Dieťa ešte nevie naplno ovládať emócie, dovoľte mu ich prejaviť, radí lektorka efektívneho rodičovstva

Za zdanlivou rozmaznanosťou, nevychovanosťou či výbuchmi zúrivosti sa neraz skrýva nenaplnená potreba, úsilie presadiť sa či otestovať hranice. Kľúčom k láskyplnej výchove bez drámy je snaha pochopiť potreby dieťaťa a považovať ich za rovnocenné tým našim. Autorka bestsellera Ako prežiť rodičovstvo a poradkyňa vo výchove detí Martina Vagačová porozprávala, ako budovať vzťahy s deťmi, nastaviť si zdravé hranice a zároveň na nich trvať.

Sú dnešní rodičia iní než pred dvanástimi rokmi, keď ste sa začínali venovať poradenstvu vo výchove? 

Dnešná generácia rodičov chce deti vychovávať inak než predošlé generácie. Čítajú knihy o rodičovstve, chodia na kurzy, zaujímajú sa. Väčšina z nich si už nedovolí dieťa fyzicky trestať. Mnohí však stále tápu, napríklad nevedia, ako inak majú dieťa „prinútiť k poslušnosti“, nerozumejú ešte tak celkom konceptu spolupráce ani rovnocennému partnerskému vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. 

Majú v sebe príliš hlboko zakorenené vzorce, ktoré prevzali od vlastných rodičov. Stále majú pocit, že ak sa sa dieťa niečím „previní“, musia mu dať najavo, že urobilo chybu. A ako to pocíti, ak mu necapnú alebo nedajú nejaký trest? Lenže to už nie je partnerský prístup vo vzťahu rodič – dieťa.

Čo je úlohou rodičov pri partnerskom prístupe k rodičovstvu? 

Vytvoriť dieťaťu priestor, v ktorom sa môže slobodne učiť a rozvíjať a ktorý ohraničuje bezpečnosť – jeho aj iných ľudí. Mali by sme mu umožniť prežiť si frustráciu, ak sa mu niečo nepodarí, a hoci aj päťkrát opakovať tú istú chybu, kým sa z nej nepoučí, vykrikovať, zúriť a mať rôzne iné prejavy. To všetko je súčasťou jeho učenia.

Rodič je ten, kto stráži, aby si dieťa pri naberaní skúseností skutočne neublížilo alebo sa nestalo niečo nezvratné. Skúsenosť je neprenosná, potrebujeme ju všetci. No ak ju dieťaťu neposkytneme v prostredí rodiny, v ktorom má najväčšiu šancu, že bude pochopené a prijímané také, aké je, vo vonkajšom svete k nemu neskôr už nebudú takí milosrdní.

Prečo máme mať k deťom iný prístup? Je to tým, že aj dnešné deti sú „iné“? 

Áno, dnešné deti sú iné a je to prirodzené, veď ani svet nie je taký, aký bol, keď sme boli deťmi my. Spoločnosť sa zmenila, je postavená na tom, že ľudia by mali vedieť kriticky myslieť, vedieť sa rozhodovať a preberať osobnú zodpovednosť.

Práve z tohto dôvodu pri dnešnej generácii detí tak celkom nefunguje kedysi dominujúci autoritársky model vzťahu rodič – dieťa, v ktorom rodič je ten, kto prikazuje, vie všetko lepšie než dieťa, a z tejto pozície dieťa vychováva. Ak sa snažíme kopírovať výchovu svojich rodičov, cítime, že pri našich deťoch to akosi „drhne“.

Akej najväčšej chyby vo výchove sa dopúšťajú rodičia? 

Nevieme deťom vytýčiť zdravé hranice. Mnohí rodičia sú buď príliš prísni, autoritárski, alebo sú, naopak, príliš benevolentní a dieťaťu dovolia prakticky úplne všetko. Je to dané tým, že my sami nepoznáme vlastné hranice.

„Vo všeobecnosti máme problém povedať nie, vyjadriť nahlas svoje potreby – a nielen pri deťoch,  ale v medziľudských vzťahoch.“

Keďže väčšina z nás musela v detstve bez reptania poslúchať, nikto sa nepýtal na náš názor ani na potreby – veď sme len „deti“ a nevieme, čo chceme – nenaučili sme sa, ako si svoje hranice určiť, a dokonca ani to, že ich vôbec máme. Vo všeobecnosti máme problém povedať nie, vyjadriť nahlas svoje potreby – a nielen pri deťoch, ale v medziľudských vzťahoch.

Často nevieme svoje potreby ani pomenovať. A potom z výchovy detí bývame frustrovaní, no to pramení neraz práve z toho, že nerozumieme zákonitostiam alebo princípom medziľudských vzťahov.

Za takýchto okolností je pre nás ako pre rodičov veľmi ťažké pochopiť, čo naozaj znamená rešpekt. Rešpekt voči sebe, rešpekt rodiča voči dieťaťu a rešpekt dieťaťa voči rodičovi. Preto s deťmi nevieme mať rovnocenný partnerský vzťah a prakticky ich manipulujeme prostredníctvom trestov a odmien.

Čo si máme predstaviť pod rešpektom? 

Keď sme boli deťmi, rešpekt sa rovnal strachu z autority – rodiča, príbuzného, učiteľa. Poslušnosť však nie je rešpekt. Ak chceme, aby boli deti poslušné, vlastne od nich chceme, aby slepo plnili naše príkazy a požiadavky bez ohľadu na svoje potreby. 

Rešpekt znamená, že potreby jedného človeka sú rovnocenné potrebám druhého. A to, že v danej chvíli má jeden iné potreby ako ten druhý, neznamená, že potreby jedného sú dôležitejšie než druhého.

„Naše potreby nie sú viac ani menej dôležité ako potreby našich detí. Sme si v nich rovnocenní ako partneri v partnerskom vzťahu.“

Rešpekt znamená, že každý z nás je iný a je prirodzené, že sa potrebujeme dohodnúť tak, aby boli spokojné obe strany a aby mohli spoločne k niečomu dospieť. Rešpekt nie je o bojovaní a presadzovaní svojej pravdy. Nemôžeme od detí chcieť, aby nás skutočne rešpektovali, ak ich my nerešpektujeme.

Ako to robiť inak? 

Mali by sme pochopiť, že naše potreby nie sú viac ani menej dôležité ako potreby našich detí. Sme si v nich rovnocenní ako partneri v partnerskom vzťahu. Musíme sa dohodnúť tak, aby boli naplnené potreby oboch strán. 

Rovnako by sme mali pochopiť, že pre deti nie je prirodzené ísť proti nám, nerobia nám schválnosti. Tým, čo robia, sa len učia nájsť samy seba, vydolovať svoje ja a realizovať ho. Učia sa presadiť, spoznávajú svoje aj naše hranice, kam až môžu zájsť. Je to pre ne forma učenia. 

Je dôležité dôverovať dieťaťu, že samo najlepšie vie, čo potrebuje. Má na to psychickú výbavu, intuitívne to cíti. Zároveň si však musíme byť vedomí, že dieťa svoju potrebu ešte nevie vyjadriť a samo hľadá spôsob, ako ju prejaviť.

Mantrou pre rodičov by malo byť: toto sú moje hranice, a tak ich musím dať aj tebe, dieťa moje. Nerobím to však preto, že musí byť po mojom, ale preto, že mojou zodpovednosťou je dávať ti bezpečie. Dohodnime sa, ako to urobíme.

Vycíti dieťa, že nemáme jasno v tom, kde a ako mu nastaviť hranice, povedať mu, že toto už nie? 

Ak rodič nemá jasno v tom, kde sú jeho hranice, a dieťaťu ich nenastaví, ani jemu to nebude jasné. Nezažíva, že my ako rodičia rešpektujeme sami seba. A potom skúša, naráža na naše citlivé miesta, testuje nás – robí presne to, čo si my vysvetľujeme ako „neslušné“, „neposlušné“, „nevhodné“, „zlé“ správanie – nálepiek je veľa.

„Dieťa potrebujeme učiť, že nie všetko, čo chce, sa dá uskutočniť, učíme ho počkať, byť trpezlivým, odolným.“

Je škodlivý príliš liberálny prístup, keď dieťaťu dovolíme úplne všetko, čo si zmyslí? 

Nepáči sa mi označenie „liberálny rodič“, pretože bezhraničné plnenie každého želania dieťaťa nie je prejavom liberálnosti, to je benevolentnosť. Je to ten najškodlivejší spôsob výchovy. Dieťaťu týmto prístupom neposkytujeme rešpekt a slobodu, ale, paradoxne, vyvolávame v ňom totálny zmätok. 

Rešpektujúcim rodičom znamená vytvárať dieťaťu inšpiratívny priestor, v ktorom slobodne tvorí a skúsenosťou overuje ako svet funguje. Tento priestor je vytýčený pevnými hranicami, ktoré sú dané jeho bezpečnosťou. Dieťa potrebujeme učiť, že nie všetko, čo chce, sa dá uskutočniť, učíme ho počkať, byť trpezlivým, odolným. Ale aj to, že každý prežívame jednotlivú situáciu inak, a preto každý môžeme mať v danom momente iné potreby, iné schopnosti a limity. Dôležité je rozlíšiť medzi tým, keď dieťa niečo potrebuje, a tým, keď niečo chce. Často je nejaká túžba, chcenie len zamaskovaná potreba.

Prečo si niektorí rodičia dajú od dieťaťa skákať po hlave? Môže to byť tým, že zle pochopili koncept tzv. liberálnej výchovy? 

Benevolentní rodičia, teda rodičia, ktorí dieťaťu dovolia všetko, väčšinou mali autoritárskych rodičov, ktorí presne vedeli, ako majú veci vyzerať, ako sa má všetko robiť, pretože tak sa to sluší a patrí a iná možnosť neexistuje. Hranica sa pre takýchto ľudí stala v detstve veľkým zranením. 

Pre mnohých rodičov, najmä mamy, je veľmi ťažké určiť, kde sa už prispôsobujú tak, že strácajú sami seba. A deti vycítia našu neistotu. Aj to, že žiadne hranice nemáme alebo ich nemáme dosť pevné. 

Súhlasíte s názorom, že dieťa sa ustavične niečoho dožaduje a vymýšľa často len preto, že chce upútať našu pozornosť a má pocit, že nás „stráca“? 

Najmä menšie deti sú od nás úplne závislé a spojenie s nami je pre ne v podstate otázkou prežitia. Preto veľmi rýchlo vycítia, keď sa od nich mama „odpája“. Dochádza k tomu vtedy, keď začíname byť nervózne, frustrované, uponáhľané, sme myšlienkami inde.

„Dôležité je emócie nezastavovať, nepotláčať, ale dovoliť dieťaťu, aby ich v danej chvíli naplno prejavilo, vypustilo zo seba energiu, ktorá ho zaplavuje a ktorú v malom veku ešte nevie ovládať.“

Dieťa cíti, že medzi ním a mamou vzniká nejaký blok, má pocit, že ju prestáva zaujímať. Začne sa správať nátlakovo, požadovačne, robiť veci, ktoré sa nám nepáčia. Robí to len preto, aby opäť získalo našu pozornosť, nadviazalo spojenie, lebo cíti, že samé situáciu už nezvládne.

Čo sa stane, ak nútime dieťa zastaviť valiace sa emócie? 

Emócia je forma energie a nahromadenú energiu zo seba musíme dostať von. Ak však dieťa potlačí emóciu, ktorá sa z neho derie von napríklad v podobe plaču alebo záchvatu hnevu, „zarobíme“ mu tým na problém. Energia v ňom nezmizne a jednoducho sa potrebuje dostať von. Takže ak ju v jednej chvíli potlačí, môžeme si byť istí, že sa skôr či neskôr opäť prihlási o slovo v podobe ešte horšieho výbuchu. 

Dôležité je emócie nezastavovať, nepotláčať, ale dovoliť dieťaťu, aby ich v danej chvíli naplno prejavilo, vypustilo zo seba energiu, ktorá ho zaplavuje a ktorú v malom veku ešte nevie ovládať. Potom by sme ho mali objať, dať mu najavo, že chápeme, že je to pohlcujúce, no stojíme pri ňom a spolu s ním to nakoniec zvládneme. Neodmietame ho, nekritizujeme, nedávame mu najavo, že  pre svoje emócie je zlé, nehodné, že si nezaslúži lásku. 

Majú v láskyplnom rodičovstve miesto tresty a odmeny?

Tresty a odmeny sú len dve strany jednej mince. Ak urobíš to, čo chcem, dovolím ti hocičo, čo viem, že ti za niečo stojí. A, naopak, vezmem ti to, lebo nerobíš to, čo chcem. Je to však v podstate popretie jedinečnosti dieťaťa. Odmeny a tresty popierajú, že dieťa má dôvod, pre ktorý niečo robí, že to nerobí len tak. 

Naším cieľom je, aby sa dieťa naučilo samostatne rozmýšľať a pochopiť, že ak niečo chce, je dôležité pozerať nielen na seba, ale aj na svoje okolie, aby svojím konaním neubližovalo druhým. Chceme ho nakoniec viesť k samostatnosti a k tomu, aby preberalo zodpovednosť za svoje voľby a činy. A to pomocou trestov a odmien nedosiahneme. Tresty a odmeny dieťaťu nič nevysvetlia, len ním manipulujú. Podobajú sa na výmenný obchod, niečo za niečo.

Ako teda dať najavo, že sa dieťa niečím „previnilo“? 

Dieťa nerobí veci preto, aby niekomu ublížilo. A ak sa to stalo, už podľa reakcie rodiča vidí, že urobilo niečo, čo nemalo. Vidí, že mama sa hnevá, je smutná alebo ju to bolí.

Nepotrebujeme ho navyše ešte aj trestať, aby to pochopilo. My však potrebujeme pochopiť, že za takýmto správaním je zvyčajne prirodzená reakcia na to, že dieťa niečo potrebovalo vyskúšať, uchopiť, naučiť sa alebo sa potrebovalo presadiť.

Ak dieťa niečo stoj čo stoj chce alebo robí niečo, čo by nemalo, skrýva sa za tým nejaká potreba. Jeho emotívna reakcia však rodičov rozruší, nerozumejú, prečo dieťa nereaguje adekvátne, keď sa oni k nemu správajú slušne.  Najmä ak takéto nevhodné správanie opakuje aj stokrát.

„Dôležité je namiesto kritizovania, obviňovania a nálepkovania dieťaťu uznať, že jeho práca či hra je dôležitá, no zároveň dať na rovnakú úroveň aj potreby iných.“

Nechápu, že dieťa to nerobí preto, že s rodičom bojuje, chce zvíťaziť a diktovať, čo sa má robiť, ale že sa týmto spôsobom učí spoznávať samo seba. Zároveň sa učí rozumieť tomu, ako funguje spoločnosť a ako fungujú hranice.

Čím tresty a odmeny nahradiť?

Motivácia nemá pochádzať zvonka (teda z trestov a odmien), ale vychádzať zvnútra. Robím niečo, pretože to chcem robiť, pretože chápem, prečo niečo robiť a nerobiť. Také temperamentné deti napríklad často počúvajú, že sú nevychované a nevedia sa správať. Autority ich posielajú do kúta, aby premýšľali o tom, čo vykonali.

O čom však majú rozmýšľať, keď nerozumejú tomu, čo vlastne urobili? Ak chceme, aby bolo dieťa zodpovedné za svoje činy, potrebuje si v prvom rade uvedomiť, čo sa deje. 

Sme vzťahové bytosti, preto máme v sebe zakódovanú spoluprácu. Dôležité je namiesto kritizovania, obviňovania a nálepkovania dieťaťu uznať, že jeho práca či hra je dôležitá, no zároveň dať na rovnakú úroveň aj potreby iných. Vysvetliť mu, že aj oni majú svoju prácu a treba dať pozor, aby sme im neublížili.

Samozrejme, že dieťa sa zabudne, ak sa priveľmi ponorí do toho, čo robí. No ak mu dáme signál, ktorý ho nekritizuje a neprejavuje nedôveru voči jeho vlastnej výbave, dieťa vie, že rodičovi na ňom záleží a že je dôležité také, aké je, potom je naozaj motivované hľadieť aj na druhých. Nechce im úmyselne ubližovať.

Ako dešifrovať skutočné potreby dieťaťa? 

Treba používať empatiu, aby ste sa vedeli vcítiť do toho, čo sa s dieťaťom v tej chvíli deje. Empatiou myslím to, že jeho pocity doslova preskočia na vás, reálne vypnete vlastný mozog, uvažovanie a všetkými zmyslami sa sústredíte na dieťa. Načítate jeho neverbálnu komunikáciu a predstavíte si, že ste v jeho koži. 

Málokto však má vo vypätých situáciách, navyše často na verejnosti, ochotu či energiu to urobiť. Díva sa na nás tucet očí, cítime sa trápne. Stačí však mať na pamäti, že za na pohľad nevhodným správaním alebo výbuchom emócií či „chcením“ sa jednoducho skrýva potreba, ktorú treba rešpektovať.

A čo situácia, že dieťa ubližuje iným deťom? Vysvetlíte mu, že to bolí, no urobí to znova…

Treba si uvedomiť, aké dieťa máte pred sebou. Ak má menej než štyri roky a práve si prechádza náročným obdobím vzdoru, teda osamostatňovania a sebauvedomovania, do krvi sa mu uvoľňuje zvýšené množstvo stresového hormónu a je náchylnejšie prežívať frustráciu. 

V tomto citlivom období sa deti veľmi často nachádzajú v stave, keď im hocikedy ruka bezmyšlienkovito vyletí a udrú. Je to čisto inštinktívna vec, nie je to nič logicky premyslené so zámerom ublížiť. V tých chvíľach sa vôbec neovládajú, nemajú na to ešte dozretý mozog. Môžete im stokrát povedať, aby to nerobili, a urobia to znova. 

Čo s tým?

Je dôležité, že nevhodné správanie okamžite zastavíte a poviete mu, že to ubližuje a bolí. No nerátajte s tým, že tomu skutočne v takom malom veku porozumie. A, naopak, rátajte s tým, že to môže opakovať.

„Dieťa nemá dostatočne zrelý mozog na to, aby vami mohlo manipulovať. Nevie, čo je to manipulácia. Vie však to, že je na vás totálne odkázané, závislé.“

V tomto vývinovom štádiu dieťa prežíva toľko stresu, že je schopné hocikedy sa znenazdajky pustiť aj do svojho najväčšieho kamaráta, s ktorým sa práve hrá. Nie preto, že by mu chcelo racionálne ublížiť, ale preto, že sa necíti dobre, ide to z neho von a nie je schopné to ovládať.

Aký máte názor na v minulosti takú bežnú praktiku – nechať malé dieťa vyplakať? Kde je tá hranica medzi tým, keď necháme dieťaťa vypustiť emócie, a tým, keď ho necháme osamote trápiť sa?

Nechať dieťa vyplakať patrí medzi metódy, ktoré tvrdili, že dieťa nemôžeme zakaždým vziať na ruky, keď zaplače, lebo ho rozmaznáme a bude nám skákať po hlave. Kedysi sa to tak bežne robilo. Dnes je už jasné, že dieťa nemáte ako rozmaznať a dieťa mladšie než tri roky už vôbec nie.

Dieťa nemá dostatočne zrelý mozog na to, aby vami mohlo manipulovať. Nevie, čo je to manipulácia. Vie však to, že je na vás totálne odkázané, závislé. Je odkázané na vaše pochopenie a porozumenie, že nič nerobí naschvál. 

To je ďalšia vec, ktorú si rodičia veľmi často neuvedomujú – že dieťa nikdy nejde proti svojmu rodičovi. V danom momente nerozumie, čo sa deje a že niečo robí zle, len potrebuje nájsť svoju cestu, svoj spôsob.