Kto je dobrý v kuchyni, je dobrý aj v molekulárnej biológii, hovorí vedkyňa Edita Révay, ktorá vyvinula metódu na boj s maláriou

Molekulárna biologička Edita Révay je obdivuhodná žena. Na univerzite prednáša v hebrejčine a angličtine, v teréne spolupracuje s tímom vedcov, v ktorom je väčšinou jedinou ženou. Pre výskum malárie otočí cestu z Izraela do Afriky a naspäť počas roka niekoľkokrát. My sme sa s Editou stretli počas jednej z jej nie až takých častých návštev Slovenska, keď do Bratislavy pricestovala rečniť na podujatie TEDxBratislavaWomen. V rozhovore prezradila, čo ju viedlo k výskumu exotických chorôb, aj to, prečo sú pre ňu rodina a práca rovnako dôležité.

Dlhé roky žijete v Izraeli. Viete si predstaviť, že by ste sa vrátili na Slovensko natrvalo?

Snažím sa sem chodiť aspoň dvakrát do roka kvôli rodine. Hlavne kvôli mame, tento rok som tu už tretíkrát. Viem si predstaviť žiť tu na dôchodku. Lenže nemôžem sem len tak zrazu presťahovať moju rodinu, muža. Dúfam, že budem natoľko zdravá, že sa sem budem môcť dlhé roky vracať. Žijem striedavo v Izraeli, v Mali a v Mníchove, kde mám dve vnúčatá. Z Mníchova to nemám na Slovensko ďaleko, vždy si hovorím, že už som za rohom.

Do Izraela ste emigrovali pred vyše tridsiatimi rokmi. Prečo ste sa tak rozhodli?

Do Izraela som sa vydala. Môj muž na Slovensku študoval a rok po skončení štúdia sme sa zosobášili. Ja som ešte robila doktorát a po vyše dvoch rokoch sme sa presťahovali do Izraela. V tom čase neboli žiadne diplomatické styky medzi Československom a Izraelom, takže to nebolo jednoduché.  Bola to cesta jedným smerom, s tzv. vysťahovaleckým pasom, ale s možnosťou návratu.

Kde všade ste pracovne pôsobili?

Takmer od príchodu do Izraela pôsobím v Haife na Lekárskej fakulte izraelského technologického inštitútu (Technion) a na Haifskej univerzite. Paralelne som učila aj na iných vysokých školách orientovaných na zdravotníctvo, 12 rokov som šéfovala pitevni a 17 rokov klinickému laboratóriu v anglickej nemocnici v Nazarete. Po počiatočných prijímacích pohovoroch dekan lekárskej fakulty veril mojim schopnostiam a vynaložil veľké úsilie, aby som bola na fakultu prijatá. Bola som z východného bloku, zo socialistického štátu, bez diplomatických vzťahov, ešte aj Nežidovka. Nebolo to jednoduché, podmienené mnohými podmienkami, či už jazykovými, alebo vedomostnými. Trvalo takmer dva roky, kým ma prijali.

Zaujímali ste sa o globálne problémy už počas študentských čias?

Áno. Pokiaľ ide o svetové dianie aj vedu. Ale zohnať informácie za železnou oponou, bez možnosti cestovať a v dobe bez internetu, bolo mimoriadne zložité. Či mi dalo štúdium potrebné vedomosti a zručnosti? Málo. Počas štúdií som sa cítila úplne stratená. Až keď som začala pracovať, začala som aj cielene študovať to, čo potrebujem. Zistila som, koľko toho neviem, koľko zbytočností sme sa v škole učili.

V Izraeli, počas druhého doktorátu, som už vedela, ako na to. Vedela som, že chcem ovládať nové techniky molekulárnej biológie, a cielene som sa ich učila. Naozaj som išla už iba za tým, čo som potrebovala k výskumu. Molekulárna biológia, to je kuchyňa. Kto je dobrý v kuchyni, je dobrý aj v molekulárnej biológii.

Čomu sa momentálne venujete vo svojom výskume?

Tropickým chorobám, chorobám prenášaným krvou a štípajúcim hmyzom, ako sú komáre a pieskové mušky. Zároveň prednášam anatómiu, neuroanatómiu a bunkovú biológiu

Roky ste sa venovali aj rakovine. Prečo ste svoj výskum neskôr zamerali na maláriu?

Na Slovensku som sa venovala prenatálnej genetike na Lekárskej fakulte v Martine. V Technione boli moje prvotné výskumy spojené s druhým doktorátom, ktorý som tam robila v odbore lekárskych vied. Starnutie kostí, svalov, kostnej drene a štúdium karcinogenézy. Mnohé časti výskumu viedli do slepej uličky, boli propagované len vo vedeckých časopisoch. Tento základný výskum ma nenapĺňal, bližší mi bol klinický a aplikovaný výskum.

Pre mňa bolo zmysluplné to, že výsledkom výskumu je konkrétne riešenie, ktoré spustí reťazovú reakciu a vedie k produktu, ktorý môže pomôcť človeku. Keďže som sa nenachádzala v takom tíme, kde by som mohla realizovať svoje nápady ako výskumníčka, približne sedem rokov som sa venovala klinickej práci v nemocnici a prednášala na troch univerzitách. V roku 2006 prišiel zlom, keď som stretla môjho terajšieho manžela. On ma vedecky posunul novým smerom. Zamyslela som sa nad možnosťami a zistila som, že tropická medicína by mohla byť pre mňa zaujímavá.

Ako prebieha váš súčasný výskum? Pracujete viac v laboratóriu alebo v teréne?

Laboratórium a terén sú navzájom prepletené, dopĺňajú sa. Veľa testov s komármi sa robí v uzavretých laboratóriách a pod prísnou kontrolou, aby odtiaľ neunikli. Taktiež komáre z prírody, ktoré sme nachytali, skúmame v laboratóriu. Druh komárov, vek samičiek, DNA profil obsahu žalúdka a tiež, či sú nakazené parazitom malárie.

Ktorým ďalším tropickým chorobám okrem malárie sa venujete?

Komáre prenášajú rôzne vírusy, ktoré spôsobujú choroby, ako sú žltá horúčka, dengue, chikungunya, West Nile horúčka, zika horúčka, encefalitída a iné. Z ostatných parazitov je najznámejšie Plasmodium, ktoré spôsobuje maláriu. Malária je najrozšírenejšia a najnebezpečnejšia choroba prenášaná komárom.

Existuje nejaká prevencia?

Existuje lieková profylaxia. Keď ideme do krajiny, kde je malária, užívame lieky, antimalariká. Ale keď sa tieto lieky berú dlhší čas, majú nepríjemné vedľajšie účinky a sú záťažou na pečeň. Ľudia, ktorí žijú v oblastiach s výskytom malárie, nemôžu celý život brať tabletky. Okrem vedľajších účinkov sú aj drahé a ľudia v chudobnej Afrike si ich nemôžu dovoliť.

Naši študenti, ktorí zostávajú celý rok v Kongu a Mali, neberú tabletky. Chránia sa nosením dlhých rukávov a nohavíc, používajú repelenty, posteľné siete, siete na okná, zatvárajú okná po zotmení. Po západe slnka sa nezdržiavajú vonku, pretože komáre, prenášajúce maláriu, lietajú po zotmení. Majú pri sebe lieky na liečbu a vedia, ako sa správať v prípade, ak dostanú maláriu.

Vždy užívate lieky, keď idete na výskum do Afriky?

Áno. V oblasti, kde pracujeme, je vysoký výskyt malárie. Ľudia okolo nás chorejú, maličké deti umierajú na maláriu. Po približne štyroch až šiestich týždňoch začínam cítiť, že mám veľmi živé sny, cítim účinok liekov. Preto sa vždy snažím zorganizovať výskumný plán tak, že idem do Afriky na kratšie obdobia, najviac na dva mesiace, a potom sa vrátim domov zregenerovať. Do Afriky chodím štyri až päťkrát do roka, vždy to je podľa toho, na aké obdobie je výskum nasmerovaný.

Keď človeka uštipne komár, ktorý prenáša maláriu, vyzerá to uštipnutie inak?

Nie. V tom momente ani netušíme, či nás uštipla zdravá samička komára alebo nainfikovaná. Inkubačná lehota je osem až dvadsaťpäť dní. Prvé pocity sú ako pri chrípke, potom príde zimnica, triaška a nasleduje vysoká teplota. Teplota vystupuje a klesá vo vlnách každé tri alebo štyri dni, závisí od druhu malárie. Zodpovedá rozpadu červených krviniek ako dôsledok rozmnožovania sa parazita v nich. Keď sa červené krvinky rozpadnú a parazity sa vyplavia do krvi, napádajú ďalšie červené krvinky. Rozpad červených krviniek vedie k anémii, ktorá môže byť smrteľná, ak sa nelieči. Sú ľudia, najmä deti, ktorí podľahnú už vysokej teplote.

V rámci výskumu malárie ste so svojím tímom vyvinuli ekologickú návnadu. Môžete priblížiť jej princíp?

Vieme, že komáre sa kŕmia prírodnými zdrojmi cukru, ako sú kvety, ovocie, nektár či zelené listy. Cukor je hlavným zdrojom energie pre komáre, ovplyvňuje dlhovekosť a plodnosť, hostiteľské správanie. Ako energetická molekula umožňuje samičkám lietať za zdrojmi krvi. Preto sme zisťovali, čo priťahuje komáre k určitým zdrojom cukru a rozhodli sme sa využiť tieto vedomosti na prípravu atraktívnej návnadovej stanice.

Atraktívna toxická cukrová návnada (ATSB) zabíja komáre, samičky i samčeky, hľadajúce zdroje esenciálneho cukru vo vonkajšom prostredí. ATSB pozostáva z vône ovocia alebo kvetu ako atraktantu, cukrového roztoku ako kŕmneho stimulantu a orálneho črevného toxínu, ktorý zabíja komáre.

Po prvýkrát v histórii kontroly populácie komárov bol použitý v našej návnade črevný toxín. Doteraz sa celosvetovo používajú tzv. kontaktné toxíny, ktorými sa postrekujú miesta výskytu komárov aj ochranné posteľné siete. Postrek kontaktnými toxínmi v prírode negatívne vplýva na životné prostredie, nerozlišuje medzi škodlivým a užitočným hmyzom. Navyše proti kontaktným toxínom si komáre vyvinuli rezistenciu a ich účinnosť klesá. Rezistencia je veľký problém a vyvinúť nový kontaktný toxín je mimoriadne drahé, asi tak ako vyvinúť nové antibiotikum. Naša návnada je špecifická pre komáre a ekologicky bezpečná. Dokázali sme, že črevné toxíny, ktoré používame, nevykazujú žiadnu rezistenciu alebo skríženú reakciu s kontaktnými toxínmi. Preto sú ATSB schopné usmrtiť inak odolné komáre, čo je veľmi dôležitý aspekt. Roztok ATSB možno striekať na malých plochách zelenej, nekvitnúcej vegetácie alebo použiť na výrobu závesnej návnadovej stanice.

Už sa tieto návnadové stanice využívajú v praxi?

ATSB sú v súčasnosti vyhodnocované ako nová metóda kontroly prenášania chorôb štípajúcim hmyzom v Mali, Keni a Zambii. Technológia a metóda ATSB založená na princípe „pritiahnuť a zabiť“ je patentovaná a získava si popularitu vedeckej obce a inštitúcií, zodpovedných za verejné zdravie. Svetová zdravotnícka organizácia ju považuje za mimoriadne sľubnú a ak budeme môcť v budúcnom roku preukázať, že vplyv na prenášačov malárie bude mať za následok menej ochorení, bude táto metóda ustanovená ako nová paradigma na kontrolu malárie a užitočný nástroj na konečnú eradikáciu malárie.

V súvislosti s vaším výskumom sa spomína aj to, že ho financuje nadácia Melindy a Billa Gatesovcov. Je aj vo svete problém s financovaním výskumov a treba sa spoliehať na neziskové organizácie a nadácie?

Bez peňazí sa nič nepohne. Niekto musí platiť materiál aj ľudí a na to sú tieto granty. Vďakabohu existujú filantropi a ľudia, ktorí sú ochotní podeliť sa o svoje bohatstvo týmto smerom. Je to veľmi bohumilá činnosť a dúfam, že sa vždy nájde dosť ľudí z toho bohatého konca, ktorí budú ochotní sa o peniaze podeliť.  Všetci tí, ktorým sa podarilo v živote dosiahnuť niečo, čo im prinieslo finančné bohatstvo, by si mali uvedomiť, že väčšina ľudstva je na tom horšie a mali by investovať do zmysluplných a ľudstvu prospešných projektov.

Okrem exotických chorôb prichádzate do kontaktu s rôznymi inými problémami, ktoré mikrobiológia rieši. Ktoré najpálčivejšie problémy sa momentálne veda snaží skúmať?

Určite rakovinu. Na jej výskum ide veľa peňazí. Kardiovaskulárne choroby, na ne zomiera najviac ľudí na svete. A z tých najnovších smerov výskum a potenciálna transplantácia kmeňových buniek, ktoré by mohli nahradiť choré bunky. Génové inžinierstvo, kde však treba byť opatrný a kde sa treba zachovať eticky. Aj problému neplodnosti, ktorá stúpa v modernom svete, sa venuje veľa pozornosti.

Prednášate na univerzite, venujete sa výskumu, pravidelne chodíte do terénu. Máte úspechy v práci, ale aj rodinu, vychovali ste dvoch synov. Bolo ťažké zladiť pracovné povinnosti a rodinu?

Dnes sa pýtam samej seba, ako som to všetko zvládla. Vždy som sa venovala rodine, rodina je pre mňa priorita. Pevné zázemie pre synov, príjemný domov, teplé jedlo každý deň, varenie je pre mňa relax, pečenie záľuba. Výchovné prednášky doma, kontroly úloh, rodičovské združenia. Možno som mojim synom až išla na nervy. Kým boli malí a školopovinní, cestovala som menej alebo sme cestovali spolu. Stretla som ľudí, čo mi hovorili, že som karieristka. Zaujímavé slovo, ale nič mi nehovorí. Vyštudovala som s určitým cieľom. Mám rozum a používam ho. A ešte aj vrodenú pracovitosť a svedomitosť. My slovenské ženy sme pracovité aj doma, aj v práci. Zvládneme aj jedno, aj druhé. U mňa neexistujú výhovorky, že nemôžem, lebo mám deti. Každá, ktorá chce, to zvládne, dá sa to.

Mali ste zrejme dobrý time management.

Môže byť. Nerozmýšľala som nad tým. Pred vyše desaťročím virtuálny svet internetu takmer neexistoval. Smartfóny neboli bežné, bolo viac času na reálny svet. Keď prišli počítače a synovia pred nimi chceli celý deň sedieť, odmontovala som internetový kábel a vzala ho so sebou do roboty.  Mojim študentom hovorím, vypnite internet a čítajte knihy. Vidím, koľko času zabijú len tým, že surfujú na internete. To ma zaujíma, tamto ma zaujíma a nie sú sústredení.

Aj mojim mladým priateľkám hovorím, že moje deti rástli ako stromy v lese. Ale mali slnko, mali vodu, pôdu a závlahu. Dieťa predsa nemusíme stále korigovať, ale viac pozorovať, počúvať, vysvetľovať a usmerňovať. Moje deti mali rady aj to, keď neboli rušené a hrali sa samy s legom, mačiatkami, knihami. Myslím si, že z nich vyrástli šťastní a samostatní ľudia. Dnes to vedia oceniť. Tento prístup mám aj k študentom. Vždy ich vypočujem, často pochopím a môžu sa na mňa stopercentne spoľahnúť.

Roky sa pohybujete v oblasti vedy. Aké je zastúpenie žien a mužov vo výskumných tímoch?

Viac mužov. A prečo? Lebo muži idú cieľavedome za svojím snom? Myslím si, že na jednej strane preto, lebo ženy vytvárajú zázemie, vďaka ktorému sa môžu naplno venovať tomu, čo chcú. Na druhej strane si ženy nevedia oceniť samy seba. Neveria si. Nedajú priestor sebarealizácii a snom, lebo porodia deti, o ktoré sa treba starať, a majú domácnosť, ktorú treba udržiavať. Je to príjemné a pohodlné, hlavne keď muž zabezpečí rodinu ekonomicky a zostane aj pozorným partnerom, priateľom a blízkou dušou. Ale keď žene po tých šiestich rokoch manžel zrazu povie, pozri sa, kde si, pričom on za tých šesť rokov napredoval len preto, že ona mu vytvorila zázemie a on si mohol robiť, čo chcel, nemôže obviňovať jeho zo zmeny postoja. Zaráža ma, koľko žien skončí prestížne odbory a zostane doma a zrazu cítia, že si ich partner neváži. Nás ženy sprevádza taká rozpoltenosť, byť dobrá mama, postarať sa o domácnosť a sebarealizovať sa. Muž túto dilemu nemá. Je to veľmi nespravodlivé. Každej mladej žene, ktorá má záujem počuť moju radu, hovorím, aby mala toľko detí a roboty, koľko sama zvládne, aby sa nespoliehala na manžela ani na príbuzných. A aby nezabudla na seba a svoje sny.

Máte nejaký sen, do čoho by ste sa ešte chceli pustiť?

Mojím snom bolo mať reštauráciu na úrovni, so živou hudbou, parketom a dobrým jedlom. Máme to v krvi a plní si to aspoň môj syn, ktorý je šéfkuchár. Môj otec viedol hotel a ja som ako dieťa rovno z hodín klavíra utekala do kuchyne v hoteli a vdychovala tú špeciálnu atmosféru. Čiastočne sa realizujem vo varení a hostení v Afrike, keď sa tam stretneme celá skupina.

 A sen v povolaní, ktoré aktuálne máte?

Predovšetkým úspešne ukončiť všetky epidemiologické testovania v Afrike. Zároveň plánujeme vybudovať novú modernú Katedru anatómie na Lekárskej fakulte univerzity v Bamaku, Mali, v spolupráci s univerzitou v Mníchove. Dúfam, že sa to podarí, je to výzva. Opäť získať nové granty na ďalší výskum. A predovšetkým, stále chcem nachádzať malé radosti bežného dňa a byť blízko tých, ktorých ľúbim.