Deti učím, že hmotné veci nie sú súčasťou ich hodnoty, hovorí mama, ktorá synov vychováva v duchu dobrovoľnej skromnosti

12. decembra 2017
Autor: Veronika Pilátová
Foto: archív Ľubice Noemi

Ľubica bola naučená žiť v skromnosti odmala. Matka troch chlapcov vyrozprávala, ako sa dá deťom vysvetliť, že sa so starými hračkami musia rozlúčiť, keď prídu nové aj o tom, ako stráviť Vianoce s deťmi v duchu dobrovoľného minimalizmu.

„Neradím sa do kategórie ľudí, ktorí sú minimalisti zo zásady, ale odmala sme si ako rodina vystačili vždy s vecami ,tak akurát’. Na mojich rodičoch som to vždy obdivovala a snažím sa v tom pokračovať. V súčasnosti, keď máte priveľa vecí, hoci nechcete, musíte sa im aktívne brániť, ak sa nimi nechcete dať zahltiť. Pripadá mi až zdravotne dôležité držať si rozumnú hranicu,” vysvetľuje výtvarníčka a matka Ľubica.

Ľubica je mama troch synov – deväťročného Šimona Daniela, sedemročného Tadeáša Jakuba a štyriapolročného Eliáša Adama. Teraz žijú v Pezinku v rodinnom dome spoločne s jej rodičmi. „Som rozvedená, ale s otcom detí máme výborný vzťah a živíme si väzby aj kvôli sebe, aj kvôli deťom,” hovorí s úsmevom.

Od triedenia vecí k triedeniu vlastného života

Hovorí, že k minimalizmu ju viedol aj rodinný život na Morave. „Bol extrémne skromný až chudobný. Získala som schopnosť variť ešte tri dni zo stavu špajze, z ktorej by iný neurobil ani jedno jedlo, na druhej strane som stále hľadala optimálny stav vecí okolo nás. Vlastne triedenie mi pomohlo rozhodnúť sa odtiaľ odísť, pretože som dlho mala pocit, že som neschopná rozhodnutia, že sa pohybujem v akejsi hmle. A keď som sa pustila do radikálnej čistky v dome, keď som zásuvku po zásuvke vytriedila všetky veci, ktoré skutočne potrebujeme, hmla sa zrazu rozptýlila a ja som vedela jasne myslieť, vidieť vzorce, veci a emócie, ktoré chcem ponechať a ktoré musia preč. Pre dobro všetkých,” hovorí.

Vrátila sa k rodičom a naďalej pokračovala vo filozofii minimalizmu. „Aktívne spolu triedime nepotrebné veci alebo veci, ktoré sú nám už malé, triedime odpad. Jedlom sa u nás neplytvá nikdy. Nenútim im veci, čo im nechutia, ale ani nevymýšľam pre každého špeciálne jedlo. Ak niečo nechcú, môžu si dať časť jedla, nič alebo chlieb s maslom,” smeje sa. „Keď dostanú novú vec, majú za úlohu nájsť jej miesto, kam bude patriť. Ak miesto nie je, treba niečo staršie, nepotrebné či pokazené vyradiť. Takéto veci posúvame kamarátom, Zóne bez peňazí, iným rodinám alebo Humane.”

Človek nemusí mať všetko hneď

Chlapci si na tento prístup k životu zvykli. „Sú veľmi schopní tieto hodnoty prijať za svoje, pretože síce snívajú o Pokémon kartách alebo o Legu Ninjagu, neberú to ako známku svojej vlastnej hodnoty. Ak aj niekedy prišli zo školy smutní z negatívnych komentárov spolužiakov, vysvetlili sme si, že veci sú oddelené od toho, kým sú oni. A ak sú deti prijímané ako hodnotné, či už rodičom, alebo rovesníkmi, nepotrebujú si svoju hodnotu podkladať vecami,” opisuje Ľubica.

Podľa Ľubice si vedomý minimalizmus vyžaduje čas a energiu, napríklad na hľadanie skutočne odolných a kvalitných výrobkov, ktoré dlhšie vydržia. „Nejde to bez toho, aby ste obetovali trochu času a snahy na prieskum trhu, handmade výrobcov, lokálnej produkcie. Ďalším problémom je akási nákupná disciplína. Sme už zvyknutí mať veci hneď, ako si zmyslíme, že ich potrebujeme. Staré dobré pokladničky a obálky sú však výborný prostriedok pre deti aj dospelých na trénovanie trpezlivosti. A keď sa už človek rozhodne, že tie dlho šetrené peniaze použije, dobre si rozmyslí na čo,” smeje sa.

Pod stromčekom vlastnoručne vyrobené darčeky

Nemá pocit, že jej deti sú pre tento životný postoj o niečo ukrátené. Aj Vianoce prežívajú plnohodnotne. „Vianoce trávime vždy ako rodina. Prvý sviatok vianočný sme trávili v úzkom kruhu a potom sme navštívili starých rodičov v Bratislave a babičku v Prahe. Teraz sviatky trávime pohromade so starými rodičmi. Moji rodičia sú evanjelickí farári, takže odmala u nás k Vianociam patrí kostol a služby Božie,” spomína.

Ľubica vedie synov k tomu, aby si uvedomili hodnotu vecí aj tak, že im ukazuje proces ich výroby. Podieľali sa napríklad na pletení čiapok, svetrov a nákrčníkov.“ Sami si vybrali, aké chcú farby. Spolu sme ich načesali a prevíjali na klbká,” opisuje. Aj hračky, ktoré majú doma, sú mnohé ručne robené – drevené maľované kocky, šité bábiky a zvieratká, masky, princovské plášte.

Deti sú kreatívne aj mimo domova, sedemročný Tadeáš napríklad chodí na krúžok keramiky. „Tento rok chcel všetkým členom rodiny na Vianoce rozdať svoje výrobky,” hovorí hrdá mama, ktorú pobavilo najmä balenie s menovkou „pofšechny”. Asi nikoho neprekvapí, že mama umelkyňa, ktorá tvorí najmä s vlnou a s prírodnými vláknami má pre rodinu pod stromček nachystané vlastnoručne pletené svetre.

Na večeru má rodinka bielu zemiakovú polievku s hubami, ktorú pasovali za vianočnú, a rybu so zemiakovým šalátom. S exmanželom si robievali rezne, lebo sa pri malých deťoch bála kostí z rýb. „Odkedy pribudli do rodiny moji chlapci, tak je rozdávanie darčekov väčší zážitok a my ostatní si užívame tú ich nedočkavosť,” dodáva s úsmevom.

O Ľubici Noemi

Je matkou troch chlapcov. Po rozvode žije v rodičovskom dome v Pezinku. Študovala grafiku na VŠVU a religionistiku na FiFUK, teraz pracuje ako slobodná umelkyňa. Tvorí najmä s vlnou a s prírodnými vláknami. Pradie na kolovrátku, pletie z vlastnoručne pradených aj kupovaných kvalitných priadzí, snaží sa prispieť k slovenskej vlnenej renesancii pod tvorivým pseudonymom Manuzona. Spolu s deťmi vyznávajú hodnoty minimalizmu a dobrovoľnej skromnosti.