Je jednou z našich najúspešnejších ilustrátoriek v zahraničí. Hoci ilustrovala pre najväčšie svetové firmy, spolupráce so slovenskými značkami jej robia veľkú radosť. S Martinou Paukovou, slovenskou ilustrátorkou žijúcou v Berlíne, sme sa rozprávali o procese tvorby, nostalgii za Slovenskom, ale aj o limitovanej kúpeľňovej edícii zubných kefiek, ktorú navrhla pre Curaprox.

Tvoje ilustrácie sú známe viac v zahraničí ako doma. Pracuješ s veľkými klientmi po celom svete. Ako prvé mi napadne, že zrejme musíš zákazky vzhľadom na kapacitu aj odmietať.  

Každý si to myslí, ale až tak často sa to nestáva. Je bežné, že jeden týždeň je ticho a ďalší týždeň príde šesť zákaziek. A ja vždy poviem áno všetkému s pomyslením, že to nejako zvládnem a pracujem aj cez víkendy (úsmev). Potom je zas pár dní pokojnejších. Nie je to však neustály tok. 

Na čom momentálne pracuješ? 

Dokončujem tri rozličné projekty. Jedným je vinylový dizajn, ktorý pôjde do obchodu značky Vanmoof. Ide o holandskú značku dizajnových bicyklov na elektrický pohon. Ďalej pracujem na sérii piatich obrázkov pre francúzsky vinársky magazín Racines a ešte dokončujem tri obrázky pre americký Harvard Business Review magazín.

Máš čas popri práci pre klientov aj na vlastné projekty?

Snažím sa, aj kvôli mentálnej hygiene. Mám milión nápadov a skíc. Zhodou okolností, vždy, keď dám na Instagram vlastný obrázok, má najviac reakcií. Ako keby to ľudia cítili. Stíham to však raz za mesiac, hoci samotný obrázok netrvá vytvoriť dlho, ale vyčleniť si na to priestor sa mi niekedy hľadá ťažko. 

Snažíš sa mať nejaký režim, ktorý ti pri tvorbe pomáha? Napríklad, kedy končíš a začínaš pracovať?

V určitom veku je už spánok veľmi dôležitý (úsmev). Tiež viem, že ak by som pracovala večer, tak by sa mi v hlave točili všetky kolieska a nevedela by som zaspať. Pracovať končím maximálne o ôsmej, ale keď mám zabrať, tak viem vstať ráno a pracovať od siedmej. Nemám problém pustiť sa ráno rovno do práce, nepotrebujem sa rozbiehať ani dať si tri kávy.

„Keď mám toho veľa, pracujem z domu. Doma sa viem stopercentne sústrediť a byť na seba policajt.“

Striedam tiež prácu doma a v štúdiu. Do štúdia chodím, keď mám práce tak akurát. Pretože je tam viac podnetov, ľahko prehodím s kolegami slovo, práca sa posunie. Keď mám toho veľa, pracujem z domu. Doma sa viem stopercentne sústrediť a byť na seba policajt.

Pre Curaprox si nedávno navrhla limitovanú edíciu zubných kefiek. Ako vznikla vaša spolupráca? 

Úplnou zhodou náhod. Prezentovala som na dizajnovej konferencii Eastern Design Conference v Košiciach, kde sa mi prihovoril Marián Varga, fanúšik mojej práce a partner Lucie Paškovej z Curaproxu. Prehodili sme na konferencii pár slov a ďalšia zhoda náhod bola, že sme všetci traja sedeli vo vlaku z Košíc do Bratislavy v tom istom kupé. Počas cesty sme prebrali všetko možné aj prípadnú budúcu spoluprácu.

Ako si postupovala pri tvorbe dizajnu zubných kefiek?

Nechcem, aby to vyznelo arogantne, ale veľmi rýchlo chrlím nápady. Keď sa s niekým rozprávam o projekte, hneď sa mi v hlave tvoria vizuály. Pri zubných kefkách Curaprox som začala ako prvé rozmýšľať nad obalom.

Obal zubných kefiek má svoju architektúru, a tak som sa rozhodla pracovať najmä s ňou. Rozmýšľala som, ako je riešený, ako by mohol byť pekne kompozične ladený. Keď sa pozrieš bližšie, všimneš si, že muž sedí na výčnelku, ktorý je súčasťou obalu, žena je tiež v polosede. Veľmi mi pasoval celý proces tvorby, bolo to pre mňa naozaj príjemné.

Poznala si Curaprox aj pred vašou spoluprácou? 

Už dlhé roky som veľký fanúšik Curaproxu. Odkedy žijem v Berlíne, od našich si vždy na Vianoce pýtam kefky Curaprox, a potom si nosím domov celé balíky. Nedávno som však zistila, že ich už majú aj v Berlíne v drogérii, akurát veľmi malý výber farieb. Na kefkách sa mi pracovalo dobre aj preto, že majú samy osebe pekný dizajn, kvalitu a širokú farebnú škálu. Plus značku zbožňujem, čiže konštelácia bola perfektná. 

Mala si pri farebnej kombinácii voľnú ruku?

Áno, vytvorila som niekoľko skíc a návrhov farieb a z nich sa následne vybrala finálna.

Tvoje ilustrácie ľudia zrejme najviac vnímajú cez rôzne svetové magazíny. Je bežné, že ťa oslovujú firmy aj na produktovú spoluprácu? 

Mala som zopár produktových spoluprác, napríklad krémy. Nemám však toho veľa, určite by som si chcela vyskúšať viac produktových projektov. Momentálne však túžim viac pracovať so Slovenskom. Melanchólia a nostalgia sa zobúdza vo veľkých vlnách. V zahraničí žijem trinásť rokov, cítim, že by som sa chcela viac kreatívne zapojiť doma. Teším sa, že už mám niečo rozpracované. 

Na čom najradšej pracuješ pri komerčných ilustráciách? 

Pri každej komerčnej práci, je jedno, či je to malý, alebo veľký klient, si hovorím, že teraz idem odviesť tú najlepšiu prácu. Najradšej mám však tú iniciálnu vervu. Začneš skicovať, zrazu to naberie nejaký smer a už sa vezieš. Raz sa vezieš druhou triedou, inokedy prvou.

Niekedy viem povedať, že obrázok je super, ale nie je to to, čo by som chcela. Rovnako aj pri farbách, som spokojná s obrázkom, a keď idem farbiť, neviem trafiť niečo, čo vo mne rezonuje a s čím som spokojná. Art director môže byť spokojný, ale ja mám vlastné stupnice hodnotenia. Niekedy to „neklikne“ na sto percent, ale na osemdesiat a musím sa s tým zmieriť. Najlepší pocit mám však vtedy, keď si k tomu ešte len sadám.

Máš za sebou zaujímavý príbeh, študovala si na University of the Arts v Londýne a popritom brigádovala v kaviarni. Predchádzalo tomu však štúdium politológie. K ilustrácii si sa teda dostala až neskôr. Nikdy predtým si sa nevenovala kresleniu?

Vôbec. Vedela som, že som kreatívna, vymýšľala som rôzne vtipy, básničky, skôr to smerovalo k humoru. Nikdy to však nebolo o tom, že by som si sadla a povedala si, že si teraz idem kresliť.

„Teraz už moja ruka vie zobrať hocijaký objekt a preložiť ho do môjho štýlu.“

Vnímaš, že si si rokmi budovala v pracovnej oblasti sebavedomie? Bola si na začiatku kariéry neistá, či je tvoja práca dostatočne dobrá? 

Určite áno. Spomínam si, keď som robila prvé zákazky, trvali mi tristo rokov (smiech). Pred každou zákazkou som si robila obrovský prieskum na internete, pozerala, čo robili iní, zliepala som obrázok z iných inšpirácií. Teraz si nepozerám nič, občas, keď ide o ilustráciu k vedeckému článku, si niečo prečítam. Už viem, kam mám siahnuť, do ktorého šuplíka, kde nájdem aký vizuálny prostriedok. Už som „vykreslená“ a ruka vie, čo robí. Je to dobrý pocit. 

Ak by si dala môjmu mladšiemu ja úlohu nakresliť misku ovocia, rozmýšľala by som, ako nakreslím jablko. Pozerala by som si jablká na internete, rôzne cliparty, vyberala by som tvar, ktorý sa mi hodí. Teraz už moja ruka vie zobrať hocijaký objekt a preložiť ho do môjho štýlu.

Máš plány, čo by si si chcela pracovne vyskúšať? 

Rozmýšľala som nad učením, nad akadémiou. Chcela by som kombinovať vlastnú prácu s tým, že by som bola s mladými ľuďmi. Niečo im dať, aj si niečo vziať z ich mladej energie. 

Chcela by som začať robiť niečo, na čo som si doteraz netrúfla − maľovanie. Vnímam, že rastiem, dospievam. Určite som dnes spirituálnejšia, viac sa zaujímam o ľudí, vzťahy, psychológiu, a tam mi tie postavičky až tak nesedia. 

Cez zimu som si kúpila aj šijací stroj, plány mám aj v tomto smere. Robiť oblečenie pre seba, ale učiť sa viac pracovať s textilom a prepájať to s mojou prácou. To sa však ešte len rysuje.

O Martine Paukovej

Pochádza z Rakovíc pri Piešťanoch, momentálne žije v Berlíne. Po štúdiu politológie sa presťahovala do Londýna, kde popri práci v kaviarni študovala grafický dizajn na University of the Arts v Londýne. Ako ilustrátorka spolupracovala so svetovými značkami ako Google, Apple, CNN či New York Times. Najnovšie navrhla pre Curaprox limitovanú edíciu zubných kefiek, ktoré sa budú predávať na celom svete.