Aj keď si predstavujeme, ako by sme reagovali v konkrétnych situáciách, realita často prinesie prekvapivé scenáre. Vo vzťahoch s inými dospelými, ale aj vo vzťahoch s deťmi. Zaujímalo nás, ako rôzne situácie a dilemy spojené s výchovou detí riešia mamy. Opýtali sme sa ich, v ktorom momente nechali urobiť dieťa to, čo samo chcelo, aj keď neboli o jeho rozhodnutí presvedčené. Čo si z týchto situácií odniesli? Prečítajte si ich príbehy. 

Pomáha obojstranná komunikácia, kompromis a dôvera v deti

Barbora, mama Barborky (6) a Viktora (3)

„Mám dve malé deti a okrem toho, že som priateľská a milá mama, dosť často kontrolujem

a komandujem. Som rada, keď ich mám pod kontrolou a požiadavkami nevybočujú z mojej ,výchovnej komfortnej zóny‘. Znie to hrozne, ale určite nie som jediná. 

Minulý rok za mnou prišla vtedy päťročná dcérka, že by si chcela nalakovať nechty ako jej kamošky. Mne sa tieto veci vždy neskutočne priečili, lebo veď čo sa majú malé deti maľovať, voňavkovať alebo lakovať si nechty. Už som si predstavovala, ako mi raz príde domov celá potetovaná, zmachlená a s pírsingmi po celom tele. Ja som si nemohla lakovať nechty asi do pätnástky. A to bola v časoch základnej školy obrovská krivda, lebo všetky moje sesternice mohli. U nás sa o tom nediskutovalo. Presne to mi napadlo, keď som chcela vysloviť rázne nie. 

Dohodli sme sa, že zoženieme detský lak na nechty a príležitostne si ho môže dať. Samozrejme, prednedávnom dostala detskú voňavku, rovnakú ako jej kamoška. V hlave mi išli nepekné slová o zbytočných smradoch, ale nahlas som si to nemohla dovoliť vysloviť. Tak sme sa opäť dohodli, že občas si ju môže nastriekať na oblečenie. A funguje to. Obojstranná komunikácia, kompromis a dôvera v deti. Nezmyselné zakazovanie sa nám raz môže vypomstiť.“

Výhovorka, že preliezka je len pre staršie deti, už nefunguje

Anna, mama Cyrila (2,5 roka)

„Situácií, keď chce Cyril urobiť niečo, o čom ja presvedčená nie som, je naozaj veľa. Vo veku dva a pol roka je to skôr o usmerňovaní, čo môže, musí a, naopak, nesmie. Ako matka mám o Cyrila veľký strach, a tak často používam frázu: „To je pre staršie deti.“ Deti ten strach až tak nevnímajú, a preto sa strmhlav púšťajú do všetkého, čo sa im páči a dá sa to vyskúšať. 

Pri bloku máme staré detské ihrisko. Kovové preliezky, pieskovisko, šmýkačku. Ešte minulé leto som Cyrilovi hovorila, že na šmýkačku nemôže ísť, lebo je pre staršie deti a on je ešte maličký. Ale tento rok to už nefunguje. Rozpráva a vie mi povedať ,už som veľký chlapec‘. 

Keď vidím strmý kovový rebrík a pripíšem k tomu klzký povrch po daždi, hneď ho vidím na zemi. Ale nie. Mojimi inštruktážami sa mu snažím pekne hovoriť, aby išiel pomaly, dával pozor a držal sa zábradlia. Ja však vidím tú výšku a stále mu hovorím, aby sa držal. A on? Raz-dva sa šmykne takou rýchlosťou, že skončí celý v piesku, lebo tá šmýkačka sa končí rovno v pieskovisku. Ja o tej výške síce presvedčená nie som, ale ďalej som ho nechala ísť už úplne samého. Zvládol to všetko s prehľadom.“

Dcéra má vlastnú predstavu, čo chce robiť so svojím voľným časom

Dagmar, mama Emila (6 rokov) a Danky (9 rokov)

„Také situácie nastávajú každý jeden deň. Snažím sa vyjsť deťom v ústrety a často aj prekonať strach. Odmenou mi je, že sú šikovné a samostatné. 

Napríklad dcéra má vlastnú predstavu o tom, čo bude robiť so svojím voľným časom. Skončila s krúžkom, ktorý sa mi páčil, a asi pol roka nemala okrem družiny vôbec žiadne organizované poobedné aktivity. Niektorí jej spolužiaci pritom majú denne aj dva krúžky. Čítala si knihy, chodila na ihrisko s kamarátkami a pridávala sa k nášmu dospeláckemu programu. Dopadlo to výborne. 

Medzičasom si vďaka tomu, že mala toľko času na rozvíjanie svojich záujmov, našla krúžok, ktorý ju napĺňa oveľa viac ako ten pôvodný. Zatiaľ sme nezažili vyslovene vyhrotenú situáciu, že by som sa vôbec nedokázala stotožniť s ich predstavou, na ktorej by trvali. Ale majú iba 6 a 9 rokov, takže čakám, že aj to príde.“

Deti ma poslali spať so slovami, že ony sa budú ešte hrať 

Natália, mama Augusta (6) a Anny (3)

„Spomínam si na jeden z momentov, keď som bola po celom dni vyčerpaná a bol čas ísť do postele. Deťom sa ešte veľmi nechcelo spať. Postele mali prichystané, pyžamká poobliekané, zúbky umyté. No len čo sme prišli do detskej izby, začali sa hrať. 

Napriek mojej snahe sa nič nezmenilo. Spočiatku sa ma zmocnil pocit úzkosti – ako ich prinútiť ísť do postele, keď už fakt nevládzem a jediné, čo chcem, je oddych? Tak som im úprimne povedala, že som dnes veľmi unavená a fakt potrebujem, aby sme šli spať. Starší syn rozhodne vyhlásil, že si mám ísť ľahnúť a oni dvaja sa ešte pohrajú. Hoci s pochybnosťami, ale predsa som šla. Asi po pol hodine prišli obe deti spokojne potichučky ku mne. Dcéra zaspala hneď a starší syn si ešte s malinkou baterkou prezeral knižku a po chvíli zaspal tiež.“

Po dlhých minútach vzdoru som to s obliekaním vzdala 

Kristína, mama Nikolaja (3)

„Synovi sa premočili nohavice, u kamarátky som mu chcela dať náhradné, no narazila som na vlnu odporu. Cítila som sa pod tlakom, že sa musíme dostať von, zároveň mi však bolo aj trápne, že nezvládam situáciu. Zhruba po desiatich minutach vzdoru a hystérie som to vzdala a syn zostal v legínach. Vedela som, že to nie je v poriadku. V cieli chvíľu pomrzol, potom som ho zabalila do diek. Po tejto peripetii nás čakala týždňová choroba a verím, že aj poučenie. Nohavice, ktoré syn nechcel, som vyradila a kúpili sme také, ktoré ma rád.“