Vo svojej ambulancii spája stomatologickú prax s poznatkami zo psychológie, ale aj jogovej praxe či ájurvédy. Ľudské telo vníma ako celok a svojich detských pacientov ako rovnocenných partnerov. Jej prístup prináša zaslúžené ovocie – dokáže ošetriť aj náročných detských pacientov, nad ktorými by jej kolegovia možno„zlomili palicu“. Prečítajte si rozhovor s detskou stomatologičkou Beou Polivkovou Marčanovou a odhaľte tajomstvá práce s deťmi.
Prečo sa deti boja zubných lekárov?
U každého dieťaťa môže mať strach iný pôvod. Pred prvou návštevou je to najmä strach z neznámeho. Dieťa nevie, čo ho čaká, ako dlho to potrvá, a neistota v ňom prirodzene vyvoláva úzkosť.
Mnohé deti zažívajú prvý kontakt so zubným lekárom až vtedy, keď ich niečo bolí, a potom si návštevu v zubnej ambulancii automaticky spájajú s niečím nepríjemným. Preto je dôležité, aby rodičia prišli s deťmi na prvú prehliadku čo najskôr – skôr než sa objaví zdravotný problém, aby dieťa nevnímalo zubnú ambulanciu len ako miesto, kde sa vždy trpí.
Môže byť dôvodom aj iná negatívna skúsenosť z lekárskeho prostredia?
Niektoré deti môžu mať strach v dôsledku predchádzajúceho zlého zážitku v inej ambulancii. Prípadne si hlboko v sebe nesú traumatickú skúsenosť z raného detstva, napríklad boli ako novorodenci hospitalizovaní a na podvedomej úrovni v nich ostal „strach z lekárskeho plášťa“.
Strach býva neraz aj prezlečeným pocitom bezmocnosti – dieťa leží s otvorenými ústami, netušiac, čo sa ide diať. Nemá nad situáciou kontrolu. Špecifickou skupinou sú deti s poruchou autistického spektra. Tie potrebujú obzvlášť citlivý prístup.
Čo robíte preto, aby sa vás detskí pacienti nebáli?
Dôležité je od samého začiatku sa naladiť na ich vlnu. Pôsobiť kamarátsky, vytvoriť si s nimi rovnocenný vzťah, v ktorom prejavujem rešpekt a dávam im najavo, že ich beriem vážne. Spojenie nadväzujem tak, že dieťa privítam vyslovením jeho mena a pohľadom do očí v jeho výške. Pozornosť venujem primárne detskému pacientovi, nie rodičovi.
Snažím sa do nášho vzťahu vnášať hravosť, humor, úprimnosť a otvorenosť. Dávam dieťaťu pocítiť, že som „na jeho strane“. Veľmi pritom pomôže, keď deti vidia, že poznám ich detský svet, napríklad sa vyznám v rozprávkach.
Mnohí zubní lekári sa skôr obracajú na rodičov a pri deťoch sa obmedzia na otázky typu: Bolí/nebolí? Ako sa zhovárate s detskými pacientmi?
Od prvej chvíle sa o nich zaujímam, no nielen o ich ústnu dutinu, ale o nich ako o osobu. Pýtam sa ich, ako sa majú, aký mali deň, a ak majú so sebou nejaké hračky, zaujímam sa aj o ne. Pri rozhovore používam zrozumiteľný jazyk.
Počas vyšetrenia im dávam pocítiť, že majú nad situáciou kontrolu. Po usadení v zubárskom kresle si s nimi dohodnem signál – napríklad zdvihnutie ruky –, ktorý vyšlú, ak potrebujú ošetrenie prerušiť. Dám im na výber – či chcú ísť do kresla sami alebo s rodičmi, či použijeme ružové zrkadielko alebo žlté. Dávam im dostatočný priestor aj na akékoľvek otázky. A po celý čas ich aktívne počúvam celým svojím bytím.
„Nastavenie rodičov je alfa a omega. Ak nebudú oni sami v pohode, hrozí, že nervozitu a obavy prenesú na dieťa.“
Čo robíte, ak strach detského pacienta zo zubných lekárov pramení od rodičov?
Nastavenie rodičov je alfa a omega. Ak nebudú oni sami v pohode, hrozí, že nervozitu a obavy prenesú na dieťa. V takomto prípade sa snažím rodičom citlivo, so súcitom a s pochopením vysvetliť, že strach dokážu prenášať aj tónom hlasu, výrazom tváre, otázkami, voľbou slov a správaním. Poradím im, aby sa vyhli negatívnym výrokom a radšej v tichosti sedeli v kúte miestnosti a zhlboka pomaly dýchali.
Nie každý rodič je na takýto prístup pripravený…
Áno, vtedy je to „beh na dlhú trať“. No ak je rodič otvorený, poradím mu, ako pracovať s vlastným strachom. Napríklad môže vyhľadať odborníka v oblasti psychoterapie alebo vymeniť svojho vlastného zubného lekára za iného s láskavejším prístupom.
Do akej miery dokážu rodičia pozitívne ovplyvniť priebeh návštevy v zubnej ambulancii?
Vedia nám pomôcť viacerými spôsobmi. Napríklad tak, že sa s dieťaťom o návšteve u nás vopred porozprávajú. Základom je pomenovať veci pravdivo a priamo: „Sadneš si do kresla. Pani doktorka sa ti pozrie do úst.“ Niekedy nič viac než úprimnosť netreba.
V rozhovore by sa mali zamerať na pozitívne stránky. Nemali by dieťaťu hovoriť, že nebudeme nič robiť. Veď už len samotné počítanie zúbkov je činnosť, ktorú vykonávať budeme, a rozpor medzi slovami rodiča a realitou buduje nedôveru voči lekárovi.
S akými odporúčaniami odchádzajú rodičia domov z vašej ambulancie?
Kľúčové je zaviesť rutinu a pravidelnosť. Dieťa by vetu Ideme si umyť zuby malo vnímať rovnako prirodzene ako Ideme obedovať. Nie ako nutné zlo, ale ako niečo, čo sa v starostlivosti o zdravie vykonáva pravidelne dvakrát denne. Rodičia by mali byť príkladom pozitívneho vzťahu k ústnemu zdraviu. Ak deti vidia, že rodičia si pravidelne a dôkladne čistia zuby, začnú to tiež považovať za samozrejmosť.
Rovnako rodičom prízvukujeme, že deti by mali používať kvalitné a vhodné pomôcky. Ich správny výber je dôležitý nielen z hľadiska kvality orálnej hygieny, ale dokáže tiež pozitívne ovplyvniť vzťah detí k čisteniu zubov. Ideálne je, ak si dieťa vie vybrať napríklad farbu kefky alebo príchuť pasty, čím získa väčší pocit kontroly. Rodičom odporúčame zvoliť detskú zubnú kefku s jemným, ale hustým vlasom, pastu s obsahom fluoridu alebo hydroxyapatitu, napríklad detskú pastu Curaprox kids, a pomôcky na čistenie medzizubných priestorov.
Hovoríte s rodičmi aj o strave vhodnej pre zdravie zubov?
Pre mňa je rozhovor o výžive prirodzenou súčasťou každej prehliadky. Deti by mali jesť pestrú, vyváženú a plnohodnotnú stravu, zloženú najmä z prirodzených potravín, akými sú rôzne druhy obilnín a strukovín, doplnené ovocím a zeleninou. Sladké nápoje a džúsy odporúčam nahradiť čistou vodou. V jedálnom lístku by nemali chýbať jedlá bohaté na vápnik, vitamín D, fosfor, omega-3 a vitamín K2. Lepšia je pevná strava ako kašovitá, pretože detská čeľusť potrebuje aj mechanicky „pracovať“.
Sú pre deti motiváciou, aby si pravidelne čistili zuby a zdravo sa stravovali, rôzne odmeny?
Externá motivácia prináša len krátkodobé úspechy. U detí je potrebné posilniť najmä vnútornú motiváciu, aby rozumeli, prečo je dôležité chcieť sa o zuby starať a mať ich zdravé.
Je to však výzva, pretože dlhodobé ciele sú pre ne veľmi abstraktné. Často si nevedia predstaviť, čo znamená fráza Mať zdravé zuby je dôležité. Preto sú dôležité názorné ukážky – napríklad obrázky so zubnými kazmi verzus zdravých zubov alebo vysvetlenia, že so zdravými zubami bude úsmev krajší, dych sviežejší, bude sa im dobre papať.
Vo svojej praxi využívate aj techniku motivačných rozhovorov. Čo si pod tým môžem predstaviť?
Techniku motivačných rozhovorov využívam najmä pri komunikácii so staršími deťmi a s rodičmi. Kombinujem ju aj s inými postupmi, napríklad so súcitným pýtaním či nenásilnou komunikáciou. Ide o spôsob komunikácie, keď namiesto poučovania vediete druhého človeka k vlastnému uvedomeniu a zmene správania. Snažím sa prostredníctvom neho posilniť vnútornú motiváciu k zmene a minimalizovať odpor. Osvedčil sa mi najmä pri témach strachu, predošlej nepríjemnej skúsenosti, stravovania či pri odmietavom postoji k starostlivosti o ústne zdravie.
Ako tieto motivačné rozhovory vyzerajú v praxi?
Súčasťou techniky motivačného rozhovoru je napríklad akceptácia toho, čo sa deje. Deťom napríklad poviem: „Verím, že sa hneváš a akceptujem to. Nie je však v poriadku, že ma biješ. Ak chceš, môžeš udierať do tohto vankúša, aby si sa upokojil.“ Alebo: „Je v poriadku, že nie vždy sa ti chce rovnako a niekedy máš väčšie obavy a inokedy menšie…“
„Moja jogová prax prispela aj k tomu, že ľudské telo vnímam ako celok. Starostlivosť o orálne zdravie je pre mňa aj o dychu a držaní tela.“
Rovnako do tejto techniky patrí súcit a empatia, vtedy pracujeme s výrokmi ako: „Viem, že je tu pre teba veľa nových podnetov…“ Počas rozhovoru sa snažím porozumieť správaniu a rozhodnutiam druhej strany: Je za tým strach z neznáma? Nerozhodnosť? Potrebuje viac času na prípravu či premyslenie? Na záver vždy prebehne takzvaná reflexia hovoreného. Zopakujem to, čo som počula pacienta či rodiča hovoriť, a žiadam ho o to isté, aby som si bola istá, že naše slovníky ladia.
Ako tieto techniky prispôsobujete detským pacientom?
Každý rozhovor prispôsobujem pacientovi, jeho veku, temperamentu, typu, momentálnemu rozpoloženiu a téme, ktorú ideme riešiť. Podľa toho volím vhodné výrazové prostriedky. Cieľom rozhovoru je naladiť dieťa, aby chcelo zmenu úprimne, samo od seba a pre seba. Nechcem dieťa do zmeny správania tlačiť ani ho k nej ťahať, len ho sprevádzam.
Rozhovor začínam otázkami, ktoré bez posudzovania mapujú aktuálnu situáciu, napríklad: „Ako sa vám darí čistiť zúbky každý večer?“ Potom pomocou otázok hľadám u dieťaťa vnútornú motiváciu, aby si potrebu zmeny samo uvedomilo a nebolo k nej len donútené zvonku rodičom alebo inými faktormi: „Prečo si myslíš, že je pre ľudí dôležité, aby si mal čisté zúbky každý deň?“ Podporujem dieťa v tom, aby hľadalo vlastné riešenia: „Čo by sme vymysleli, aby ťa večerné čistenie viac bavilo?“Ak je témou rozhovoru zmena uhla pohľadu, snažím sa o to názornou skúsenosťou.
Aby ste mohli byť pre pacientov naplno prítomná a vnímať ich potreby, musíte najskôr vedieť byť „prítomná“ sama pre seba. Akou formou sa „sprítomňujete“ vy?
Človek musí byť najprv vyrovnaný sám so sebou, aby dokázal pomáhať druhým. Ako môžem napĺňať potreby druhých, keď nemám naplnené vlastné potreby?
V mojom živote sú dôležité knihy a joga, pranajáma (veda o dychu) a ájurvéda. Nielenže sa každej z týchto oblastí venujem každodenne aspoň pár minút, ale okrem toho organizujem aj jogové pobyty a prednášky. Tento typ sebarealizácie je pre môj „wellbeing“ veľmi prospešný.
Ako vám tieto techniky pomáhajú v každodennom kolotoči?
Už niekoľko rokov zvyknem vstávať o piatej ráno, aby som deň začala v pokojnom naladení. Veľmi sa mi to osvedčilo. Pred materskou dovolenkou som sa zvykla po práci dvadsať minút v tichosti venovať meditácii všímavosti. Pred spaním sa ohliadnem za prežitým dňom rýchlou päťminútovkou, zvedomením dychu a zápisom do denníka vďačnosti. Pri štvormesačnej dcérke sa moje návyky aktuálne trošku zmenili, materstvo ma učí zase iným veciam.
Obohacuje prácu detskej zubnej lekárky aj vaša jogová prax?
Joga mi dala do života najmä schopnosť bezpodmienečne vnímať prítomnosť a schopnosť počúvať aktívne a s plnou pozornosťou. Rovnako mi pomáha zachovávať pokoj v náročných situáciách a nedať sa pohltiť stresom alebo frustrovanými rodičmi. Deti veľmi citlivo reagujú na neverbálnu komunikáciu – a keď som v rovnováhe ja, prenáša sa to aj na ne.
Moja jogová prax prispela aj k tomu, že ľudské telo vnímam ako celok. Starostlivosť o orálne zdravie je pre mňa aj o dychu, držaní tela a o napätí, ktoré si často ani neuvedomujeme.
Čo vás najviac napĺňa na práci detskej stomatologičky?
Pre mňa je táto práca spojením vedy, umenia a empatie – čo je veľmi tvorivý mix, najmä ak pracujete s deťmi. Každé dieťa je iné, každá návšteva je ako malý príbeh, ktorý vytvárame spoločne. Musím byť flexibilná, vedieť sa naladiť na aktuálnu náladu a potreby svojho pacienta a často improvizovať, aby som si získala jeho dôveru a urobila ošetrenie čo najpríjemnejším.
Baví ma prepájať svet ústneho zdravia, psychológie, dychu a komplexnosti detského pacienta. To najväčšie zadosťučinenie pre mňa je vidieť zo svojej ambulancie odchádzať s úsmevom na tvári dieťa, ktoré ku mne prišlo od iného zubného lekára, kde ani za svet ústa otvoriť nechcelo.
