počas rokov normalizácie ponuku prednášať na Harvardskej univerzite. Hoci mu ponúkali dvojročnú zmluvu, letenky aj ubytovanie pre celú rodinu, lákavú ponuku odísť odmietol, lebo nechcel opustiť starnúcich rodičov.

Kristína spomína aj na stret s kapitalizmom, keď jej otec odvážal do Rakúska rodinu jej najlepšej kamarátky Hanky. Kristína sa vtedy stretla so strýkom, ktorý ju vzal do cukrárne, kde bolo 20 druhov zmrzliny. Pre mladú Kristínu boli podobné výdobytky úžasné a dovtedy nepredstaviteľné. Aj keď ju strýko presviedčal, aby vo Viedni ostala, vedela, že bez dokončenej strednej školy nemá veľké šance uplatniť sa.

Kristína Černá začala v roku 1978 študovať na vysokej škole psychológiu. Tvrdí, že funkcionári študentov neustále ponižovali, a to, že by sa niekto zúčastnil na zahraničnom študijnom programe, nehrozilo, hoci ešte na strednej škole to bolo možné. Všetkým bolo jasné, že študenti s maturitou by sa už asi nevrátili.

Príbehy pamätníčok v celom znení si môžete prečítať aj na internetovej stránke www.memoryofnations.eu.

Aké spomienky spojené s 21. augustom 1968 sú vo vašej rodine? Podeľte sa o ne v diskusii pod týmto článkom na našom Facebooku.