Keď máš vzdelanie, zrazu sa aj bieli vedia na Rómov krajšie pozerať, hovorí omama Soňa Kašparová

Soňa Kašparová pomáha v Rožňavskom okrese rozvíjať rómske deti. Po štyridsiatke sa odhodlala vzdelávať sa v problematike raného vývinu, postaviť si vlastný dom či podporiť dcéru vo vysokoškolskom štúdiu. Tak ako Soňa, aj mnohé ďalšie omamy sa dnes vzdelávajú, cestujú, robia si vodičský preukaz. Stali sa skúsenými vo svojom odbore. Prečítajte si príbeh jednej z nich.

Na konci cesty sa stáča vietor, vzdúva sneh do výšky a ostro ho vháňa do tváre. „Voláme to tu aj Siberia,“ hovorí Soňa Kašparová, omama občianskeho združenia Cesta von. V obci Bôrka, úplne poslednej pred Zádielskou tiesňavou, už rok a pol pomáha rozvíjať štrnásť detí. 

V obci si ju všetci veľmi vážia: „Soňa nény!“ (teta Soňa) vykríkne z okna chlapček. Zakývame mu cestou z takmer dokončeného domu, ktorý si Soňa spolu s rodinou stavia. Má tri vlastné deti, žije bez manžela. V obývačke domu jej otca, kde zatiaľ býva, sa rozhovoríme o trávení voľného času: „Veľmi rada pozerám dokumenty. Zaujíma ma, ako žijú ľudia inde, čo robia a ako rozmýšľajú.“ Tento pocit otvorenosti a záujmu o nové, ktorý poháňa ďalej, sa vinie celým doobedím a azda aj Soniným životom.

Soňa sa stáva omamou 

Omamy sa venujú deťom od narodenia do štyroch rokov. Pomáhajú rodičom s rozvíjaním ich detí, ktorých pravidelne navštevujú. Na každej lekcii je vždy prítomný aj rodič – väčšinou mamička – preto omama pomáha zlepšovať aj jej rodičovské zručnosti. Ak sa omama osvedčí, získa prácu na plný úväzok, pričom má po celý čas k dispozícii aj svoju vlastnú mentorku. 

Keď pracovníčka obecného úradu i starosta Soňu povzbudili, aby program Omama vyskúšala, neváhala: „Na konkurze sa nás pýtali na náš vzťah s deťmi, skladali sme skladačky a absolvovali test. Po týždni mi zavolali, že ma vybrali.“ Mala sa tak stať jednou z 32 omám v 24 komunitách na Slovensku, ktoré sa venovali a venujú dokopy už viac ako 700 deťom. 

„Keď máš vzdelanie, zrazu sa aj bieli vedia na Rómov krajšie pozerať. Budeš mať lepšiu robotu, viac peňazí a postavíš si dom. Aj televízor ,90-ku‘, ak chceš.“

Sonine prvé pocity boli nadšenie a zvedavosť. Netušila, čo presne bude malé bábätká učiť: „Som z dediny – nikde som dovtedy nebola a nikdy som nepracovala. Zrazu mám cestovať ďaleko za novými ľuďmi a učiť sa, čo budem odovzdávať ďalej. Veruže som pred prvým školením cítila stres.“ 

Ked Soničke pán riaditeľ Cesty von podával ruku, ihneď pochopila, že Rómom rozumie. „Myslela som, že bude oficiálne oblečený, ale mal rifle a tričko. Ešte som nepočula, aby riaditeľ povedal, že ho máme oslovovať krstným menom, a aby prízvukoval, že sme si všetci rovní. Aj ostatní v Ceste von sú takí, koľkokrát sa aj objímame. Vďaka tomu som aj ja smelšia a otvorenejšia,“ spomína Soňa na začiatky svojej budúcej práce. 

Aby mohol ísť vlak plynule vpred, potrebuje pevné koľajnice 

V piecke tlie oheň, zatiaľ čo sa za záclonami dvihne niečo ako malý orkán a oprie sa do okien. Vidno, ako za nimi Soničkin otec zručne odpratáva sneh spred našej felície. Pes Bunči zabára labky do novej bielej vrstvy. Do obývačky zrazu rázne zasvieti slnko a v tej chvíli sa pýtame na to, čo je pre Soňu v jej práci zadosťučinením.

„Byť omamou znamená pomôcť malým deťom zdokonaliť sa v motorike, učiť sa, počítať, poznať farby alebo to, ako robí pes. Tieto základy sú akoby koľajnice a vedomosti, ktoré budú nadobúdať, sú vlakom. Najväčšou odmenou bude, keď jedno z mojich detí pôjde do škôlky a jeho pani učiteľka s ním nebude musieť prechádzať všetko od začiatku, lebo už bude mať dobrú slovnú zásobu a bude poznať mnoho vecí,“ približuje výhody omamy prítomnej v ranom detstve rómskych detí. 

Prvé deti z programu sú dnes už v materských školách a spätné väzby od riaditeliek sú vynikajúce. Tie deti, ktoré predtým prichádzali 5-ročné, no na úrovni 2- a 3-ročných, dnes fungujú omnoho lepšie – majú skvelo rozvinutú jemnú i hrubú motoriku, slovnú zásobu. Inak povedané, výrazne sa priblížili úrovni detí v ich veku.  

Sklz z nedostatočnej stimulácie v ranom detstve sa dobehnúť nedá

Deti, a teda budúcich dospelých, vo veľkej miere formuje prostredie, v ktorom vyrastajú. Podnety detí zo strednej triedy a tých, ktoré vyrastajú v inak podnetnom prostredí v generačnej chudobe, sú však veľmi odlišné – tie druhé majú z nestabilného prostredia chronický stres a v dôsledku toho oslabenú schopnosť učiť sa. 

Pri deťoch vyrastajúcich v generačnej chudobe hovoríme aj o vyššom riziku chronických chorôb či citových problémov. Ak v tomto citlivom období mozog nie je dostatočne stimulovaný a netvoria sa v ňom kľúčové neurónové spojenia, vznikne sklz, ktorý sa už nedá dobehnúť. Práve ten je jedným zo začiatkov zložitého kruhu generačnej chudoby. 

„V ťažkých chvíľach si spomeniem na to, že moje deti chodia do školy a vďaka tomu budú mať lepší život.“

Výsledky jedinečnej metódy Cesty von, ktorá sa sústreďuje práve na to, aby tento sklz nevznikal, často nevidieť okamžite. Soňa sa preto niekedy obáva, ak vidí, že dieťa nenapreduje hneď. „Viem, že musím byť trpezlivá. Každé dieťa je predsa iné a pri každom treba zvoliť iný prístup. Naladiť sa treba aj na mamičku – či sa niečo nestalo, či nie je nervózna alebo smutná. Dieťatko to totiž vycíti a lekcia potom nepôjde tak, ako by mala.“ 

V náročný deň Soni pomáha pomyslenie na deti: „Viem, že ma potrebujú a čakajú. Keď neprichádzam, už mi volá mamička, kde som. A keď s chlapcom robím nejakú aktivitu, nadšene mi hovorí, že chce viac. Minule som dokonca dostala pochvalu: ,Soňa, odkedy si tu, pozná toľko slov.‘ To ma skutočne napĺňa zadosťučinením a dodáva silu ísť vpred.“ 

Rodina je základ 

Soňa využíva skúsenosti z práce omamy aj vo svojom osobnom živote – viac pochváli, keď jej syn spraví niečo dobré: „Predtým som to nerobila, na pochvalu nie sme zvyknutí, preto učím chváliť a motivovať aj mamky.“

Sonina staršia dcéra Soňa študovala na Strednej zdravotníckej škole v Rožňave, dnes pracuje ako zdravotná sestra v domove pre seniorov v Bratislave. Mladšia dcéra Monika študuje odbor pedagogika na univerzite v Nitre: „Bola som šťastná, keď ju zobrali na vysokú školu, ale nemali sme peniaze. Najskôr si na štúdium chcela zarobiť, potom by si však prácu našla už ťažšie a so školou bude mať v živote predsa len viac možností. Veľkým šťastím bolo, že druhá dcéra zarába a mladšej internát vyplatila. Monika si neskôr vybavila štipendium a všetky skúšky výborne zvládla.“

Počas celého rozhovoru z jej slov aj medzi riadkami cítiť pekné vzťahy s dcérami i so synom, ako aj s jej otcom, veľmi nápomocným aj pri stavbe domu. „Rodina je základ. Nehovorím, že problémy nemáme, sú predsa v každej rodine. Ale možno aj tým, že moje deti vyrástli bez otca, sme sa viac spojili.“ 

Vytrvalosť novej omamy z Bôrky sa ukazuje aj pri každodennom zhone za dokončením vlastného domu. Keď Soňa niečo začne, hovorí si, že to už musí dokončiť, i keď k cieľu vedie kľukatá cesta. „Keď mám obavy, rodina ma upokojí a dcéra ma uistí, že keď bude najhoršie, pošle peniaze. V ťažkých chvíľach si spomeniem na to, že moje deti chodia do školy a vďaka tomu budú mať lepší život.“

Poznatky z kurzov posúva ďalej mamičkám 

Soničkiným materinským jazykom je rómčina, pričom žije v maďarsky hovoriacej oblasti. Na zdokonalenie sa v slovenčine navštevuje jazykový kurz, ktorý pre omamy na mieru ušila Cesta von: „Na úradoch, kde je potrebná slovenčina, som ešte donedávna často radšej nepovedala nič. Teraz som smelšia, sebaistejšia.“ 

Pracuje aj na domácich úlohách, aby vedela napísať niečo o sebe, o svojich pocitoch, aby vedela napísať list na obecný úrad alebo niečo reklamovať. „Pamätám si, že keď sme boli v škole, slabšie deti posadili dozadu, aby sa učiteľky mohli venovať jednotkárom. Tu nás milo povzbudia, aby sme porozmýšľali nad iným spôsobom, ako niečo povedať.“ 

To, čo sa Soňa naučí na kurze, posúva ďalej mamičkám. „Niektoré po slovensky nevedia, a keď im príde šek alebo papier zo zdravotnej poisťovne, poradia sa so mnou. Pomôžem im pri vybavovaní alebo uistení sa v platbách.“ 

Zbaviť sa predsudkov je obohacujúce

Pri skoršej zmienke o koľajách človeku napadlo aj to, akú guráž si vyžaduje z už vychodených koľají vystúpiť. Mnohé omamy si dnes dokončujú strednú školu alebo sa ďalej vzdelávajú, cestujú, robia si vodičský preukaz, založili si bankový účet. Stali sa skúsenými vo svojom odbore. 

„Predtým som nikam nechodila, no odkedy sú školenia, už som bola v Trebišove aj v Bratislave. Bola som aj na lodi – hoc i len zakotvenej, kam by som sa inak nikdy nedostala. Mne to nevadilo, videla som predsa Dunaj.“ 

„Nikto sa nenarodí hlúpy. Niektoré deti sú však zanedbané a my omamy sme tie, ktoré sa zaujímajú o ne a o ich mamičky.“ 

Soňa pokračuje v počítaní výhod práce omamy: „Keď cestujem, zavše počujem iný názor. Aj na sebe vnímam, že sa mi mení zmýšľanie a že stále robím niečo nové.“ V lete boli s mamičkami a deťmi na výlete v Betliari a Soňa nezabúda, ako v ich očiach videla obrovskú radosť.

„Vonku na dvore bol rám, v ktorom sa všetci odfotili po jednom ako v Superstar. Aj keď sa často hovorí, že Rómovia sa nevedia správať, sprievodkyňa všetkých pochválila, že to ešte nezažila – také malé deti a tak pekne sa správali. Nič nechytali, nik nemeškal a nikoho nemusela napomínať.“

Ako sme vkĺzli do témy predsudkov a majority, Soňa priznáva, že bieli majú od Rómov stále veľký odstup. „Hádžu nás do jedného vreca s tými, čo robia zlé meno. Cesta von je dobrá aj v tom, že ukazuje aj dobré príklady.“ 

Soňa má vlastný dom 

Stojíme v novom domčeku, ktorý sa bude čoskoro kolaudovať. Postavený je už aj kozub, na podlahe pri stene sú zabalené dlaždice. Dve izby sú vymaľované, precízne spravená kúpeľňa je hotová. Sonin syn chcel mať doma dúhové svetlo, ako má jeho obľúbený youtuber, a tak v obývačke zariadila luster, čo mení farby. 

Soňa sa pred štyrmi rokmi zapojila do programu svojpomocnej výstavby organizácie DOM.ov. Jej rodina a najmä otec ju v tomto rozhodnutí podporili – najprv si sporili, potom stavali. Pomáhali nielen chlapi z rodiny, ale aj ostatní z dediny vrátane starostu. 

„Omamy pre mňa spravili zbierku a prispeli na odkvapy. Plakala som, lebo som vedela, že ani ony nemajú veľa, a aj tak dali. Všetky dali. Nikto pre mňa v živote ešte nič také nespravil,“ prízvukuje, že taká je celá organizácia Cesta von – ochraňuje, pomáha si vzájomne a drží pokope. 

„Konečne vlastním pozemok a dom a je to neuveriteľný pocit. Aj že to, čo si položím na dvor, tam ostane. Lebo darmo – keď nie ste vo svojom a žijete spolu viacerí, ťažšie sa udrží poriadok,“ opisuje s pokorou aj so zadosťučinením. 

Vzdelanie je jediná cesta von 

Stromy, ktoré v ten deň zvalil vietor na cestu a na pár hodín zablokovali prístup do Bôrky, niekto z cesty čerstvo odpratal. Soňa v „sibírskej“ fujavici máva na rozlúčku. Aj na samom konci obecnej cesty žijú ľudia so schopnosťou, láskavosťou a vytrvalosťou pozdvihovať ľudí, ktorí žijú vedľa nich.

„Ako hovoria v Ceste von, nikto sa nenarodí hlúpy. Niektoré deti sú však zanedbané a my omamy sme tie, ktoré sa zaujímajú o ne a o ich mamičky. Dokonca aj oteckovia sa prídu zapojiť a potom vidno, akí sú na svoje deti hrdí. Stále im vravím, že jediné východisko je vzdelanie. Keď máš vzdelanie, zrazu sa aj bieli vedia na Rómov krajšie pozerať. Budeš mať lepšiu robotu, viac peňazí a postavíš si dom. Aj televízor ,90-ku‘, ak chceš,“ zasmeje sa od srdca Sonička.