Deti teší, že seniori v domove majú na ne čas, hovorí učiteľka, ktorá so žiakmi zrealizovala vianočnú poštu

19. decembra 2018
Autor: Simona Lichá
Foto: Dominika Behúlová, archív Ľubice Noščákovej

Učiteľka Ľubica Noščáková zrealizovala vianočnú poštu pre seniorov prvýkrát so svojimi žiakmi minulý rok. Myšlienka posielať pohľadnice seniorom však nevznikla náhodne. Ľubica so žiakmi navštevuje seniorov už niekoľko rokov, za nápadom projektu stojí jej dcéra Hanka. Učiteľka nám vysvetlila, prečo je pre ňu prepájanie generácií srdcovou záležitosťou, ako aj to, ktoré aktivity robia seniori a žiaci spolu najradšej.

S Ľubicou Noščákovou sme sa stretli v Cirkevnej základnej škole Narnia v Bratislave. Vytvorenie vianočnej pošty bolo len sprievodnou aktivitou k tomu, čo so svojimi žiakmi roky pestovala. „Do domu dôchodcov chodíme už osem rokov. Seniori boli zvyknutí, že keď niekto príde do domova, deti predvedú program. Zatancujú, zarecitujú a zmiznú. Pre nás to bolo od začiatku iné. Chceli sme, aby niečo spolu zažili a aby sa deti so seniormi nejako prepojili,” vysvetľuje pani Noščáková.

„So sociálnymi pracovníčkami na Pažítkovej sme sa dohodli, že prichystáme tvorivé dielne. Bolo to super, pretože sme zistili, že prváci a 80-roční seniori majú identickú motoriku a dokonca niektoré veci dokázali deti lepšie. Vznikali naozaj pekné interakcie,” približuje prvé stretnutia.

Idem pozrieť „môjho“ starkého

Priznáva, že na začiatku mala obavy z toho, ako deti budú reagovať na seniorov, ktorým už zdravie slúži menej. „Jedna časť domova je internátneho typu, v izbe sú traja seniori alebo majú samostatné garsónky, ale veľkú časť tvorí nemocničná časť. A tam sú buď čiastočne, alebo úplne imobilní seniori, ktorí väčšinu času nežijú mimo svojej postele. Mali sme obavy, ako to deti budú prežívať pri starkých, ktorí mali napríklad amputované končatiny, ale ukázalo sa, že obavy boli zbytočné. Deti vtrhli aj tam, čo bolo pre nás veľké prekvapenie. Vyliezli na postele, začali im rozprávať, bavili sa s nimi,” hovorí.

Vzťah medzi seniormi a deťmi sa začal upevňovať s každou ďalšou návštevou. „Neskôr to už bolo ,idem pozrieť môjho starkého’, už tam neboli žiadne zábrany. Chodili s nimi tvoriť, na posteľ si k nim brali aj knižky, čítali im, hrali spoločenské hry. Bola tam napríklad jedna starká, ktorá ich porazila v šachu a ony to nevedeli prežiť. Nosili jej aj rôzne matematické a logické hry a pritom sa dozvedeli, že starká bola vysokoškolskou učiteľkou fyziky. Tým, ako sa spolu bavili, vznikali naozaj silné spojenia a príbehy si načítavali medzi sebou vzájomne,” približuje.

 

Radosť z návštev bola od začiatku vzájomná. „Úžasné bolo, keď si deti zadefinovali, že ,my sme tu rady preto, lebo vy na nás máte čas’. V súčasnosti vlastne nikto nemá čas, mama stále nemá čas, otec nemá čas, nikto nemá čas, lebo stále musíme niečo robiť, a keď prišli medzi seniorov, oni na nich zrazu čas mali. Na druhej strane seniorov tešilo, že deti priniesli život. Na stretnutie s nimi sa chystali aj týždeň dopredu, maľovali sa, obliekali, pre nich bolo stretnutie s nimi slávnosťou. Lebo napriek všetkému, čo robia v domove, a je to veľmi veľa vecí, toto je pre nich iný typ podnetu, pohybu, aktivít. Aj kúsok nostalgie, pretože každý si pamätá, že aj on bol dieťa,” vysvetľuje.

Do domova dôchodcov chodili počas celého roka, no pred sviatkami sa snažili ešte viac. „Pred Vianocami som vždy niečo vymyslela. Bavila som sa s nimi a pýtala sa ich, čo im chýba. Vraveli, že im chýba to, keď je človek doma a postupne sa pripravuje na Vianoce, vníma, že okolie sa vyzdobuje vianočne, že susedia pečú, všetko vonia, že sa niečo deje. V domove dostávajú jedlo v jedálni alebo im ho donesú do postele, výzdobu im nikto nerobí, na tom sa nezúčastňujú lebo ani nevládzu a do mestskej či nákupnej vianočnej atmosféry sa nedostávajú. Vlastne im chýbajú prípravy na Vianoce. Sú medzi nimi tí šťastnejší, ktorí majú rodinu, ktorá ich na Vianoce berie domov, ale mnohí tam na Vianoce ostávajú, lebo nemajú nikoho,” približuje Ľubica.

Každý posielal esemesky, pohľadnice nikto

Vianočnú atmosféru chceli v domove priblížiť pečením aj spoločným zdobením medovníkov. „Hrdo som im nosila medovníky na zdobenie, nech majú dobrý pocit, že niečo urobili. Potom sme prišli z jedného zdobenia a dcéra Hana mi hovorí: ,Mama, prečo nerobíš niečo, čo chcú oni, prečo robia to, čo chceš ty?’ Povedala, že jej asi piati seniori povedali, že pre nich sa Vianoce začínajú vtedy, keď im prídu vianočné pohľadnice. Každý, kto na nich myslí, im posiela esemesky a pohľadnice nikto, pretože nie je dôvod. Dostávajú ich maximálne zabalené v balíkoch, ktoré zabalia firmy alebo organizácie, no to nie je pre nich pohľadnica, pretože to nie je osobné a nemá to pečiatku pošty. Oni sa tešia z každej veci, ktorú dostanú, ale tá pohľadnica, ktorá príde poštou, v ktorej je oslovenie, že patrí im, je pre nich vzácna,” hovorí o vzniku myšlienky vianočnej pošty.

S nápadom poslať pohľadnice do domova prišli v októbri. „Vtedy bolo v domove, do ktorého sme chodili, 128 seniorov, tak sme vypočítali, že napíšeme sedem pohľadníc denne, prerátali sme to a vyšlo to na nejakých 100  €. Pohľadnice sme vyrobili, materiál sme mali, tak sme si povedali, že investujeme, ak ich to poteší,” hovorí.

Vďaka blogu sa prihlásili tisícky ľudí

Keďže Ľubica sa venuje aj blogovaniu, dcéra Hana jej poradila, aby nápad s pohľadnicami zverejnili aj na blogu a vyzvali ľudí, či sa nechcú zapojiť tiež. „Môj muž sa na to podujal, navrhol mi, že vytvorí formulár, ktorý sa rozpošle a bude slúžiť na zbieranie adries. Potom som na tri dni odišla na teambuilding s deťmi, a keď som sa vrátila, vo formulári bolo 3 500 ľudí,” spomína na moment prekvapenia.

Vtedy si uvedomila, že na to, aby sa mohol zapojiť každý, kto sa prihlásil, treba vianočnú poštu rozšíriť aj do regiónov. „Začali sme telefonovať do domovov po Slovensku, písali nám ľudia sami s tým, že nám chcú pomôcť, do Vianoc sme mali 11-tisíc dobrovoľníkov, ktorí chceli pohľadnice písať,” hovorí o obrovskom záujme. „Tento rok nám ľudia začali písať už v septembri s otázkou, kedy sa bude dať registrovať. V októbri sme mali v systéme 50 domovov, ktoré sa do vianočnej pošty registrovali, a toto číslo stále rástlo,” dodáva.

Záujem škôl spolupracovať so seniormi rastie

Vianočná pošta za krátky čas existencie stihla osloviť školy z celého Slovenska. „Do formulára, kde sa prihlasovali školy a domovy, sme tento rok pridali otázku, či majú záujem viac navzájom spolupracovať. Spájaniu seniorov so žiakmi sa venujem už osem rokov, a vďaka tomu, že som na to získala financie cez nadácie a projekty, viem, ako sa to dá robiť tak, aby to bolo v súlade s vyučovaním a čo na to treba,” vysvetľuje. „Vianočnú poštu a ďalšie aktivity realizujem cez naše občianske združenie Pohodovo. Momentálne sa snažíme získať prostriedky na to, aby sme tento zážitok mohli dopriať deťom aj seniorom po celom Slovensku,“ dodáva.

„Záujem prejavilo dvesto škôl, ktoré sa chcú spojiť s domovom dôchodcov a zhruba sto domovov dôchodcov. Zaujímavé je, že viac ich bolo na východe Slovenska ako v okolí Bratislavy. Možno skôr v Bratislave chodia do domovov rôzne organizácie a v regiónoch to zastrešujú málo alebo vôbec. Na východnom a strednom Slovensku vianočnú poštu ako aktivitu vítajú. Uvedomujú si, že deti a seniori k sebe patria, len to zatiaľ nikto neuchopil. V zahraničí je to bežné,” hovorí.

Ľubica má jasnú predstavu o tom, ako tento nápad posunúť z Bratislavy aj do iných miest. „Predstava je taká, že by sme sa všetci stretli, dohodli by sme sa, ako sa to dá robiť, a ja by som im darovala metodiku a návody. Každý by si to už v tom svojom prostredí urobil po svojom, pretože každý domov je iný, aj vekovo, aj priestorovo,” hovorí o plánoch.

Zručnosti, ktoré v školskom prostredí nezískajú

Spoluprácu s domovom majú ako súčasť rôznych hodín. „Nachádza sa v etike alebo v občianskej náuke, často sme v domove trávili čas aj počas výtvarnej. Zvažujeme, cez ktoré hodiny pôjdeme, aké sú naše ciele a čo chceme dosiahnuť. Stále niekto tvrdí, že učíme deti pre život, ale učíme ich to sedením v laviciach. To je čistý nezmysel. Ony sa reálne za ten jedenkrát v domove dôchodcov naučia oveľa viac, a to nehovorím o tých pridaných veciach ako empatia, zodpovednosť, základné sociálne zručnosti, vnímanie, ktoré nie je možné získať v školskom prostredí,” vysvetľuje.

Deťom dáva čas so seniormi mnoho, no najcennejšie sú práve vzťahy, ktoré sú s každou návštevou silnejšie. „Minulý rok sme mali starkú, ktorá tam bývala preto, lebo syn odišiel pracovať do zahraničia. Keď sa syn vrátil, na jar odišla, no s dievčatami sa dohodla, že spolu budú tráviť čas aj naďalej a chodili ju navštevovať domov,” približuje. „Alebo sa stáva, že na konci dňa príde žiačka a povie: ,Starký dnes nereagoval, ale prečítala som mu štyri strany knižky, povedala mu, ako sa mám a myslím, že to počul, a keď aj nie, poviem mu to nabudúce.’ Deti to naozaj neriešia a správajú sa úplne prirodzene,” hovorí Ľubica Noščáková.

„Generácie sa za roky od seba oddelili, aj ja som odsťahovaná od svojich rodičov, nebývame vo viacgeneračných domoch. Nestretávame sa toľko, koľko by sme chceli, a nie je to prirodzené. A tým deťom to prirodzené je, pokiaľ z toho nevypadnú. Keď začneme s tým vo veku, keď to je pre ne prirodzené, tak je to super, vznikajú prirodzené väzby. A vnímajú veci plynule,” dodáva.

O Ľubici Noščákovej

Pracuje ako učiteľka v Cirkevnej škole Narnia v Bratislave. Popri svojej práci sa naplno venuje blogovaniu a so svojimi žiakmi rozvíja projekty ako je Vianočná pošta seniorom. Tento rok sa umiestnila v rebríčku Top 10 učiteľov zo Slovenska. Má dve dcéry a manžela, s ktorými žije v Bratislave.

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).