Veľké hrdinské činy, záchrany životov či každodenné maličkosti. I keď sa zdá, že ľudskosť je vnímaná ako prejav zraniteľnosti a citlivosti, je nevyhnutná na pozitívne smerovanie našej spoločnosti. V akej podobe ste sa s ňou stretli v poslednom období? Spýtali sme sa piatich žien, aký zapamätateľný prejav ľudskosti zažili.
Článok je súčasťou vydania na tému ĽUDSKOSŤ. CURAPROX si uvedomuje dôležitosť zdravých vzťahov, ktoré formujú spoločnosť. Zamyslite sa spolu s nami nad tým, ako byť ľudský k sebe, k našim blízkym aj k ľuďom, ktorých nepoznáme.
Denisa: Ľudskosť si vyžaduje empatickú aktivitu
„Ohromuje ma, ako sa ľudia spojili na pomoc Prešovčanom, aj nápad s vianočnými škatuľami od topánok pre osamelých seniorov či dobrovoľníci zasahujúci bez váhania počas prírodných katastrof. Mám skvelých empatických priateľov bez klapiek na očiach a blízko seba aj výrazné osobnosti, ktoré svoj um, vplyv a šikovnosť zhmotňujú na pomoc druhým a sú viditeľnou inšpiráciou. Pozorujem však aj iné, naoko možno drobnosti, no pre mňa bytostne dôležité prejavy ľudskosti.
Napríklad, keď už dávno odišiel posledný autobus a vy kráčate nocou po ceste. Zrazu taxík, jediné auto, ktoré sa tam objaví. Šofér zastaví len tak, sám od seba, a aj keď mal namierené ísť opačným smerom, ponúkne vám, že vás odvezie a zadarmo. Vtedy vám napadne, že keď idete autom vy, neprehliadnete susedov na zastávke, a aj keď máte naponáhlo, zveziete ich.
Alebo keď stojíte v obchode v rade na zaplatenie a neznámy s veľkým nákupom pred vami sa otočí a pustí vás pred seba, napadne vám, že predvčerom ste urobili to isté pre niekoho, kto stál za vami. Alebo si spomeniete na to, ako ste nedávno zmeškali vlak a museli narýchlo nastúpiť do miestenkového inej prepravnej spoločnosti (samozrejme. bez miestenky aj lístka), no sprievodca prižmúril oči, aby ste mohli docestovať bez stresu domov , vtedy, keď si stará pani zabudla na stanici kúpiť lístok a nemá pri sebe ani euro. Sprievodca požaduje zaplatiť a vy bez váhania vytiahnete peňaženku.
Ľudskosť si vyžaduje empatickú aktivitu. Tam niekde pri tých drobnostiach sa to začína, rastie a vyvažuje svet. Je to ako vo filme Pošli to ďalej, svedkami sú nám deti a práve to je perpetum mobile ľudskosti.“
Martina: Prestala som sa hnať a začala viac rozlišovať
„Ako psychológ mám veľa fundovaných odpovedí na túto pomerne filozofickú otázku, no ako manželka a pracujúca mama troch detí ostávam na pochybách, či moju ľudskosť ľudia v mojom okolí reálne cítia. Či viem byť k druhým človekom.
Takmer 80 % času z dňa fungujeme v móde autopilota. Robíme veci roboticky, podľa zvyku a čo najmenej zaťažujúco. Hovorím si, že predsa nie je nič zlé na tom zjednodušiť si veci v živote. Bielizeň hodím do práčky, mixérom si vymiesim cesto či „šupnem decku do ruky mobil, aby bol pokoj“. Pri poslednom príklade som vážne spozornela. Dieťa predsa nie je stroj, prečo by som sa k nemu mala tak správať? Kladiem si teda otázku, kde je hranica medzi automatickým konaním, ktoré nám je osožné a uľahčuje nám život, a takým, kde sa sami stávame robotmi technicky mimoriadne prepracovanej doby.
Pomyselnou hranicou je pre mňa kritérium konania vo vzťahu k ľuďom. Je skvelé, keď mi mixér vymiesi hladké cesto, zatiaľ čo ja sa pokúsim tento čas venovať svojmu dieťaťu. Prečo si nechávať vzácny čas „byť s ľuďmi“ na neskôr? A tak som sa rozhodla prepnúť z autopilota, ktorý ma mechanicky tlačil k pohodlnému správaniu sa nielen k veciam, ale najmä k ľuďom. Prestala som sa hnať a začala viac rozlišovať.
Prejavom mojej ľudskosti sa v uponáhľaných zimných dňoch stala snaha byť tu pre moje deti nie ako robot, ktorý vie, čo treba, ale ako mama, ktorá počúva, čaká a vníma. Môj pomyselný pracovný plán sa zmenil zo znenia „vstaň, zobuď deti, odvez ich do škôlky a školy, pracuj, odpovedaj na maily, navar, uprac, vyper, prípadne pozašívaj“, na jednoduché motto „konaj s láskou“. Zaumienila som si, že keď deti potrebujú, aby som im utrela nos či podala hračku z poličky, nebudem to robiť automaticky, bez citu, či s odvrknutím, ale, naopak, s povšimnutím si ich tváričiek a s pocitom, že to chcem robiť z lásky k nim pre tento aktuálny okamih s nimi.“
Ala: Darovali sme čas, ktorý je tak vzácny
„S mojou značkou Cila sme v rámci Giving Tuesday spravili pred Vianocami dva workshopy. Jeden v krízovom centre pre týrané ženy a ich deti a druhý pre lesnú škôlku. Oba sprevádzala veselosť zvedavých detských očí. Darovali sme im čas, ktorý je taký vzácny.
V krízovom centre som zažila krásnu skúsenosť. Ľudia vo všeobecnosti často hovoria, že týrané ženy si za to môžu samy. Darujeme im oblečenie, ktoré už nechceme a očakávame, že sa im v centre musí páčiť. Posolstvo je, že aj ony sú ľudské bytosti, ktoré majú nárok na svoj vkus a sebalásku. Len ich nemôžeme toľko súdiť.
S deťmi z lesnej škôlky sme debatovali o ekológii a vyrobili sme si takmer 60 ozdôb z orechových škrupín, ktorými sme chceli niekoho obdarovať a potešiť. Spoločne sme ušili aj mikulášsku čižmu, na ktorú deti našili farebné gombíčky. Deti čižmu naplnili dobrotami zo svojich mikulášskych balíčkov a darovali ju rodine, ktorej pred časom tragicky zomrela mamina.“
Nika: Kým budeme ľuďmi, budeme mať ľudskosť v sebe
„Ľudskosť. Rozmýšľam o tomto slove už niekoľko dní. Na prvý pohľad sa mi zdá, akoby sa stratilo zo slovníka. A nielen zo slovníka, ale aj zo životov. Zvlášť, keď sledujem politickú a spoločenskú situáciu u nás aj vo svete. Mnohí ľudia, ktorí majú na prvý pohľad všetko, čo sa im zachce, akoby zabudli, že aj oni sú ľuďmi a teda, že ľudskosť je nevyhnutná.
Ale potom sa rozhliadnem okolo seba a vidím ju. Od tých najväčších prejavov, keď sa celé Slovensko zjednotilo a ľudsky prispelo obetiam nešťastia v Prešove. Alebo pri požiaroch v Austrálii, kde pomáha každý, kto môže. Alebo pri podpore organizácií, ktoré pomáhajú tým, ktorí to potrebujú najviac. Ale vidím ju aj tam, kde na prvý pohľad je neviditeľná, o ktorej sa nepíše v médiách ani sa ňou ľudia nechvastajú na sociálnych sieťach.
Videla som ju v tvári pokladníčky v obchode deň pred Vianocami, keď už určite mala toho dosť a vedela, že ju ešte čaká minimálne jeden deň v práci. Aj vtedy, keď už ostatní budú pekne doma „vianocovať“. Keď som sa na ňu usmiala a vyjadrila súcit s jej únavou, úsmev mi opätovala a popriala mi pekné a pokojné dni. Stačilo nebyť ufrflaná a ponáhľajúca sa do nekonečna.
Spozorovala som ju aj v tvári babičky, ktorá z toho istého obchodu odchádzala s poloprázdnou taškou. Sama, unavená životom, smutná. Keď som sa jej ponúkla, že jej pomôžem a odveziem ju, kam potrebuje, jej oči sa zaleskli slzami. Najprv neverila, že to myslím vážne, no potom si nechala pomôcť. Odniesli sme spolu jej nákup do jej malého bytu a ona ma nepustila, kým som si od nej nezobrala koláčiky, ktoré napiekla na Vianoce. Lebo ju prídu pozrieť deti.
A tak si hovorím, že ľudskosť ešte nevymrela. Kým budeme ľuďmi, budeme ju mať v sebe. Možno to chce len trošku zabrzdiť, otvoriť oči a vidieť, kde ju môžeme prejaviť. A ona sa nám vráti ako bumerang. Často to nemusí byť o veľkých skutkoch, občas stačí len úsmev, milé slovo, objatie. Lebo práve to nás robí ľuďmi a odlišuje od iných tvorov. Tým sa to začína. A som si istá, že to zvládneme všetci.“
Ivana: Najkrajší zážitok z New Yorku som nemala potrebu zdieľať online
„Dilema čo a či vôbec niečo zdieľať na sociálnych sieťach, dobehla mnohých. Na mňa pochybnosti o tom, či treba všetko dokumentovať online, doľahli minulé leto v New Yorku, keď sme išli s priateľom robiť dobrovoľníkov pri rozdávaní jedla bezdomovcom. Bol to jeden z najkrajších zážitkov v New York City a nikomu sme o tom nepovedali. Nezdieľali sme to. Nepotrebovali sme to. Bolo to také pekné a silné, že sme si to nechali pre seba. Ako za starých čias bez virtuálnych srdiečok.
Projekt Soul Kitchen spomíname odvtedy všetkým, čo majú cestu do New Yorku a chcú zažiť niečo nevšedné. „Neviditeľný” zážitok v Amerike ma motivoval k tomu, aby som podobnú tichú pomoc robila častejšie. A to nielen fyzicky, ale aj online. Online dobrovoľníctvo (online volunteering) je dnes rozšírené najmä v zahraničí. Môžete pomáhať odkiaľkoľvek, v pyžame, s čajom v ruke, vo vlaku.
Zaujal ma projekt Between the Bars: Human Stories From Prison. Ide o blogovanie amerických väzňov, ktorí nemajú prístup k internetu. Dobrovoľníci sa zapájajú do projektu tak, že prepisujú naskenované listy, básne, príbehy, postrehy väzňov. Tie sa v prepísanej podobe dostanú na blog, kde na ne môžu reagovať zaregistrovaní čitatelia. Odpovede posiela ďalšia skupina dobrovoľníkov poštou vo vytlačenej podobe priamo väzňom raz týždenne. Niektorí väzni majú detailnejšie profily aj s fotografiou. Vidím tak, čie listy prepisujem a aký ma za sebou človek príbeh. Zatiaľ čo môj profil i profily ďalších dobrovoľníkov sú prázdne, bez portrétov. To stačí. Občas sa pomáha lepšie potichu.“