Kto jazdí v meste autom? Kto trávi čas v parkoch? Kto využíva hromadnú dopravu? Kto sú ľudia, ktorí počas dňa trávia najviac času v centre? To sú otázky, ktoré by mali byť východiskom pri akomkoľvek zásahu do verejného priestoru či pri dizajnovaní mesta. S urbanistkou a krajinnou architektkou Milotou Sidorovou sme sa rozprávali o téme rodovo citlivého plánovania. Vysvetlila napríklad aj to, prečo je dôležité, aby sa na ihriskách hrali dievčatá aj chlapci.

S Milotou Sidorovou sme sa stretli na Račianskom mýte v Bratislave. Na prechádzke parkom nám na konkrétnych príkladoch vysvetlila, ako by malo vyzerať rodovo citlivé plánovanie mesta, s akými prekážkami sa denne ľudia v meste stretávajú aj to, čo funguje dobre a malo by zostať prioritou. Touto témou sa na Slovensku do hĺbky zaoberá ako jediná, inšpiráciou jej je najmä susedná Viedeň, ktorá tieto potreby aplikovala vo verejnom priestore už pred vyše dvadsiatimi rokmi.

Rozdiely v živote mužov a žien v meste

Na prvé počutie je rodovo citlivé plánovanie nový pojem, no v praxi sa táto téma dotýka každého z nás. „Rodovo citlivé plánovanie je plánovanie, ktoré sa zaoberá detailnými potrebami mužov a žien, všíma si rozdiely medzi životom mužov a žien v meste a následne sa snaží tie rozdiely v praxi vyvažovať a postupne dávať do rovnováhy,“ vysvetľuje Milota Sidorová. „Volá sa to gender mainstreaming. Ide o politiku, ktorú v 90. rokoch začala presadzovať Európska únia v rámci vyrovnávania rozdielov medzi ženami a mužmi. Vo Viedni sa toho chytila urbanistka Eva Kail a začala analyzovať, ako muži a ženy inak využívajú mestský priestor,“ dodáva.

Na to, aby si človek všimol, čo v meste funguje a čo nie, stačí jedna pozornejšia prechádzka centrom. „Dobré mesto musí slúžiť všetkým ľuďom. Keď sa na to bližšie pozrieme, Bratislava slúži ľuďom v autách. A teraz sa pozrime na to, kto chodí tými autami. Obyčajne sú to viac muži a väčšinou tí, ktorí idú do práce. Čiže ten, kto ostáva doma, povedzme, s dieťaťom, chodí viac mestskou hromadnou dopravou alebo pešo. Väčšinou sú to ženy. Priority v prospech automobilovej dopravy sú mužské,“ hovorí Milota. „Keď sme tu mali viceprimátora z Ľubľany a prešiel sa po Obchodnej ulici, jeho prvá otázka bola, kde sú všetci ľudia. A ja na to, že v autách. Povedal, že problém je v tom, že kým dovolíme ľuďom parkovať zadarmo, budú vždy tvrdiť, že je to ich právo.“

Rozdiely cítiť aj v porovnaní s Prahou, kde Milota donedávna pôsobila. „Praha má veľmi dobrý systém hromadnej dopravy. Ľudia si uvedomili, že mať auto na bežný pohyb mestom je hlúposť, hlavne, keď môžete mať ročný lístok za 3 600 českých korún, na jeden deň to vychádza naozaj málo,“ vysvetľuje. „MHD trošku znižuje rozdiely, ale muži napriek tomu stále denne viac jazdia. Keď si zoberieme denný režim, ráno ide muž autom do práce, po práci možno nakúpi alebo ide športovať a potom domov. Žena, pokiaľ je doma a má deti, ide do škôlky a robí takého pavúka po meste. Pošta, lekár alebo práca na polovičný úväzok. Viac chodí peši alebo využíva MHD,“ hovorí urbanistka.

Verejné priestory využíva najmä žena

Urbanistka si uvedomuje, že z hľadiska rodovo citlivého plánovania mesta nie je problém iba v doprave, no práve v nej je to najvypuklejšie. „Z dopravy to možno vychádza najviac, pretože doprava naše hlavné mesto prevalcováva. V Bratislave je to evidentné, teraz tým trpí takmer každý,“ tvrdí. „Potom je to, samozrejme, o bezpečných verejných priestoroch. Vo Viedni si uvedomili, že majoritným klientom verejného priestoru je žena a začali premýšľať nad princípmi, robiť rôzne workshopy nielen s dospelými ľuďmi v produktívnom veku, ale aj s dievčatami či dôchodkyňami. Zistili, že bezpečné priechody a podchody sú také, ktoré sú osvetlené, jasné a majú širokú líniu,“ približuje ideálny príklad.

Prechádzajúc popri autobusovej zastávke na Račianskom mýte uvedie ako pozitívny príklad elektronické tabule. „Dynamické informácie na zastávkach sú pre bezpečnosť tiež veľmi dôležité. Najmä pre ženy, lebo keď žena po tme stojí na neosvetlenej autobusovej zastávke, rozdiel v pocite bezpečia je markantný. Pocit neprehľadnosti môže spôsobiť aj veľký ker, napríklad pri zákrute ako tu na Račianskom mýte. Tie sa preto už na námestiach odstraňujú,“ vysvetľuje.

Ideálnym príkladom priestorov v mestách, ktoré sú nasmerované len na jednu cieľovú skupinu, sú ihriská. To, ako sú dizajnované, v podstate vyčleňuje dievčatá z verejného priestoru. „Dievčatá nechodia často na ihriská, pretože sú tam chlapci, ktorí sa venujú svojmu športu, dievčatá preto chodia po škole radšej rýchlo domov. Vo Viedni to zlepšili tak, že spravili park, kde dali veľmi širokú cestu, osvetlili ju, aby bola pre dievčatá bezpečná aj večer, a navyše tam dali rôzne herné prvky, platformu na hranie iných hier alebo hojdaciu sieť či viac vstupov. Snažili sa o to, aby dievčatá v tom priestore zachytili a aby tam rady s kamarátkami ostali. To sa im začalo vyplácať, dokonca sa vytvorili presné pokyny, ktoré sa aplikujú v každom novom parku,“ vysvetľuje.

Vytvorenie miest, ktoré prepájajú generácie

Ďalšou cieľovou skupinou, ktorá je pri plánovaní verejného priestoru často prehliadaná, sú dôchodcovia. „Kvalita života sa vám rapídne zníži, keď dosiahnete dôchodkový vek. Izolovaní dôchodcovia, ktorí sú len doma, lebo nemajú peniaze, rýchlejšie zomierajú, a to predstavuje aj väčšiu záťaž pre zdravotníctvo. Preto treba budovať možnosti, aby mohli chodiť MHD, prípadne peši, aby mohli navštevovať spoločné priestory a len tak pozorovať okolie. Príkladom je Račianske mýto, kde často vidíte dôchodcov, ktorí tam idú len tak pozorovať život. Lebo to je ich spôsob žitia,“ vysvetľuje Milota Sidorová.

„Staršia generácia je tu aj na to, aby nám pomohla s výchovou detí. Keď sa spraví miesto, kde sú starí ľudia aj deti, oni ich postrážia, budujú sa vzájomné vzťahy a má to benefit. V Japonsku takto fungujú, stavajú internáty, kde sú študenti so seniormi v jednej budove. V Pardubiciach funguje projekt, kde starí ľudia chodia do škôlok čítať deťom, to je tiež paráda. Ako rodič nemusím platiť pestúnku, ale napríklad dám dieťa do stacionára, ktorý je dobrý a má meno,“ hovorí o medzigeneračnej socializácii.

„Začína tu byť generácia ľudí, ktorá žije v autách. Bežnou praxou je mama taxi. Mama alebo otec strávi popoludnie rozvozom detí po Bratislave, na konci dňa je z toho mimo, stáva sa vlastne otrokom dieťaťa a dieťa absolútne nevníma mesto. To je niečo negatívne, čo treba zvrátiť. Ide o psychologickú vec, že človek, ktorý sa cíti vyčlenený, sa začne vyčleňovať ešte viac. Keď mám pocit, že niečo nejde, a sadnem si do toho auta, zvyknem si na to, neinteragujem sa s ostatnými a zakrátko sa to stane bežnou vecou.“

Príjemný priestor, kde človek nemusí utratiť peniaze

Na rodovú citlivosť a užívateľskú prívetivosť by sa malo podľa Miloty myslieť aj pri výstavbe veľkých projektov. „Vezmime si napríklad Mýtnu. Keby tam developer spravil námestie, ktoré je bezbariérové a je tam aj nejaká zeleň, čiže klimatickosť, bol by to dobrý základ. Úplne najlepšie však bude, keď tam bude aj priestor, ktorý nebude mať komerčný nájom, čiže tam budú môcť byť, povedzme, seniori,“ vysvetľuje na konkrétnom príklade. „Musíme dbať aj na fakt, že 40 % ľudí našej populácie nezarába, čiže nemôže byť všetko komerčné a pekné. Bolo by skvelé, keby tu boli priestory, kde môžem tráviť čas a nemusím nič utratiť. Tak je to napríklad v uliciach Viedne. Tam môžete ísť a neutratiť nič, no je tam kvalitný dizajn a cítite sa ako v meste,“ opisuje.

Milota sa stretáva s tým, že mnoho ľudí pochopí tému rodovo citlivého plánovania až na reálnych príkladoch. „Tieto genderové témy sa dajú interpretovať aj neideologicky, lebo väčšina ľudí si povie, že to je nejaký feminizmus, ale keď im začneme ukazovať reálne príklady, hneď sa k tomu stavajú inak. Funguje pragmatický prístup, že vonku sú naozaj ľudia a väčšina z nich sú ženy v rôznom veku, rôznych ekonomických statusov, tak poďme niečo pre ne spraviť. Až potom povedia, že to je ten feminizmus,“ uzatvára.

O Milote Sidorovej

Urbanistka a krajinná architektka, ktorá sa zaoberá širokým množstvom tém, jednou z nich je rodovo citlivé plánovanie a užívateľská prívetivosť. Pracuje pre nadáciu Green Foundation a organizáciu Punkt, v rámci ktorej má na starosti dramaturgiu konferencie WhatCity?. Donedávna pôsobila v Prahe, je súčasťou tímu Women Public Space, ktorá rieši aj témy ako rodovo citlivé plánovanie miest. Moderuje reláciu Živé mesto_FM, ktorá upriamuje pozornosť na udalosti a na ľudí, ktorí robia mestá a miesta živými. Pochádza z Nitry, žije v Bratislave.