Hrdinky v romantických knihách ma nezaujímali, chcela som vedieť, kam smeruje spoločnosť. Aká literatúra ovplyvnila Magdu Vášáryovú?

Odkiaľ sa zobral nepochopiteľný svet socializmu, prečo vieme o Rakúšanoch iba pozlátko o zelených lúkach a ako je to naozaj s dejinami východnej Európy? Herečka, diplomatka, politička, vášnivá čitateľka a matka dvoch dcér Magdaléna Vášáryová napísala, ktoré knihy najlepšie zodpovedali jej otázky ovplyvnené rôznymi obdobiami jej života a spoločnosťami, v ktorých vtedy žila.

Hrdinky v romantických knihách, ktoré sa ocitli v neriešiteľných situáciách, a tak umierajú zbedačené. Také som voľakedy hrala ako herečka, a preto som nikdy nemala potrebu o nich čítať. Vždy ma skôr zaujímalo, čo sa deje s nami a okolo nás. Chcela som porozumieť, kým sme a kam smerujeme – pretože ako účastníčke doby mi takáto vedomosť dodávala optimizmus a vieru v to, že aj naďalej budeme úspešnou krajinou. 

Ponúkam tak svoj výber kníh, ktoré ovplyvnili môj pohľad na svet naprieč desaťročiami a ktoré ma priniesli o krok bližšie k tomu, čo bolo pre mňa v kontexte krajín, kde som žila, pravdivé. 

Vďaka cestopisom som cestovala po svete – v mysli  

Kniha: Lev Nikolajevič Tolstoj: Vojna a mier

Vek: 20

Svoju, tak ako aj mnohých žien, potrebu neustále cestovať do zahraničia som si uspokojila čítaním cestopisov. Do dvadsiatky som práve vďaka nim mala pocit, že som bola všade. Dievčenské romány s ľúbostnými vzťahmi ma nenadchli, dosť som sa ich nahrala vo filmoch, a tak ma prestali zaujímať. 

Tak som otvorila Vojnu a mier od Leva Nikolajeviča Tolstého a čítala som ju ďalších 20 rokov, vždy cez Vianoce. Fascinoval ma krutý osamelý život hrdiniek a ďalších postáv knihy. Chcela som uprostred socializmu vedieť, kde a prečo vznikol ten nepochopiteľný svet.

Pre politické postoje ma vyhodili z univerzity, pomohla mi filozofia  

Časopis: francúzske Elle  

Vek: 30

V tridsiatke som prestala čítať akékoľvek romány a obklopila som sa sociologickými traktátmi. Uspokojovalo ma snažiť sa porozumieť filozofickým myšlienkam a knihám možno aj preto, že ma pre moje politické postoje vyhodili z univerzity a nedovolili mi profesionálne pokračovať vo vedeckej kariére. 

Knihami, ktoré som si nosila na pľac, som šokovala aj svojich hereckých partnerov. Môj výber bol, samozrejme, obmedzený, keďže sme prístup k novým sociologickým prúdom vo svete nemali. Nemali sme sa ani dozvedieť, kam sa svet – bez nás – uberá. A keď mi bolo najhoršie, listovala som si vo francúzskom magazíne Elle, ktorý sa vtedy u nás napodiv dal dostať. Časopis o životnom štýle však vtedy nebol taký plný reklám. 

Do rakúskej duše som prenikala čítaním Musila

Kniha: Robert Musil: Muž bez vlatností 

Vek: 40 

V štyridsiatke som zmenila prácu a stala sa diplomatkou vo Viedni. K literatúre som sa dostávala skromnejšie, pretože som musela čítať politické prejavy rakúskych a európskych politikov, no „skulinku“ na rakúsku literatúru, ako Elfriede Jelinek alebo Thomas Bernhard, som si našla. 

Chcela som pochopiť, ako Robert Musil uvažoval nad myšlienkou o Kakánii – ironickom názve pre Rakúsko-Uhorsko, ktorý predstavoval paradoxy monarchie. Rakúsko sa vtedy vnímalo cez biele lipicany, zelené lúky, ostré končiare Álp a teľací rezeň prevísajúci cez tanier. To nie je podstata našich susedov, lež povrchné pozlátko. Špičkoví literáti ako Musil sa vždy kriticky vyjadrovali o svojej otčine a aj ako veľvyslankyňa v Rakúsku som chcela vedieť prečo.

Čítala som Tokarczuk v origináli a bavil ma poľský satiricko-kritický jazyk

Kniha: Olga Tokarczuk: Okamžik medvěda, Knihy Jakubovy

Vek: 50 

Keď som mala päťdesiat rokov, na päť rokov som sa presťahovala do Poľska. Veľmi som sa tešila na príležitosť zažiť „intelektualnu przygodu“, pretože v roku 2000 bolo Poľsko na vrchole spoločenských zmien a neuveriteľne rýchlo sa modernizovalo. 

Chcela som vedieť, čo sa v krajine deje, čo sa dá najlepšie pochopiť čítaním – esejí, dlhých článkov a, samozrejme, kníh. Ideálne v originálnom jazyku. Objavila som autorov ako Jerzy Pilch či Olga Tokarczuk. Zamilovala som sa do novej modernej poľštiny Doroty Masłowskej, ktorá je farebná a na rozdiel od stále romantickej starodávnej slovenčiny aj satiricko-kritická. Dokonca som začala pozerať niektoré televízne programy, napríklad „Kiepskych“, teda niečo ako naši Ťapákovci. Nalepili sa na mňa niektoré výrazy a hneď všetci vedeli, odkiaľ ich mám. Tak sa stala poľština mojím ďalším priezorom do sveta. 

Vraciam sa domov a prajem si, aby Slovensko získalo nobelovku 

Kniha: Wisława Szymborska: V Hérakleitově řece  

Vek: 60 

Po návrate domov som sa snažila čítať novú slovenskú literatúru. Musím sa priznať, že v porovnaní s poľskou sa mi zdala nudná. Útle knižky som prečítala raz-dva a nevzbudili vo mne až také divoké sny a predstavy ako napríklad spomínaná Olga Tokarczuk. 

Čoraz viac si uvedomujem, čo chýba našej literárnej scéne – Nobelova cena alebo Bookerova cena. Získať ju je majsterštuk kultúrnej diplomacie. Aspoň 250 strán dobrej knihy či geniálnych veršov typu Szymborskej, ktorá nemusí vymýšľať krkolomné metafory, ale píše prosto, jednoducho, a predsa hlboko. Dúfam, že sa nobelovky dožijem, a dovtedy si každý rok položím na nočný stolík knihu, ktorá získa cenu Anasoft litera. 

Osviežujúci pohľad na dejiny východnej Európy získavam od zahraničných historikov

Kniha: Timothy Snyder: Krvavé země 

Vek: 70 

Dnes častejšie píšem, ako čítam, a keď čítam, tak najradšej nové kritické analýzy histórie strednej a východnej Európy. Píšu ich hlavne zahraniční autori, ktorí sa na nás nedívajú romanticko-heroickými okuliarmi, a tým nám sprostredkúvajú osviežujúci pohľad na dejiny, ktorý ma vzrušuje a zaujíma. Niektoré z nich sú také strašidelné, že sa im nevyrovná žiadny literárny alebo filmovo spracovaný horor. Po desiatich stranách knihy Krvavé země od Timothyho Snydera knihu odkladám a musím sa ísť prejsť.