Boli sme sa pozrieť u šikovnej Dominiky Podolanovej, ktorá stojí za projektom WakiVaky. Porozprávala nám o slow fashion, filozofii značky a o tom, ako sa dá preraziť na trhu s vakmi vyrobených z odpadových látok.

Wakivaky vraj vznikol ako školský projekt v roku 2014.

Áno, v druhom ročníku na vysokej škole som si zapísala voliteľný predmet Rozvoj podnikateľských zručností v medzigeneračných tímoch. Do projektu boli zapojení ľudia z Univerzity tretieho veku. Oslovila som panie, ktoré vo voľnom čase šili. Dali sme sily dokopy a tak to vlastne celé vzniklo.

Tie panie šijú vaky doteraz?

Nie, odvtedy som vystriedala viacero krajčírok. Paradoxne je dnes problém zohnať dobré krajčírky. Spočiatku mi vaky šili ženy v Bratislave, následne som mala pár krajčírok aj doma v Považskej Bystrici a rôzne som to striedala. Až potom som našla dve panie v Pezinku, s ktorými spolupracujem doteraz. Stále však hľadám nové krajčírky po celom Slovensku.

Ako to celé takto na diaľku funguje?

S krajčírkami v Pezinku komunikujem najčastejšie, pretože to mám z Bratislavy relatívne blízko.  Nosím im látky, vymýšľame spolu nové kolekcie, chodím si k nim po hotové vaky. Ak mi vaky šijú niekde ďalej, zväčša krajčírkam len pošlem prototyp, prípadne kusy látok. Väčšina krajčírok, s ktorými spolupracujem, má prístup k odpadovým látkam a iným materiálom. Je to veľká výhoda, pretože ony mi posielajú hotový produkt. Takto som fungovala napríklad aj s jednou paňou žijúcou v Anglicku, ktorá pre mňa šila asi 3 mesiace. Pezinok sa však dá považovať za „výrobné sídlo“ firmy.

Spomenula si odpadové látky. Ako sa dostávaš k materiálom, z ktorých sú vaky vyrobené?

Na výrobu vakov zásadne nenakupujem surový materiál. Spolupracujem napríklad s dizajnérmi, od ktorých získavam látky, ktoré sú pre nich už odpadom, stále sa však považujú za dielo konkrétneho dizajnéra. Materiál tiež hľadám v rôznych skladoch, kde si za dobrovoľný príspevok môžem vybrať z ponuky látok, ktoré tam ležia nevyužité. V súčasnosti tiež spolupracujem s prevádzkami, ktoré mi poskytujú svoje odpadové látky z výroby a občas dostávam látky aj od ľudí v mojom okolí.

Pozrite si, ako vyzerá proces tvorby WakiVaky:

Je každý vak originálom alebo sa líšia len typovo?

Doteraz bol každý vak iný – každý kus bol originál. Teraz je to už pre mňa neefektívne, keďže rozbieham predaj cez internet. Každý vak musíme nafotiť a následne po predaji stiahnuť z viacerých portálov, čo je mravčia práca. Okrem toho mám dopyt po konkrétnych vakoch. Mojím cieľom je teda prejsť na „pásovejšiu” výrobu, aby som mohla prijímať aj väčšie zákazky. Zároveň chcem ale zachovať aj originálne kolekcie, pretože niektoré modely sa ani nedajú vyrábať tak, aby boli rovnaké.

Momentálne je trh presýtený plátenými taškami či vakmi. Čo je dôvod, prečo sa podarilo preraziť práve tebe a práve s vakmi?

Veľmi im pomohla komunita. Popravde počas prvých dvoch rokov som príliš „netlačila na pílu”, WakiVaky bol v podstate iba školský projekt, o ktorom vedeli iba kamaráti. Tí si to začali medzi sebou posúvať a vďaka tomu sa okolo vakov vytvoril akýsi „fame“ a zrazu dopyt prevýšil ponuku.
WakiVaky sú o recyklovaných materiáloch, každý kus je iný a možno prispelo aj to, že sme sa zamerali iba na vaky. Keď sme pred tromi rokmi začínali, lokálne značky vaky vôbec neponúkali. V tom čase začínal hipsterský boom a táto komunita mala už vtedy o nás povedomie. Dnes síce vyrábame aj ľadvinky či tabatierky, no stále sa chcem primárne držať batožiny a festivalových doplnkov.

Kde naberáš inšpiráciu?

Keďže si látky nevyberám, musím pracovať s tým, čo mám k dispozícii a to sa snažiť čo najlepšie pospájať. Najväčšou inšpiráciou je hľadanie spôsobu, ako dať jednotlivé materiály k sebe, vymyslieť,  čo by sa k čomu hodilo a čo si odložiť na ktorú kolekciu. K tomu následne vymýšľam praktické doplnky. Občas robím aj vaky na mieru, presne podľa predstáv jednotlivca. Takéto „zákazky“ sú pre mňa tiež inšpiráciou.

Aká je trvácnosť tvojich vakov?

To je veľmi individuálne. Niektorí moji kamaráti majú vaky odo mňa už 3 roky, používajú ich denne a nosia v nich úplne všetko. Ja sama v nich nosím nákup, notebook a všeličo iné, takže naozaj vydržia. Samozrejme, všetko závisí od zaobchádzania a veľkú rolu hrá samozrejme materiál. Je rozdiel, ak to je to letný vak z tenučkej látky alebo vak vyrobený z kobercoviny či čalúnnickej látky – taký znesie samozrejme viac.

Spomínala si, že veľa cestuješ. Inšpiruješ sa aj na svojich výletoch?

Určite. Mne sa páči najmä lokálna tvorba – pri cestovaní vyhľadávam malé obchodíky a „domáce“ dizajny. K tomu by som možno časom aj chcela prejsť, či už k maľovaným vakom alebo ku grafike. Takéto špeciálne vaky by som potom nechávala po rôznych kútoch sveta. Už samotné cestovanie je inšpirácia – každé miesto má vlastné tradície, ornamenty, umenie…

Ako vnímaš módu vo všeobecnosti? Sleduješ najnovšie trendy alebo si skôr razíš vlastnú cestu?

Som konzervatívnejší typ, takže si idem vlastnou cestou a do popredia kladiem pohodlie. Aj v móde hľadám pohodlné materiály a snažím sa, aby ma moje veci neobmedzovali. Keď potrebujem pobehnúť, nechcem, aby to bol problém a musela som si dávať na niečo pozor. Sledujem módne trendy alebo vychytávky, ale nepreháňam to. Občas sa mi síce niečo páči, no často zistím, že sa v tom necítim dobre. Módu si teda celkom „idem“, ale nie na sebe.

Ako vnímaš ideál krásy?

Pre mňa je to najmä o prirodzenosti. Aby tá krása prirodzene z objektu vychádzala. Nemyslím si, že to je niečo fyzické, skôr duševné…

Svojou módnou značkou podporuješ slow fashion, zapájaš sa aj do nejakých aktivít?

Minulý rok sme sa s vakmi predstavili doma v Považskej Bystrici. Pre lokálcov sme usporiadali prednášku o tom, čo to vlastne pomalá móda je. Tento rok pomáham s organizáciou Fashion Revolution Weeku v Bratislave. V Satori stage organizujeme rôzne workshopy, prednášky či premietame filmy. S vakmi sa momentálne zapájam tak, že keď idem predávať, beriem so sebou aj stánok Fashion Revolution. Snažím sa to spájať a objasňovať nielen ľuďom, ale aj lokálnym značkám, čo je to recyklácia. Chcela by som, aby skúšali uvažovať týmto smerom, vzájomne si pomáhame a posúvame sa vpred.

Šiješ vaky aj ty sama?

Nie, nikdy som si ich nešila. Šiť viem a mám doma aj stroj, no väčšinou ho používam len vtedy,  keď potrebujem spraviť nejakú malú opravu či reklamáciu, aby som vak nemusela nosiť krajčírkam. Alebo si občas ušijem nejaké maličkosti pre seba, ale inak vaky priamo nešijem.

Čo ti pomáha oddýchnuť si?

Práve toto je na mojej práci super. Robím síce väčšinou z domu pri počítači, ale poobede robím aspoň 3 hodinky aj manuálnu prácu. Hrabem sa v látkach, navrhujem nové vaky a opravujem ich alebo šijem niečo na stroji. Prípadne si spravujem stánok – natieram palety, riešim logá, dotváram vaky, pečiatkujem. Je tam veľa činností spojených s predajom, reklamou a samotným stánkom.

Čo sa zmenilo od vášho vzniku?

Projekt WakiVaky začal tak, že sme mali rýchlo vytvoriť podnikateľský plán s veľmi nízkymi nákladmi. Náš počiatočný kapitál bol 60 eur. Dnes sú náklady už výrazne vyššie, najväčšiu časť tvorí samozrejme cena práce.

Šijú wakivaky iba ženy – ste čisto ženská firma?

Vaky šijú iba ženy, ale spolupracujeme aj s chalanmi. Máme fotografa, grafika, dizajnéra, jeden kamarát mi vymýšľal logo, ďalší chalani robia na dizajne predajného stánku, prípadne pomáhajú s predajom.

Zatiaľ riešite predaj online a zúčastňujete sa rôznych marketov. Neplánuješ si otvoriť kamennú prevádzku?

Nad kamennou predajničkou zatiaľ neuvažujem, no chcela by som mať priestor, ktorý by slúžil ako prevádzka a malý showroom. Zároveň by sa tam malo aj šiť a bol by tam sklad. Zatiaľ to mám všetko doma, takže by som to chcela zastrešiť na jednom mieste.

Dokážeš sa vakmi uživiť?

Momentálne nie. Uživí to samé seba – dokáže to pokryť výdavky na vlastnú prevádzku, no moje už nie.

Ty sa okrem recyklácie a problematike fast fashion venuješ aj ekológii. Si ešte stále aktívna aj v tejto oblasti?

Áno, milujem prírodu a vždy sa budem snažiť jej pomáhať ako môžem, a to aj prostredníctvom mojich podnikateľských aktivít. Minulý rok sme napríklad zorganizovali projekt, v rámci ktorého sme časť zisku z vakov investovali do kúpy stromov do treťohorného parku v Považskej Bystrici. Zorganizovali sme milé podujatie a zapojili sme ľudí z okolia, aby nám pomohli sadiť stromy, čistiť okolie, a aby strávili príjemné popoludnie v parku. Takýmto aktivitám by som sa chcela venovať aj v budúcnosti.

Pozrite si video z projektu:

Videla si už kus sveta. Nelákalo ťa zostať v zahraničí?

Odjakživa ma lákalo cestovanie. Už viackrát som odtiaľto chcela odísť, no vždy ma tu niečo udržalo. Teraz sú to vaky. Určite by som chcela cestovať, no momentálne by som nerada odchádzala, keď je to takto rozbehnuté. Vidím tu potenciál, takže by som v tom chcela pokračovať. Cez leto je hlavná sezóna. Rada by som sa dostala do bodu, keď budem mať čas pár mesiacov cestovať a možno pracovať zo zahraničia. Takto by som to chcela vyvážiť.

Dominika sa narodila v Považskej Bystrici a kvôli štúdiu odišla do hlavného mesta. Práve na škole vznikol projekt WakiVaky, z ktorého postupne vznikla skutočná firma. Popri štúdiu strategického podnikania a výrobe vakov stíha tancovať, cestovať po svete či stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú jej inšpiráciou.