Soboty patria koláčom a rodinným stretnutiam, pri ťahaní štrúdle spomínajú starkú, vôňa bravčových závitkov zas evokuje oslavy u babky. Pre Trnavčanku Luciu Chrenko Alchusovú je jedlo o rituáloch, tradíciách a spoločných zážitkoch s najbližšími. Storočný príbeh jedla v jej rodine spolu s tradičnými aj vylepšenými receptmi spísala do knihy Tak ma mama naučila, v ktorej sa určite nájdu aj mnohé slovenské rodiny.
Každá rodina má nejaké tradičné jedlá a rituály, aj keď si ich možno vždy neuvedomuje. Kniha Tak ma mama naučila neobsahuje žiadne experimenty, ale recepty s históriou, podľa ktorých Lucia Chrenko Alchusová varí často a rada. Okrem receptov v knihe priblížila rodinné tradície, rituály či príbehy milovaných starožitných pokladov.
Všetko sa začalo starkou
Kniha je akoby prierezom storočia Luciinej rodiny. Všetko sa začína príbehom a receptmi od jej prababky v knihe nazývanej Starká R, ktorá sa narodila v roku 1918.
„Starkú si pamätám len matne, lebo som bola veľmi malá, keď sme k nej chodievali, no veľmi dobre ju poznám z rozprávania. Doteraz, keď robíme napríklad ťahanú štrúdľu, tak ju spomíname. To, čo mojej mame vštepila, boli nielen recepty, ale aj filozofia, že rovnako dôležité ako výsledok varenia či pečenia je aj proces a príprava, ktorú si treba užívať,“ spomína.
„Starká ešte ako 12-ročná slúžila u pekára. Naučila sa tam všetky základné cestá, ktorými ja začínam kuchársku knihu – zemiakové cesto, kysnuté cesto, ťahané štrúdle… Okrem toho však bola veľmi invenčná, taká priekopníčka svojej doby. Robila domácu čokoládu, do lekárne si chodievala kupovať nedostatkový olivový olej a používala ho,“ rozpráva.
Prababičke je venovaná úvodná kapitola knihy, ktorá okrem príbehu inšpiratívnej ženy obsahuje aj jej originálne recepty, ktoré jej pravnučka našla v zošite, kde si recepty na štrúdle, šúľance a iné dobroty uchovávala dlhé roky.
Odskúšané rodinné recepty s príbehom
Hoci si Lucia absolútne ctí tradície a dodržiava staré recepty, rada do nich vkladá aj niečo vlastné. „V kapitole Tradičné a vylepšené sú recepty, ktoré varíme a pečieme len pri niektorých príležitostiach. Napríklad sviečková na smotane so zemiakovou knedľou, keksíky, medovníky… Jednoducho jedlá, ktoré vychádzajú z tých tradičných, ale je tam nejaká obmena. Napríklad som vymenila cukor, aby to bolo zdravšie či modernejšie, do klasických keksíkov pridávam matchu alebo fazuľovú polievku zahusťujeme gaštanovou múkou, čo jej dodáva inú chuť,“ približuje.
Lucia hovorí, že 45 receptov, ktoré v knihe nájdete, vyberala celkom prirodzene. Sú to jedlá, ktoré robí často a rada. „Nie sú tam žiadne experimenty kvôli knihe, ale jedlá, ktoré spravím aj o polnoci, keď treba,“ hovorí s úsmevom. „V knihe sú aj recepty na džemy, pretlaky, kečup, jednoducho na veci, ktoré sa potom používajú aj v ďalších receptoch. Ak niekde používam džem ako plnku, tak tam nájdete aj recept na ten džem. Všetky recepty sú rodinné. Ide v podstate o sto rokov odovzdávania receptov, informácií, tradícií, ale aj inovácií.“
Lucia do knižky dostala niekoľko receptov, ktoré si živo pamätá z detstva. „Je tam recept na bravčové závitky s kápiou. Vôňa toho, keď sa to zapekalo, sa šírila až k vchodu do činžiaka a ja som vedela, že to je jedlo, ktoré babka chystá na oslavu. Bolo to jedno z našich rituálnych jedál,“ spomína.
Príkladom toho, ako funguje inovovanie receptov a spolupráca viacerých generácií pri varení, je aj recept na obľúbenú tortu. „S babkou sme robievali palacinkovú tortu. Je to veľmi starý recept, ktorý som doplnila. Urobili sme palacinky, babka urobila orechovú plnku, na vrchu bola žĺtková glazúra a ja som to vylepšila tým, že ju polievam domácou čokoládou a robím chrumkavú posýpku z orieškov a z ovsených vločiek.“
Rituály, ktoré treba zachovať
Kniha však nie je len o zachovávaní starých receptov. Jej hlavným zmyslom je vysvetliť, že príprava jedla a stretnutia pri ňom môžu byť krásnymi rituálmi, ktoré rodinu spájajú naprieč generáciami. „V sobotu sa stretávame, lebo sobota je koláčová. Tak to naučila starká babku, babka moju mamu, ja si to tak pamätám a ďalej som to odovzdala môjmu synovi. Ten už teraz vie, že vždy v sobotu je jeho obľúbený makovník alebo iný koláč,“ vysvetľuje mama štvorročného Adama.
„Materstvo obrátilo môj svet hodnôt naruby. Dala som trochu spiatočku, viem, aké hodnoty chcem dať svojmu synovi, viem, čo nepočká a na čo nechcem zabudnúť. Varila som aj predtým, ale teraz to vnímam úplne inak a viem, aké dôležité sú rodinné rituály. Nie Vianoce, ale aj také každodenné, ktoré si žena ako matka vytvára vo svojej rodine,“ myslí si. „Mama mi ukázala cestu k jedlu aj k rituálom, no nemá každý takú mamu a babku. Možno práve cez toto sa ľuďom podarí zaviesť vlastné rodinné rituály aj uchovávať rodinné tradície,“ dodáva.
Predmety s príbehmi
Tradície z minulých čias si Lucia nectí len receptmi a spomínaním na blízkych z predošlých generácií, ale rada sa obklopuje aj hmotnými vecami, ktoré jej ich pripomínajú.
„Keď zomrela starká, zdedili sme dve škatule vecí, ktoré ostatní považovali za haraburdy. Po rokoch som ich našla a začali sa mi vynárať spomienky. Malo to pre mňa veľkú hodnotu. Niektoré predmety poznám detailne, lebo si pamätám, že mi napríklad do toho taniera robila krupicovú kašu,“ spomína. A práve tieto predmety, ich príbehy a fotografie sa tiež stali súčasťou knihy, keďže podľa autorky je dôležité nielen to, čo človek je, ale aj to, čo z čoho je.
Lucia od začiatku vedela, že nechce pripraviť len obyčajnú kuchársku knižku, ale niečo osobné a príjemné aj na pohľad. „Sú v nej emócie, s ktorými sa jedlá a predmety spájajú mne. Možno niekto v knihe nájde niečo, čo majú doma jeho starí rodičia. Aj grafické spracovanie a fotografie boli pre mňa veľmi dôležité, mala som o nich presnú predstavu.“
Na príprave jedál, ich aranžovaní a fotení postupov aj naservírovaných pokrmov sa podieľala celá rodina niekoľko mesiacov. O fotografie sa postarala Luciina kamarátka Valentína Nídelová. Ako fotoateliér poslúžila záhrada a kuchyne Lucie a jej mamy.
„Veľmi sme chceli zachovať autentickosť. Všetko som pripravovala presne tak, ako to robím bežne. Všetko sme chystali, varili, fotili a potom sa spoločne najedli. Celá rodina bola zorganizovaná. Dokonca večer pred fotením som v záhrade vyberala, ktorú mrkvičku či reďkovku vykopeme. Všetko je odfotené tak, ako by som to bežne naservírovala. Nič sme umelo nevylepšovali,“ objasňuje.
Kniha s názvom Tak ma mama naučila je v predaji. „V názve je skryté, že mama ma naučila variť, ale aj všetko ostatné okolo toho. Jedna mama v rodine musí byť a zvolávať rodinu, lebo inak sa všetci nestretnú. Teraz je to moja mama, ale viem, že raz to bude moja úloha,“ uzatvára.
O Lucii Chrenko Alchusovej