Videohry sa na Slovensku ešte stále vnímajú ako záľuba mužov. Nad tým, prečo je to tak, sa zamýšľa aj Ľubica Fandl Drangová. V rámci štúdia Mladý pes, ktoré sa venuje interaktívnej grafike, organizuje herný maratón Bratislava Game Jam. Aj prostredníctvom tejto súťaže búra predsudky o tom, že videohry sú len záležitosťou mužov z IT priemyslu. O vzťahu k umeniu a technológiám sme sa s Ľubicou rozprávali v štúdiu Mladý pes.

Ľubica Fandl Drangová založila so svojím manželom Matejom štúdio Mladý pes, v rámci ktorého vytvárajú interaktívne grafiky a organizujú netradičnú súťaž Bratislava Game Jam. Hoci študovala divadelný manažment, vždy ju to ťahalo k technológiám. Okrem Mladého psa pracuje na marketingovom oddelení v Slovenskom národnom múzeu − Historickom múzeu a najnovšie sa dala aj na štúdium psychológie. „Celkovo ma veľmi baví vytvárať nejaký kreatívny koncept, a potom ho aj realizovať. Rada vidím výsledok, či už je to v múzeu, v oblasti propagácie, alebo v Mladom psovi,“ hovorí Ľubica.

Technológie jej boli blízke odmalička

K technológiám mala blízko od detstva. „Podľa mňa sa to začalo mojím otcom, ktorý miluje reproduktory. Aj v našom byte všade hrala hudba a všetko bolo automatizované. Keď sme v kúpeľni zažali svetlo, spustila sa hudba. Relatívne skoro sme mali doma počítač a nikdy sme nemali problém s tým, že by nás rodičia limitovali, koľko máme byť na počítači,“ približuje Ľubica. Neskôr mal na ňu veľký vplyv aj manžel Matej, ktorý je programátor. „Prepojenie technológií a umenia ma hrozne fascinuje a mám pocit, že to ide ruka v ruke a často sa to podporuje navzájom,“ vysvetľuje.

Spájanie umenia s technológiami Ľubica nevníma ako niečo nové. „Ťažko povedať, že či je to novodobý trend, podľa mňa to existovalo vždy, no zdá sa mi, že ľudia viac experimentovali v minulosti. V 90. rokoch sa možno robili väčšie divočiny ako teraz,“ hovorí svoj názor.

Pre Ľubicu neplatí, že raz sa venuje umeniu, inokedy grafike alebo organizovaniu podujatí. Všetko, na čom pracuje, vníma ako projekt. „Veľmi ma baví projektový manažment. Rada vidím nejaký proces od začiatku do konca a plánujem jednotlivé kroky. Projektom je aj inscenácia v divadle, je tam veľa problémov, ktoré človek musí rozlúsknuť. Štúdium divadelného manažmentu nebolo iba o divadle, bolo to veľmi široké zameranie. Robila som napríklad vzdelávacie semináre pre umelcov, aby získali manažérske zručnosti,“ hovorí o štúdiu.

Herný maratón pre tých, ktorých baví vymýšľať príbehy

Jedným z aktuálnych Ľubiciných projektov je Bratislava Game Jam. Ide o herný maratón, ktorého princípom je vytvoriť hru za 45 hodín. Na to, aby sa človek mohol zúčastniť na Game Jam, nemusí byť programátor. „Tímy môžu mať štyroch ľudí. V každom tíme však musí byť programátor, pretože výsledkom má byť hrateľný prototyp. V tíme sú dôležité aj ďalšie zložky − grafici, ilustrátori, mali sme tu aj scenáristku. Porota hodnotí predovšetkým to, ako sa uchopí myšlienka a téma. Snažíme sa oceniť aj zložitejšie témy, ktoré reagujú na nejaké kultúrno-spoločenské udalosti a situácie. Čiže je to ideálne pre ľudí, ktorých baví vymýšľať príbehy aj rôzne multimédiá,“ približuje koncept podujatia. Podujatie je otvorené aj širokej verejnosti. V nedeľu si návštevníci budú môcť vypočuť prednášky, ale hlavne pozrieť hry, ktoré vzniknú počas maratónu.

Stereotypy a extrémne obrazy o hrách sú tu stále

Ľubica si uvedomuje, že svet hier je u nás stále zaškatuľkovaný ako mužský. Vníma to aj ako organizátorka herného podujatia, keďže mužov je na ňom stále viac. „Žien prišlo v posledných dvoch ročníkoch menej ako v prvom ročníku, ale dúfam, že tento ročník bude silnejší,“ hovorí.

Ľubica sa k téme žien v IT svete vracia neustále. „Veľa sa o tejto téme rozprávam s rôznymi ženami, ktoré pôsobia v IT oblasti, alebo aj s feministkami, že čím to je, že na Game Jam je menej žien. Počula som rôzne názory, napríklad, že ženy potrebujú viac sprchu ako muži. Tento rok bude maratón v Cvernovke, kde je aj sprcha,” smeje sa Ľubica. „Možno aj to, že hry sa spájajú s obrazom chlapca v ponožkách, ako doma mastí hry, no to je veľmi extrémny obraz,“ zamýšľa sa Ľubica

Hoci je podľa nej herná scéna na Slovensku dosť vitálna, v porovnaní so zahraničím máme čo doháňať. „U nás bojujeme najmä s tým, aby sa hry vnímali inak. Pred dvomi rokmi bolo míľnikom, keď Fond na podporu umenia spravil samostatnú sekciu, ktorá podporuje práve takéto experimenty. To bol podľa mňa veľký historický krok. Postupne sa to dostáva aj na umelecké školy, stále však začíname. Vo svete sú študijné odbory, ktoré sa venujú iba tomuto,“ približuje.

Atmosferické hry-nehry s príbehom

Ľubicin vzťah k hrám prešiel vývojom, sama sa za hráčku nepovažuje. „Skôr hrám príležitostne. Bavia ma tzv. hry-nehry. Hry vnímam ako nejaké zaujímavé médium, pre mňa to nie je hra. Nepoviem si, že vychádza nový titul a musím si ho hneď kúpiť. Takto hry spoznávam cez môjho manžela, ktorý mi ukazuje herné klenoty. Hrám príležitostne, počas sychravej jesene alebo si zahrám nejakú dobrú hru na mobile,“ vysvetľuje.

„Je jedna super švédska atmosférická hra, volá sa Year walk. Vychádza z rituálu årsgång, čo je novoročná prechádzka, ktorá mala priniesť informácie o nadchádzajúcom roku a o osude prechádzajúceho sa. Človek sa mohol napríklad dozvedieť o narodeniach a úmrtiach.  Je tam veľmi príjemná hudba a celé to je symbolické, na základe symbolov robíte rôzne úkony. Síce je to krátke, celá hra trvá zopár hodín, ale je to naozaj strašidelné. My sme to hrali niekedy na jeseň, a keď som to nevedela prejsť, nútila som hrať Mateja a ja som sa len pozerala,“ hovorí s úsmevom. „Bol to príbeh, film. Veľa ľudí nepozná hry, ktoré sú vlastne interaktívne príbehy,“ dodáva. Vo všeobecnosti sa Ľubici páčia hry, ktoré sú trošku filozofické, majú príbeh a nedá sa povedať, kto vyhral a kto prehral.

Na programovanie nemá dostatok trpezlivosti

Napriek tomu, že Ľubicin manžel je programátor, ona programovaniu neprepadla. „Programovanie je pre mňa veľmi zaujímavé. Matej si do večera len tak pre seba programuje. A keď mu hovorím, aby už nepracoval, povie, že to je iné, vraj to je také, ako keď ja čítam knižku. Mal tendencie učiť ma to, lenže ja nie som taký detailista ako on. Je naozaj super, keď človek vie programovať, ale ja by som na to nemala trpezlivosť,“ hovorí s úsmevom.

Keďže s manželom sú spolu doma aj v práci, oddeliť pracovné záležitosti a súkromie je niekedy naozaj náročné. „Nie je to sranda, len tak vypnúť. Obdivujem všetky rodinné firmy,“ uzatvára Ľubica s úsmevom.

O Ľubici Fandl Drangovej

Študovala divadelný manažment, momentálne študuje externe psychológiu. Už počas štúdia sa venovala interdisciplinarite a prepájaniu humanitných a technických odborov. S manželom Matejom založili v roku 2010 štúdio Mladý pes, v ktorom obaja pracujú dodnes. Na polovičný úväzok Ľubica pracuje v SNM – Historickom múzeu, kde rieši marketing. V Mladom psovi sa venuje kreácii v oblasti interaktívnej grafiky, produkcii, manažmentu a organizovaniu herného maratónu Bratislava Game Jam. Pochádza z Bratislavy, kde aj žije.