Je pondelok 12. marca, niečo pred piatou podvečer. Kata s Danielou v Domci na Mýtnej ulici v Bratislave pripravujú veci na dnešný výjazd. Kým Daniela nakladá do auta izotermické fólie, lekárničku, ponožky, čiapky či spacie vaky, ja a Kata v kuchynke varíme čaj, kávu a zohrievame pizzu. Pre ľudí bez domova.
Daniela a Kata pracujú v občianskom združení Vagus, ktoré pomáha ľuďom žijúcim na ulici. Od pondelka do soboty medzi piatou poobede až desiatou večer sú ony alebo iní streetworkeri v teréne, na miestach, kde sa ľudia bez domova zvyčajne zdržiavajú. Jeden takýto päťhodinový výjazd som s nimi absolvovala aj ja.
Plán? Za 5 hodín pomôcť 13 ľuďom
Krátko pred pol šiestou vyrážame. Začína pršať. Dnes máme na zozname kontaktné miesta v Petržalke. „Ak sa nič nestane, mali by sme navštíviť 13 ľudí,“ hovorí Kata za volantom. Vždy to závisí od toho, koľko ľudí zastihnú na mieste a či im práve niekto nevolá na SOS linku.
Opúšťame Staré Mesto, no telefonát na SOS linku nám mení plány. „Volá sa Jaro (mená ľudí navštívených v teréne sú zmenené, pozn. redakcie). Nachádza sa v Petržalke, v parku pod terasou reštaurácie, to miesto uvidíte podľa bielej plachty. Leží a sťažuje sa na zápal pľúc. Dávajte si pozor, je agresívny,“ hovorí pán v telefóne.
Kata mení smer jazdy aj celkový plán. Hľadáme Jara, prezeráme kríky aj stromy, obiehame nahlásené miesto, no bielu plachtu nevidíme. Po chvíli zazrieme veľkú bielu kopu, sú tam matrace, deky a o strom opretý bicykel. To by mohlo byť ono.
„Haló, tu Vagus, prišli sme vás navštíviť, môžeme ísť bližšie?“ pýtame sa zdvorilo. K nikomu predsa nevtrhneme len tak. Z kopy sa nikto neozýva. Skúšame to ešte chvíľu, a keď sme na odchode, ozve sa hlboký hlas. Hľadáme, kde by Jaro mohol mať hlavu, snažíme sa identifikovať, odkiaľ vychádzajú zvuky. Netušíme. Kata sa smeje, pýta sa ho, ako sa tam vôbec dostal. „Jaro, poznáme sa, už sme sa niekedy videli?“ pýta sa Daniela. Odmieta teplú kávu, nechce ani jesť. Chce byť sám. My to rešpektujeme a odchádzame. Streetworkeri sa na miesto v najbližších dňoch vrátia, možno ho zastihnú v lepšom nastavení.
Rozprávajú sa o Jarovi, zatiaľ čo sa Kata snaží vycúvať z nešťastného parkovacieho miesta. „Vidíš, aj s týmto sa stretávame. Nie všetci chcú prijať pomoc a my to nemôžeme robiť nasilu,“ vysvetľuje Kata.
Nemám kedy ani spať, veď si musím na seba zarobiť
Po pár minútach jazdy parkujeme na okraji rušnej štvorprúdovky. „Kúsok odtiaľto bol nepoužívaný podchod. Nedávno sa v ňom nejakí ľudia zabývali, mali tam akoby izby, bolo to tam pekné. Neboli na očiach, no niekomu museli prekážať, lebo už je to tam zamrežované,“ ukazuje Kata prstom na miesto podchodu.
Hneď za cestu sa z príbytku v podchode presťahovala Alena. Z matracov a kobercov má postavený provizórny stan. Ohlasujeme sa, ozýva sa nám. „Poďte ďalej. Aj by som vám ponúkla, aby ste si sadli, ale všetko je mokré,“ víta nás. Alena má pred svojím príbytkom terasu so stoličkami. Chce bývať útulne.
„Pani Alena, vy máte návštevu?“ pýta sa Kata a snaží sa identifikovať druhú tvár v stane. Je tam tma, ale po chvíli spozná Roba. Roba vo Vaguse už dávno nevideli. Báli sa, kam sa podel. Je však živý, zdravý, trochu pripitý, ale chcel by sa osprchovať a hľadá si prácu. To všetko sa dozvedáme počas rozhovoru pri čaji, ktorý sme dvojici ponúkli. Od Vagusu dostáva Robo inštrukcie, kedy sa môže prísť do Domca osprchovať.
Alena nám rozpráva, aká je cez deň rozbehaná. „Nemám kedy ani spať, veď si musím na seba čosi zarobiť,“ vysvetľuje. Reč padne aj na počasie. Hovorí, že zimy sa nebojí. „Tieto mrazy, to bolo nič,“ spomína na nedávne mínusové teploty.
O pár metrov ďalej ležia v stane Stano s Ľudom. Stana pichá v boku. Nevie, čo mu je, do stanu ho včera dovliekla Alena. Na doktora nemá a cestou do mesta ho niekoľkokrát chytili revízori. Na dopravnom podniku má dlh, ktorý mu narástol až do výšky 5 000 eur. Tiež by chcel prácu. Dohadujeme sa, že o tri dni si príde dať skontrolovať bok k lekárke v Domci. „To mi aj stihnú vyschnúť veci, čo mám na sebe,“ plánuje. Jeho spolubývajúcemu Ľudovi sa zo stanu vyliezť nechce, ale je hladný. Vystrčí ruku, podávame mu pizzu.
Akej farby máte nohy? Každý deň inej
Vonku sa už zotmelo a my máme ďalší telefonát na SOS linku. Staršia pani nahlasuje v Starom Meste Janka. „Čo ten robí vonku,“ čudujú sa dievčatá z Vagusu. Vo februári ho previezli do útulku, kde musel byť bez alkoholu, ale mohol tam na rozdiel od nocľahárne tráviť 24 hodín denne. Pre ľudí bez domova je to výhra, pretože miest je v útulkoch málo a dostať sa tam, je veľmi ťažké. Z nocľahárne musia ráno odísť. Zatiaľ však za Jankom nejdeme, aj keď pani tvrdí, že sa nemôže postaviť na nohy.
Opäť sa rozpršalo. Tentoraz prší intenzívne a my hľadáme Danku. V jej prvom známom príbytku sme ju nenašli, no máme druhý tip. Obiehame paneláky, hľadáme značkovanie, podľa ktorého je Danka na ulici už roky známa. „Zaparkované“ kočíky, v ktorých si nosí veci, a vyzdobené okolie. Veď kto by nechcel mať doma pekne?
Je tam. Vedľa vchodu do paneláka, vo výklenku leží zababušená staršia pani. „Dobrý večer, Danka, ste to vy?“ kričíme a ona nás veselo víta. Ako jediná mi dovolí odfotiť si ju. Dávame si s ňou čaj. Má sa dobre, len ju pobolievajú nohy. „A akej sú farby?“ vyzvedá Kata. „Každý deň inej,“ odpovedá Danka.
Kým jej Kata pomáha vyzúvať topánky a zvliekať ponožky a vrecúška z nôh, Lenka sa spytuje, či prší. „Vy teda máte sluch, Danka,“ hovorím jej. Odpovedá, že práveže nemá, lebo jej ich operovali. „Ale mravca počujem, keď ide okolo,“ hovorí. Spolu sa smejeme.
Ošetríme jej mierne omrzliny a odreniny na nohách. Pravá je na tom lepšie ako ľavá. Dievčatá jej dohovárajú, že o nohy sa treba starať, topánky a vrecúška z nôh vyzúvať, lebo v nich choroby rastú.
„Chcete hrubé a vysoké alebo tenké a nízke ponožky?“ pýta sa streetworkerka. „Obidvoje,“ neváha Danka, a keď si ich navlieka, smeje sa, že je ako futbalista. Zimu vraj prežila dobre, veď dostala od Vagusu parádny spací vak. „Do mínus štyroch,“ chváli sa. Hoci sa nám s Dankou dobre debatuje, nemôžeme sa zdržať príliš dlho. Ďakuje nám za návštevu a my odchádzame.
Rozhovor, prvá pomoc aj vybavovanie dokladov
Vonku stále veľmi prší, začínam byť mokrá a na nohy mi je trochu chladno. Ale ani neceknem. Aj sa pred sebou zahanbím, že som na to pomyslela. Navštevujeme ľudí, ktorí spia na holej zemi a na ulici prežili mrazy, tak sa nebudem sťažovať, keď prší.
Prvý raz od začiatku výjazdu pozerám na telefón. Už je pol deviatej. Dnes sme sa vraj celkom zamotali. Zdržalo nás hľadanie miest, zlé počasie, ale aj hľadanie parkovacích miest.
Počas presunu po Petržalke sa Kata s Danielou rozprávajú o miestach, ktoré poznajú práve vďaka ľuďom, ktorí si z nich spravili domovy. „Tretí krík zľava, stan pri ceste za zvodidlami pod mostom napravo, štvrtá ulička vľavo, potom stále rovno hore, až kým nenatrafíš na štekajúceho psa v záhradkárskej oblasti,“ takéto indície streetworkeri zadávajú do systému, aby dvojice dokázali počas výjazdu nájsť kontaktné miesta.
V hlave nosia príbehy ľudí, ktorých vďaka Vagusu stretli. S niektorými majú dobré vzťahy, pamätajú si ich mená, tváre, miesta, kde sa zdržiavajú a sú vítané. Podstatou návštevy je opýtať sa, čo Vagus môže pre konkrétneho človeka urobiť, čo sú aktuálne problémy, ktoré ho trápia a témy, aké rieši. Ak má osoba záujem, streetworkeri sa chvíľu zdržia, porozprávajú, aby izolovaným ľuďom umožnili aspoň nejaký sociálny kontakt. Pracovníci Vagusu poskytujú aj základnú zdravotnú starostlivosť, radia pri vybavovaní dokladov a hľadaní práce.
Hoci je streetworkerov Vagusu len sedem, dokážu pomôcť stovkám ľudí. Niektoré príbehy majú naozaj šťastný koniec. Kata a Daniela spomínajú na pána, ktorý sa s ich pomocou dokázal zaradiť späť do bežného života. Bol to odchovanec detského domova, ktorého streetworkeri stretli v opustenej budove. Využil služby denného centra, prešiel integračnou skupinou, rok a pol pracoval v kaviarni Dobre&Dobré. Dnes býva v ubytovni, má inú prácu, no občas sa v Domci zastaví.
Môže sa to stať každému
Keď sa s Danielou a s Katou rozprávam o ich práci, cítim, že negatívne názory na ľudí bez domova ich mrzia. Hovoria, že ľudia bez domova sú úplne ako my. Na ulicu sa nedostali preto, lebo to tak chceli alebo plánovali. „Na ulicu vedie dlhá cesta,“ hovorí Kata. Málokto sa tam dostane zo dňa na deň. „Keď je niekto na ulici, znamená to, že minul všetky možnosti, že skúsil celú rodinu a známych, odložil si veci u každého, u koho mohol, skúsil si požičať peniaze od všetkých, čo mohol, skúsil všetky oficiálne aj neoficiálne zamestnania, znamená to, že je úplne sám a nahratý,“ pokračuje Kata.
Vymenúva typické príklady ľudí z ulice – niekto sa rozvedie a byt radšej nechá žene a deťom, aby neprišli o strechu nad hlavou. Niekto odíde z rodného mesta do Bratislavy, kde si plánuje nájsť prácu, na stavbe ho nevyplatia, prespí na stanici, príde o doklady, je v cudzom meste bez príjmu a hanbí sa prísť domov a priznať sa, že neuspel. „Častým prípadom sú zdravotné problémy. Čím viac príbehov počúvam, tým viac som presvedčená o tom, že sa to môže stať aj mne. Veď kto ráta s vážnymi zdravotnými problémami? Nikto. A koľkí máme úvery? Skoro všetci. Dostať sa na ulicu je čím ďalej, tým ľahšie,“ skonštatuje.
Stereotypný názor, že ľudia bez domova nič nerobia, iba niekde posedávajú a žobrú, neplatí. Počas dňa sa títo ľudia snažia zabezpečiť si základné potreby. Aj oni musia niečo jesť, musia piť a mnohí z nich chodia do práce. Alena, ktorú sme navštívili, chodí na zber papiera. Taký zber je riadna makačka. Nachodí kilometre denne s ťažkým nákladom, len aby zarobila pár eur. Muži berú rôzne pomocné práce, a to v mnohých prípadoch nie sú ani riadne vyplatení. Večer sa vracajú do svojich prístreškov, nocľahární či na miesta, kde majú chvíľu pokoj, kde ich spánok nie je rušený svetlom z baterky namiereným do očí a vyháňaním z miesta.
Len nech ten Ježiš pre nás príde
Medzi ľuďmi bez domova cítiť spolupatričnosť, ale aj rivalitu. Kým jedni držia spolu a v ťažkých chvíľach sa od seba nepohnú, druhí si navzájom vypaľujú stany. To sa stalo aj Tomášovi, ktorého nachádzame v príbytku v lesíku pri Dunaji. Cesta k nemu je tmavá a sprevádzaná strašidelnými zvukmi. Po pravej strane je lemovaná romantickými pohľadmi na hrad za riekou, v ktorej sa odrážajú svetlá vysvieteného mesta.
„Poďte ďalej, nebojte sa. Ja nemôžem ísť von, mám mokré topánky,“ kričí na nás Tomáš, najmladší z dnešného výjazdu. Práve si číta knihu, svoj dnešný úlovok. Nalievame mu kávu do jeho vlastného hrnčeka. „Tu som asi mesiac. Na predošlom mieste mi to podpálili,“ hovorí. „Tomáš, vy ten oheň priťahujete,“ hovorí mu Daniela. „Peklo by ma chcelo pohltiť, ale nemá nárok,“ odpovedá pohotovo. Chválime mu jeho obydlie, vďaka svetlu z čeloviek sa obzeráme po okolí. V temnom, zimou obnaženom lesíku objavujeme v blízkosti stanu smaltovanú kanvicu, o stan je opretý oštep a cestička k stanu je pokrytá kobercom. Tomáš sa nás pýta, dokedy má pršať. Hovoríme mu, že sa má opäť ochladiť a že má aj mrznúť. „Len nech ten Ježiš pre nás príde,“ hovorí smutne. „A kedy ho očakávate?“ odľahčuje Kata. „Každý deň,“ stroho odpovedá. Návšteva ho však potešila a pri odchode za nami kričí: „A kedy sa na vás môžeme zase tešiť?“
Cestou od Tomáša sa pokúšame ešte raz dokričať do príbytku Rumunov, ktorí bývajú neďaleko. Zdá sa, že im je veselo. Horí oheň, hrá hudba a dokonca k nám dolieha aj vôňa mäsa. Tvária sa, že nás nevidia. Ich bivak vyzerá ako bunker, ktorý si stavajú deti. Aj ja si pamätám, ako sme si z veľkých konárov postavili provizórny príbytok, v ktorom sme sa schovávali pred dospelými. Chceli sme sa tam cítiť dobre, chceli sme, aby tam bolo pekne. Aj obydlia ľudí bez domova sú také. Rumuni nám neodpovedajú, a tak lesík opúšťame.
Ľudia, ktorých nevidíme
Je pol desiatej. Voláme na číslo zmeškaného hovoru SOS linky. Niekto opäť nahlasuje Janka. Tentoraz volá mladší muž, ktorý sa tam stretol so ženou s rovnakým zámerom – pomôcť človeku, ktorý o pomoc žiada.
Vydávame sa teda za Janom do Starého Mesta. Trojicu hneď vidíme pred Starou tržnicou, no nie je to ten Janko, ktorého dievčatá spomínali. No aj tento Jano je im dôverne známy. V Domci bol aj dnes, ale nedá si povedať. Hovorí, že ho okradli, že čaká na peniaze od zamestnávateľa a nechce nič iné, len sa jednu noc pokojne vyspať. „Už štyri dni spím na lavičke, už nevládzem.“ Jano je mobilný a schopný, no napriek tomu trvá na tom, aby sme ho odviezli do nocľahárne, Kata na jeho odvoz nevidí dôvod. Svedkami situácie sú aj okolidúci, ktorí chcú Janovi pomôcť, tým Kata v súkromnom rozhovore vysvetľuje, o čo tu ide. Jano má aj tak šťastie, dnes sa odvezie do nocľahárne taxíkom, vďaka ochotným okoloidúcim.
S Katou a Danielou sa lúčim krátko pred desiatou. Ony smerujú ešte do Domca. Čaká ich spísanie zápisnice z výjazdu. Každý človek bez domova musí byť zaznačený na mape Vagusu a pri jeho značke musí byť historická os jeho vlastného príbehu.
Každý deň je príbehom, ktorý pracovníci vo Vaguse zažívajú. Príbehom ľudí, ktorých my často nevidíme, no sú medzi nami. Bývajú pred vchodmi do našich teplých bytov, v kríkoch, okolo ktorých sa prechádzame so psami, či pod terasami reštaurácií, kam chodíme na večeru. Možno ich nechceme vidieť. Veď si za to môžu sami, myslíme si a nepripúšťame, že to isté sa môže stať aj nám. Cestou domov premýšľam na tým, koľko nepredvídateľných situácií môže spôsobiť, že zrazu aj ja budem stavať stan vedľa Tomáša či Aleny.
O OZ Vagus
Kata Rosová a Daniela Strýčeková pracujú v občianskom združení Vagus. V rámci projektu Streetwork pracujú priamo v teréne a často sú jediným sociálnym kontaktom aj pomocou pre ľudí bez domova. Niekoľko dní v týždni trávia päť hodín návštevou tzv. kontaktných miest, teda lokalít, kde sa ľudia bez domova zdržiavajú a tiež vyhľadávaním ľudí nahlásených cez SOS linku. Vytvárajú s nimi vzťahy, ktoré sú základom ďalšej spolupráce. V teréne poskytujú sociálne poradenstvo, ošetrenie či asistenciu v závislosi od potrieb človeka. OZ Vagus okrem toho prevádzkuje nízkoprahové denné a integračné centrum Domec a stálo aj za nedávno zatvorenou kaviarňou Dobre&Dobré.