Najprv musíme byť v pohode my, aby boli v pohode aj naše deti, hovoria dlhoročné partnerky a dve maminy Adel a Maťa

Rodina má byť naším bezpečným zázemím, často však býva aj zdrojom konfliktov a hádok. S Adel a Maťou, partnerkami a matkami dvoch dcér, sme sa rozprávali o ich láske pretrvávajúcej aj po šestnástich rokoch vzťahu, o vzájomnom rešpekte, očakávaniach a drobných radostiach, ktoré zdieľajú na dúhovom instagramovom profile dve_maminy. Podelili sa s nami aj o svoje obrovské šťastie v tom, že sa dosiaľ nestretli s predsudkami a negatívnym prijatím.

Osobné stretnutie nám na poslednú chvíľu prekazila viróza a horúčky na oboch stranách, a tak sme sa stretli virtuálne. Keď sa na monitore zjavili plece pri pleci jemná kučeravá blondínka a vyšportovaná krátkovlasá brunetka, ako prvé sa riešilo, že si musia vymeniť miesta, aby sedeli tak, ako sedávajú vždy a všade. 

Dobre sa pozeralo na zohratú dvojicu, medzi ktorou lietajú iskry, nežné pohľady či vtipné hlášky aj po šestnástich rokoch, vzťahových turbulenciách a pri dvoch malých deťoch. Takmer stále sa smiali, láskyplne podpichovali a nežne dotýkali – priala by som si, aby si z ich energie mohol každý ukrojiť do vlastnej obývačky. 

Hoci sme sa nevideli naživo, naše trojhodinové virtuálne stretnutie nebolo o nič ochudobnené – ťahali sme ho takmer do polnoci. Zažili sme spolu veľa smiechu, aha momentov, prosecca a hrejivého pocitu, že nech ste v akomkoľvek vzťahu, všetci to majú úplne rovnako. Všetky naše pocity a túžby po prijatí, rešpekte či porozumení sú našou esenciou, „človečinou”, ktorá presahuje akékoľvek hranice, vek, pohlavie, vierovyznanie či orientáciu. 

Atmosféru vzťahu Adel a Mati spolu s ich dvoma dcérami a ich veselej domácnosti sme chceli zachytiť aj vizuálne, preto sme ich neskôr navštívili osobne s fotoaparátom. 

V akom životnom rozpoložení a období ste na seba natrafili?  

Adel: Spoznali sme sa v roku 2006. Ja som mala vtedy dvadsaťpäť a Maťa devätnásť rokov.  Smejeme sa, že to ešte bola éra tlačidlových telefónov. Študovala som na vysokej škole a plynulo prechádzala z jedného vzťahu do druhého. V tom čase existoval v Bratislave jeden klub, kde sa stretávali ľudia „nášho typu”. Chodila som si tam čistiť hlavu po predchádzajúcich vzťahoch a Maťu som si vyhliadla. Ona ma však tri mesiace vôbec nevnímala.

Maťa: Mne sa rozpadol štvorročný vzťah a práve som bola v období, keď som si potrebovala nejaký čas užívať život a neriešiť.

A: A keď si ma stretla, tak si si doužívala, však? 

M: (Smeje sa.) Hovorievam, že ma klofol zlý vlk. 

A: Po troch mesiacoch jej jeden kamarát zhodou okolností povedal, že „tá blondína” by sa s ňou rada zoznámila, a zariadil nám rande. Odvtedy sa to celé zintenzívňovalo. 

M: Všetci v našom okolí tipovali, že to bude trvať tak dva týždne. 

Okrem toho, že ste si esemeskovali na tlačidlových mobiloch (smiech), aké boli začiatky? Klasika: motýle v bruchu, odpíše – neodpíše?  

A: Pocit zamilovanosti a intoxikácia hormónmi u nás oboch prebehla na stopercentnej úrovni. Prvý polrok sme prakticky iba čakali, kedy nám od tej druhej pípne esemeska. Nič iné ani neriešiš, neješ, vo dne v noci chceš byť s tým druhým človekom. Potom prišlo prirodzene vytriezvenie, začali sme si nastavovať vo vzťahu hranice a obrusovať hrany. Siedmy-ôsmy rok vzťahu bol zlomový, keď sme mali veľkú vzťahovú krízu, ale ustáli sme to. 

M: Pretože sme jedna druhú stále ľúbili.

Po kríze do vášho života prišli deti. Ako zmenili váš vzťah? 

A: Sme rady, že kým sme nemali deti, dosýtosti sme sa cez piatky vyskákali na diskotékach a v sobotu ráno už každá sedela v prednáškovej aule. Cestovali sme, míňali peniaze na nezmysly – dostatočne sme si užili bezdetný život. 

„Obdivujem dvojice, ktoré dokážu žiť bez detí a mať kvalitný vzťah. Musia to byť naozaj zrelé osobnosti.” 

Za tie roky sa náš vzťah vyformoval, dozrel a deti boli jeho prirodzeným kontinuom. Myslím si, že keby sme deti nemali, náš vzťah by sa stal určitým spôsobom „vyžitý”. Obdivujem dvojice, ktoré dokážu žiť bez detí a mať kvalitný vzťah. Musia to byť naozaj zrelé osobnosti.

Platí u vás, že protiklady sa priťahujú? 

A: Podľa mňa by v partnerstve mali koexistovať protipóly, pretože každý partner by mal do vzťahu prinášať niečo zo svojho sveta, aby sa vzťah mohol niekam posúvať a vyvíjať. 

M: Obe sme rovnaké znamenie zverokruhu – Baran. Ale inak sme totálne odlišné. Ja som citlivejšia, Adel racionálnejšia. Všetko analyzuje, plánuje a organizuje.

A: Maťa si ide v štýle, že „nejako bude”. Ja si potrebujem veci naplánovať. 

M: Aj keď si to naplánuješ, je to úplne inak. Život to zariadi po svojom. Ale plánuj si (smiech). 

A: Maťa je vo svojich prejavoch veľmi spontánna, vie byť vtipná, ale nie účelovo. Stále ma dokáže rozosmiať. Podľa mňa je dôležité, že sa neberieme vážne, ale vieme sa na sebe a so sebou zasmiať. 

V čom ste ešte iné a ako vás to obohacuje?

A: Maťa je technický typ a ja som technický antitalent, hoci mám vyštudovanú technickú školu. Postavila náš dom. Keby si teraz bola u nás, povie ti, kadiaľ vedie ktorý kábel. Zložila všetky kusy nábytku, no na druhej strane, dokáže navariť iba ryžovú kašu a upiecť palacinky. 

M: Lenže cesto na palacinky musíš zarobiť ty. 

A: Pred pár dňami vyhlásila, že ako dobre to príroda zariadila, že jej do života neposlala muža, ale ženu, lebo muž by pri nej zomrel od hladu. (Smejú sa obe.) 

Vo vzťahoch to tak býva, že to, čo nás na našej polovičke najviac vytáča, je v skutočnosti aj jej najväčším benefitom. Máte to tak tiež? 

A: Maťa je veľká detailistka a zakladá si na systematickosti. Jej obľúbená veta znie: Veci musia mať systém! Keď tú vetu počujem, ide ma rozhodiť (smiech). Ja sa nejdem zblázniť ani zo systematickosti, ani z pravých uhlov vecí v šuplíkoch. Ona si myslí, že mamina počas materskej nemá nič iné na robote než upratovať šuplíky. Mama musí byť predovšetkým s dieťaťom. Ja mám poriadok rada, ale taký, že pohľadovo je všetko v poriadku. Na každodennej báze ma „buzeruje”, že niečo nie je dokonalé, na kuchynskej linke sú „kvapkance” alebo nie sú upratané zásuvky.

M: A keď si ma potom chce udobriť, posiela mi do roboty fotky, ako pekne upratala, kým dieťa spí. A vydrží to upratané dva dni. 

A: Táto jej systematickosť je jediná vlastnosť, ktorá má dva protipóly. Ono je to v poriadku, ale nech to nechce odo mňa. Ale už sa naučila, že…

M: (skočí jej do reči) Ja som to vzdala, nie že sa to naučila (smiech). Ale keď mi do roboty zavoláš, že kde je ten a ten papier a ja ti odpoviem, aby si hľadala v žltom šanóne na tridsiatej piatej strane, vtedy je tá systematickosť dobrá, však?

A: (Smiech) To je výborné! Keď k nám príde vodár a ja neviem, kde čo hľadať, Maťa vždy vie, kde čo je. 

M: Lebo to má čo? Systém! (Obe vybuchnú do smiechu.) 

Mati, a teba na Adel čo najviac vytáča?

M: Jej plánovanie.

A: A obťažuje ťa to? 

M: Niekedy je dobré, že plánuješ, ale neorganizuj mi život. Ja riešim všetko skôr spontánne. Keď si dnes večer povieme, že na dovolenku ideme zajtra ráno, tak ideme. 

A: Nie, nejdeme ráno. Treba oprať, ožehliť, zbaliť sa, napísať, čo potrebujeme (smiech). Potrebujem 48 hodín na prípravu. 

Sú očakávania vo vzťahoch dobrá vec?

A: Vo vzťahu k samej sebe ma dokážu očakávania alebo ciele, pokiaľ si ich dobre nastavím, motivovať, lebo sa potom snažím v danej veci urobiť maximum. Očakávania voči partnerovi, kolegyni, kamarátke, rodine, komukoľvek sú zradné. Keď som očakávala niečo od druhého človeka, často som sa popálila. 

„Pokiaľ si očakávania alebo ciele dobre nastavím, dokážu ma motivovať. Očakávania voči komukoľvek inému sú zradné, preto radšej nemám žiadne, teším sa, ak ma druhá strana prekvapí.”

Idealizujeme si, že druhý človek by mohol byť taký a onaký, urobiť takýto krok, pričom on to môže mať v hlave úplne inak. Očakávania plodia často aj trpké sklamania, preto som si povedala, že najlepšie je nemať žiadne očakávania, a ak ma potom druhá strana prekvapí, o to lepšie. 

Aké majú vaše dcéry detstvo?

A: Myslíme si, že radostné. Žijeme v Bernolákove, na dedine v blízkej komunite so svokrovcami. Stále si niekto u nás doma podáva kľučku a stále sme v kontakte s niekým iným. Zara lezie kade-tade po plotoch a po stromoch, dedo chová hospodárske zvieratá. Ale nie sme žiadna trendy bio, eko, raw rodina. Naše dcéry sa hrajú aj s plastovými barbinami a v nedeľu mávame na obed pokojne aj rezne. 

Materstvo a rodičovstvo dvojicu buď stmelí, alebo vzdiali. Najmä prvé tri roky bývajú náročné. Hormóny, prebdeté noci, jeden z rodičov chodí do roboty, druhý je doma – každý má paralelne odlišný svet. Ako ste to ustáli? 

M: Ako tak počúvam, evidentne je to všade rovnaké. (Pozrie sa na Adel, ktorá sa nadychuje, aby spustila.) Drahá, rozprávaj.

A: Jáj, materstvo, to ti porozprávam! Asi ako všetky páry, aj my sme si to pekne plánovali, zariaďovali izbičku, spoločne čítali, čo nás čaká. Všetci sme sa tešili. Kým sme dozreli k poznaniu, že chceme dieťa, čakali sme desať rokov. 

Potom sme našli spôsob, ako ho počať s pomocou odborníkov a na svet prišlo bábätko. Vrátila som sa domov z nemocnice a v obývačke nás čakali balóny a veľký transparent s nápisom Vitajte doma. Keď som to zbadala, zaúradovali všetky tie popôrodné hormóny a totálne som sa rozplakala. Odrazu sme boli rodina. 

Aký bol prvý rok? 

A: Prvý týždeň v tom Maťa bola naplno so mnou, rovnako zničená a nevyspatá, aj keď chodila ďalej normálne do práce. Keď mi bolo ťažko, vstala a hoci nenadojčila, bola so mnou, keď sa niečo dialo. Dodnes, keď niektoré dieťa plače alebo sa čosi stane v súvislosti s deťmi, rozhádže ju to viac než mňa.

M: Prvýkrát prišli po týždni slzy z vyčerpania. Takže ak vám niekto hovorí, že s deťmi je to ľahké, nie je, ale je to krásne.

Mala si klasickú materskú? 

A: Pri prvom dieťati som sčasti aj niečo robila v práci. Všetko som stíhala, stále bolo navarené, vyžehlené. Lenže dieťa sa po polroku začalo pohybovať a stále som musela strážiť ostré hrany. Potom prídu zuby, potom sa potrebuje socializovať, takže ideš medzi matky. Maťa v robote, do toho sme začali stavať dom a potom sme chceli druhé dieťa. No nebudem klamať, sú dni, keď sa Maťa vráti z práce a mne tečú od únavy slzy a poviem: Mama, cítim sa v tom sama. 

Zmenili sa priority vo vašom vzťahu po príchode detí? 

A: Všetok svoj čas venujem deťom. Raz za čas idem na nechty alebo na obočie, ale nešportujem. Mám pocit, že tie prvé roky nás deti potrebujú najviac. Príde obdobie, keď mamy budú trápne, a potom si to spolu znovu začneme užívať ako predtým. Je to náročné obdobie, ale aj krásne a nikdy sa už nevráti. Deti vyrastú. 

„Ako predchádzať vyhoreniu v materstve? Musíš sa z času na čas takpovediac vrátiť do tínedžerského veku a uletieť si. Inak to nedáš.”

Maťa má sedavú prácu v kancelárii a potom sa venuje crossfitu. Chodí každý druhý deň cvičiť a niekedy som jej to mala za zlé, že prečo nie je radšej s deťmi, no dnes už viem, že skrátka musí po práci vypnúť. To sú tie životné pochopenia. 

M: A potom si kúpime Z4 kabrio a pozvem ťa na rande (smiech).

Ako predchádzať vyhoreniu v materstve? Ja som ako dvojmatka prišla na to, že keď máš svoju energickú či emocionálnu studňu prázdnu, len ťažko z nej budeš rozdávať vodu všetkým naokolo. 

M: Presne. Ja mám teóriu, že najprv musíme byť my v pohode, aby boli deti v pohode.

A: Zajtra ideme do kina. Povedali sme si, že raz mesačne budeme mať spoločný program.

M: Nepovedali sme si. 

A: Nepovedali sme si, že raz mesačne, ja som si to tak vydedukovala, lebo od uvoľnenia pandemických opatrení sme zhruba raz za mesiac vždy niekam išli. 

M: Ja ju niekam zoberiem, ale ona si povie (smiech).

A: (Venuje jej láskyplný pohľad.) Ale zariaďuješ to, maminka. A dobre to robíš. Minule ma zobrala na koncert IMT Smile a potom sme išli pešo na McDrive a objednávali sme si cez okienko ako také pubertiačky. A to je presne odpoveď na otázku, ako predchádzať vyhoreniu v materstve. Musíš sa z času na čas takpovediac vrátiť do tínedžerského veku a uletieť si. Inak to nedáš. 

To je raz za čas. Ako však bojuješ proti každodennej materskej rutine? A bojuješ proti nej vôbec?

A: Nestojím celé dni len v kuchyni, varím každý druhý alebo tretí deň a radšej sa snažím o pestrý program. Každý deň musím s deťmi zažívať niečo nové, mať nové podnety a nasýtiť si zmysly. S mladšou idem jeden deň na jazerá kŕmiť kačky, ďalší deň spolu vybavíme agendu poznačenú na našej magnetickej tabuli. Účinne mi funguje meniť prostredie alebo robiť niekomu druhému radosť. Teraz som sa dala na pedagogické minimum.

Aké máš budúce profesijné plány?

A: Po materskej sa nemôžem vrátiť do časovo extrémne vyčerpávajúcej práce, minimálne pokiaľ budú dievčatá chodiť do škôlky a školy. Mám ideu zamestnať sa na pár rokov v školstve, aby som s nimi mohla byť cez prázdniny. Okrem toho si tým štúdiom udržiavam v kondícii mozgové bunky a riešim iné témy.

Zmena je korením asi v každej sfére. Čo je pre vás korením v šestnásťročnom vzťahu? 

A: Momenty prekvapenia. Niekedy za mnou príde s kyticou kvetov, hoci to sa nestalo už dlho. 

M: Mesiac. 

A: Nie, dva mesiace. Musela som si ísť na pole odstrihnúť slnečnicu do vázy (smiech).

M: (Vystrúha kyslú grimasu a polovážne povie) Áno, a všade je to tu popadané. 

A: (Smeje sa.) Lebo som už dlho nemala od nej kvety. Teraz vysielam signály. 

M: A to korenie? (Venuje Adel dlhý, láskyplný pohľad.) Ja neviem. Stále sa mi páčiš. 

A: Ja sa aj na materskej stále líčim, udržiavam taký ten „basic mood”, že si dám aspoň maskaru. Podľa mňa je to prejav rešpektu voči spoločnosti, že úplne nemátožím (smiech).

„Nikdy sme neriešili – čo je moje a čo tvoje, ani či sa môžeme legálne vziať. Bez papiera a paragrafov bolo odjakživa všetko naše, hoci máme dom, pozemok, deti a nikde nie je napísané, že budeme spolu navždy. Máme však dôveru v seba a v nás.”

Chcem sa Mati páčiť, vytiahnuť sa z teplákov a nahodiť sa do šiat a opätkov. Páči sa mi jej pohľad, keď sa vyberieme napríklad do divadla. Odrazu sa na mňa díva tak ako pred šestnástimi rokmi, keď sa do mňa zaľúbila. To je podľa mňa korenie. 

Máte nejaké svoje osobné rituály – zvyklôstky, ktoré sú len vaše? 

M: V sobotu ráno si vždy spolu zatancujeme v kuchyni. 

A: Cez víkend si ráno pri príprave raňajok pre rodinu zvyknem pustiť rádio. A spoločné stolovanie, to je náš rituál, na ktorom si zakladáme. Aspoň cez víkend musíme ako rodina stolovať všetky spolu. No a keď máme pustené rádio a zahrajú hocijakú „blábolinu”, trebárs z Hriešneho tanca, Maťa ma chytí do náručia a robíme dosť smiešne pohyby (smiech).

M: My totiž nevieme spolu tancovať, nie sme vôbec zladené. Každá máme totálne odlišný rytmus. 

A: Ale aj tak spolu tancujeme a je to pekné, ten náš, nazvime to, párový tanec (smiech). Niekedy sa naše dcéry chcú pridať, rozbehnú sa k nám, vezmeme ich na ruky a na konci tanca si všetky dáme spoločnú pusu. Je to taký náš rituál, čo nám drží rodinu. 

M: Podľa nás je to zaručený recept na dlhodobý vzťah.

A: Áno – tancujte spolu!

Delíte sa o svoje radosti a strasti rodinného života na instagramovom profile dve_maminy. Čo vás priviedlo k tomu, že zdieľate svoje denné momentky? 

A: Párkrát sme boli na stretnutiach OZ Dúhové rodiny, začali sme sledovať rôzne profily dúhových rodín, a tak sme objavili aj český profil dvatatove. To bol prvotný impulz. Zapáčila sa nám tá myšlienka a odvaha o svojom vzťahu rozprávať. Povedali sme si, prečo nezaložiť podobný profil na Slovensku, možno inšpirujeme ďalšie rodiny k tomu, aby sa nebáli. Veď ide o niečo úplne normálne. 

Podľa toho, čo som sa dnes o vás dozvedela, ste úplne bežná rodina. 

M: Nám nepríde, že sme „iné”. Necítime sa tak, nepríde nám to tak, ani nám to nikto nikdy nedal pocítiť. V dúhovej problematike je určite veľa politiky, ale podľa mňa, ak nedávaš najavo, že si v niečom „iná”, spoločnosť to nezaujíma. Asi sme doteraz mali obrovské šťastie, no nikdy sme sa nestretli s negatívnou reakciou, dokonca ani na Instagrame.

Práve naopak, ľudia nás žiadajú o rady. Pýtajú sa nás na množstvo vecí, napríklad, kde sme boli na umelom oplodnení. Často sa nám zdôveria, že majú priateľku paralelne s tým, ako sú v inom vzťahu. Nejedna žena nám písala, že má manžela, no stretla inú ženu. 

A: A potom sú tu všetky práva, za ktoré by sa malo bojovať.

M: Áno, no keď mám byť úprimná, my neriešime, či sa môžeme alebo nemôžeme legálne vziať alebo nejaké právne vyrovnanie majetku. Nikdy sme neriešili, že toto je moje, toto je tvoje. Odjakživa to bolo naše, bez papiera a paragrafov, hoci áno, máme dom, pozemok, deti a nikde nie je napísané, že budeme spolu navždy. Nemáme jedna od druhej kľúče. Je to tak v každom vzťahu, bez ohľadu na to, ako je to právne ošetrené. 

A: Máme dôveru v seba a v nás. 

M: Ja verím, že to, čo vyžaruješ, to si priťahuješ. Voči sebe, deťom, rodine, vo všeobecnosti. Vesmír to tak nejako zariadi, že keď ty si v pohode, všetko bude v pohode. Preto v živote nič neplánujem, pretože všetko bude tak, ako má byť (smiech).