Mladí ľudia majú stále väčší záujem spoznávať tradície svojich predkov, hovorí kurátorka skanzenu v Martine

Útle dreveničky s malými oknami, bľakot oviec a vo vzduchu vôňa rozkvitnutých ovocných stromov. Pri prechádzke Múzeom slovenskej dediny v Martine máte pocit, že ste sa vrátili v čase do doby, v ktorej je všetko pomalšie, pokojnejšie a skromnejšie. Pre kurátorku Tatianu Kadlecovú je múzeum v prírode, ktoré poznáme z rozprávok a zo školských exkurzií, miestom, kde pracuje už takmer deväť rokov.

Múzeum slovenskej dediny sa nachádza na okraji Martina v časti Jahodnícke háje. Od parkoviska kráčame chodníčkom medzi stromami. Pri vchode nás už čaká Táňa Kadlecová, ktorá v múzeu pracuje od roku 2009, a príjemná prechádzka do dedinky je jej každodennou cestou do práce.

Múzeum sa rozprestiera v areáli s rozlohou 15,5 hektára a tvoria ho objekty, ktoré sú ukážkou ľudového staviteľstva z druhej polovice 19. storočia až prvej polovice 20. storočia – domčeky menej majetných roľníkov, ale aj kúrie zemianskych rodín, hospodárske, technické budovy, dielne, kostol, filagória, krčma… To všetko môžeme obdivovať, keď je múzeum pre verejnosť zatvorené. V čase našej návštevy sú v ňom iba zamestnanci a prebieha pravidelná údržba múzea.

Pátranie po príbehoch

Táňa a jej kolegovia majú kanceláriu v jednom z expozičných objektov, konkrétne v horárni z Oravskej Polhory z 19. storočia. „Keď prídem do práce, urobím si čaj, zapnem počítač a pozriem si e-maily, či je niečo, čo treba prioritne riešiť, alebo sa môžem venovať tomu, čo mám rozpracované,“ popisuje začiatok svojho bežného dňa Táňa, ktorá v múzeu pracuje ako kurátorka. „Venujem sa vedecko-výskumnej a expozičnej činnosti, v ktorých sa zameriavam na objekty, ktoré tu v múzeu máme, no doteraz neboli sprístupnené alebo k nim nebol urobený kompletný výskum,“ objasňuje. Múzeum obsahuje 150 objektov, z toho je doposiaľ sprístupnených 24.

„Získavame informácie o majiteľoch, snažíme sa zistiť počet členov rodiny, ktorá v objekte žila, čím sa živili. Najlepšie je, ak vieme o rodine čo najviac. Vtedy môžeme objekt zariadiť do obdobia, v ktorom tam rodina žila a vytvoriť o nej príbeh,“ približuje. Táňa takýmto spôsobom momentálne pracuje na usadlosti zo Štiavnika, ktorá sa v skanzene nachádza, no nie je sprístupnená verejnosti.

Hovorí, že jej práca je veľmi rôznorodá, a ak práve nepracuje na výskume, tak aj sprevádza návštevníkov: „Odborná práca je super, ale som rada aj v kontakte s návštevníkmi. Zaujímavé je počúvať príbehy, napríklad starších návštevníkov, ktorí si takýto život ešte pamätajú. Ja som pomerne mladá generácia, nezažila som to tak ako oni. Ich vnímanie doby a informácie od nich nám často dotvárajú celý obraz spôsobu života v minulosti.“

Podujatia, ktoré približujú život na dedine počas roka

Táňa sa tiež venuje príprave podujatí, ktoré sa v múzeu konajú. „Každoročne múzeum organizuje 15 podujatí národopisného roka, ktoré sú pre našich návštevníkov veľkým lákadlom. Rozdelené sú tak, aby každý odborný pracovník múzea organizoval nejaké podujatie,“ vysvetľuje.

Táňa niekoľkokrát organizovala májové podujatie Láska na dedine. V septembri organizuje Michalský jarmok a na konci roka Vianoce na dedine. Tento rok jej pribudla akcia Oravská nedeľa, ktorá sa bude konať v júli.

„Dlhodobo najnavštevovanejším podujatím je Michalský jarmok. Obľúbená je aj Detská nedeľa. Minulý rok na ňu prišlo viac ako dvetisíc návštevníkov. Navštevovaná je aj Veľká noc či Vianoce na dedine,“ menuje najpopulárnejšie podujatia.

Kurátorka však podujatia vníma aj z iného hľadiska, nielen na základe návštevnosti: „Niekedy sú ešte zaujímavejšie podujatia, ktoré nie sú až také navštevované, ako napríklad Ľanová nedeľa. Je to pekné a pestré podujatie s bohatým programom zameraným na spracovanie ľanu a výrobu plátna. Súčasťou sú napríklad vystúpenia folklórnych súborov a tvorivé dielne, kde si deti môžu vyskúšať rôzne techniky tkania. Máme tu rôzne ukážky napríklad folklórnych súborov o tom, ako sa kedysi spracovával ľan. Máme tu tvorivé dielne, kde si deti môžu vyskúšať techniky tkania. Napríklad tkanie na krosienkach. Deti si môžu vyrobiť tašku alebo záložku do knihy a tie si potom zobrať domov,“ vysvetľuje.

Domčeky z Perinbaby

Pravidelné podujatia, ktoré sa väčšinou viažu na konkrétne udalosti ľudového roka tvoria až 50 % celkovej návštevnosti múzea, ktorá sa v posledných rokoch drží nad číslom 40 000. Asi desatinu tvoria zahraniční návštevníci: „Chodia sem najmä českí turisti, ktorí majú slovenskú ľudovú kultúru veľmi radi, ale aj Poliaci a Nóri, keďže v Martine študujú. Tí tu mávajú aj oslavu dňa ich ústavy. Máme však aj návštevníkov z Francúzska, Rakúska, Nemecka…“

Martinský skanzen sa pomerne často objavuje vo filmoch, rozprávkach či reláciách. Objekty múzea sa objavili v Perinbabe, v detskom filme Spievankovo a naposledy vzrástol o múzeum záujem po tom, čo sa pravidelne objavovalo vo folklórnej relácii Zem spieva. Táňa hovorí, že je cítiť, že o slovenskom folklóre sa momentálne veľa hovorí a je oň väčší záujem: „Medzi návštevníkmi je v súčasnosti mnoho mladých ľudí, ktorí ešte nemajú svoju rodinu, no majú záujem spoznávať tradície svojich starých či prastarých rodičov. Chodí tu aj veľa rodín s deťmi. Múzeum má aj pravidelných návštevníkov, ktorých vídavame na rôznych podujatiach.“

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V múzeu slovenskej dediny majú byť zastúpené všetky regióny z územia Slovenska, avšak zatiaľ sa podarilo postaviť regióny – Turiec ako domovský región, Liptov, Orava a Kysuce – Podjavorníky. Jednotlivé objekty múzuem odkúpilo, premiestnilo a nanovo postavilo, prípadne zrekonštruovalo, a ak prísne normy nedovoľovali vystaviť originál napríklad kvôli narušenej statike, vytvorila sa kópia. V blízkej budúcnosti chce múzeum najmä sprístupňovať doposiaľ uzavreté objekty.

Múzeum slovenskej dediny v Martine je najväčšou prírodnou expozíciou na Slovensku. Objekty, ktoré sa v areáli múzea nachádzajú, pochádzajú z územia severozápadného Slovenska. Vyberali sa na základe výskumu ľudového staviteľstva, v niektorých prípadoch ide o vzácne objekty, ktoré boli týmto spôsobom zachránené pred zánikom.

Dom, v ktorom by návštevníci chceli bývať

Táňa už presne vie, ktoré objekty múzea majú ľudia radi a kde sa najčastejšie fotia. Jedným z domov, o ktorých mnohí tvrdia, že by si tam vedeli predstaviť aj život, je murárska usadlosť z liptovskej obce Vavrišovo. „Majiteľom obytného domu bola rodina Majzlíkovcov. Dom dokumentuje spôsob života murárskeho majstra, ktorý chodil za prácou do rôznych častí vtedajšej monarchie. Takéto objekty boli pre obec Vavrišovo aj pre okolité obce charakteristické od druhej polovice 19. storočia,“ vysvetľuje. Od ostatných sa domček líši najmä tým, že kuchyňa je oddelená, hoci v starších a menších objektoch jedna izba slúžila aj na varenie a prebiehal v nej aj celý život rodiny. Zaujímavosťou je, že v podstreší sa nachádza komôrka, ktorá mohla slúžiť už aj na bývanie. Zariadenie domu, ktoré v tomto prípade tvorí nábytok, ale aj knihy a rôzne dekorácie, musí vždy zodpovedať danému obdobiu, do ktorého bol objekt zaradený, a práve na to slúži detailný výskum.

Populárnym miestom v každej dedine bola krčma, tak je tomu aj tu. „Krčmár varí veľmi dobre a ponúka aj tradičné jedlá, napríklad halušky či kapustnicu,“ hovorí. Ponuka sa prispôsobuje chutiam zákazníkov, ale aj sezóne a podujatiam: „Keď chceme, tak do ponuky zaradí niečo, čo sa v tom období varilo alebo pripraví niečo z plodín, ktoré sa v tom čase dopestovali a používali. Napríklad počas fašiangov pripraví zabíjačkové špeciality.“

V spolupráci s Občianskym združením Jahodnícke háje sa múzeum stará aj o mačky, ovce a kozy, z ktorých sa tešia, najmä malí návštevníci múzea. Minulý rok sa ovečky podarilo zapojiť aj do programu prostredníctvom ukážok strihania oviec.

Aj kurátorka má v skanzene obľúbené miesta

Hoci Táni celý areál múzea prirástol k srdcu, aj ona má obľúbené miesta a objekty. Najradšej sa prechádza hornou cestičkou, ktorá je mimo rušnej návštevníckej trasy. Na tomto mieste je pokoj, krásny výhľad na celý areál, ale aj zaujímavý kontrast, keďže okrem dediny vidíte aj vykúkajúce martinské paneláky.

Z objektov sa jej veľmi páči filagória zo Slovenského Pravna. „Spodná časť sa pôvodne využívala ako sypáreň, čiže na uskladnenie rôzneho drobného poľnohospodárskeho náradia a zásobníc na obilie. Vrchná časť slúžila na stretávanie farára s hosťami,“ opisuje. Táni sa na objekte páči najmä interiér s maľbami od maliara Liboria Lazara, ktoré pochádzajú z konca 18. storočia.

„Tá výmaľba je úžasná. Sú tu zachytené stavby, ktoré sa ešte reálne nachádzajú v Slovenskom Pravne. Napríklad je tu rímsko-katolícky kostol so zvonicou alebo kaštieľ takisto zo Slovenského Pravna, hoci ten už vyzerá v súčasnosti žiaľ inak. Je tu znázornený dokonca samotný maliar Liborius Lazar, ako maľuje fresku svätého Jána Nepomuckého,“ vymenúva obrázky aspoň časti výzdoby.

Táňa hovorí, že v detstve či v tínedžerskom veku nikdy nechodila do folklórneho súboru ani sa inak nezaujímala o to, čo robí teraz. Zaujímala ju síce história a literatúra, ale viac sa orientovala na mimoeurópske kultúry. Počas štúdia na katedre etnológie a etnomuzikológie si však k tradičnej slovenskej kultúre cestu našla. „Počas štúdia na univerzite som sa učila hrať na flaute, na píšťalke, mali sme základy ľudového tanca. Vlastne veľa vecí, ktoré som sa naučila, teraz využívam počas organizácie podujatí,“ hovorí.

Na miesta súvisiace s pôvodnou kultúrou rada zavíta aj mimo pracovného času. „Pred pár rokmi sme boli s kolegami na Hontianskej paráde v Hrušove. Minulý rok som bola s kolegyňou na Medzinárodnom folklórnom festivale Myjava. Povedala som si, že každý rok si niečo nové pozriem. Nedávno som začala chodiť aj na tradičné jarmoky, keďže organizujem Michalský jarmok a hľadám remeselníkov alebo výrobcov, ktorí by sa nám hodili.“

Táňa je mamou malého syna, ktorého občas vezme do práce. „Miškovi sa tu veľmi páči. Areál už dobre pozná, a keď je so mnou v práci, tak vždy niekam behá s kolegami,“ hovorí. „Snažím sa ho učiť o tradičnej kultúre. Tým, že to bude mať zažité, bude to preňho intenzívnejšie,“ uzatvára.