Namiesto nových kancelárskych priestorov vzniklo v Žiline bezpečné útočisko pred vojnou

Camp Žilina poskytuje dočasný azyl stovkám utečencov z Ukrajiny. V budove, v ktorej sa mali čoskoro otvoriť kancelárske priestory s investičným plánom, sa majitelia Milan a Renáta Dubcovci spolu so svojimi zamestnancami rozhodli ubytovať ukrajinské matky s deťmi, nigérijských študentov či pakistanskú rodinu, ktorí donedávna žili, študovali alebo pracovali na Ukrajine. Prečítajte si reportáž z našej návštevy Campu Žilina v trinásty deň vojny.

V Nadácii Milana Dubca a žilinskej developerskej spoločnosti Reinoo s pomocou dlho neotáľali: „Priestory neboli v najlepšom stave, no dohodli sme sa s kolegami z firmy – povysávali priestory, objednali prvé postele a v nedeľu sme už ubytovali prvých ľudí. Bez pomoci ochotných kolegov by sme Camp nespustili. Nemenej dôležitých dobrovoľníkov sme začali naberať postupne.” Spomína na začiatky Campu Renáta a dodáva: „Medzi prvými sme ubytovali rodinu pôvodom z Pakistanu, ktorá už roky žije na Ukrajine a rozpráva ukrajinsky. Majú 9-mesačné bábo a dve trojročné deti narodené u našich susedov. Chvíľu boli u náhradnej rodiny, no vrátili sa.”

V Campe spočiatku vyčlenili poschodie, dnes už majú dve a ďalšie sa pripravuje.  Dvesto lôžok, stravu, základné hygienické potreby, tlmočenie, lekársku a psychologickú podporu či pomoc na úradoch tu poskytujú tým, ktorých vojna vyhostila z vlastnej krajiny. Ako mnohí sami hovoria, majú šťastie, že skončili tu v Žiline. Azyl v Campe nenašli len ľudia, ale aj ich domáce zvieratá – psy, mačky a domáce potkany.

Predtým pracovali v developmente, dnes ponúkajú pocit bezpečia  

Chcela som priniesť odosobnenú reportáž, ale ak mám byť autentická, tieto riadky budem písať v slzách. „Čo plačete?“ pýta sa ma pán Dubec, keď sa pristaví počas môjho rozhovoru s dobrovoľníčkou Luciou Novou. „Máte deti?“ „Mám,“ odpovedám. „Tí, ktorí majú, plačú,“ hovorí ponad plece a už ho niet. Ani na chvíľu sa nezastaví.

„Ľuďom dávame pocit bezpečia a oni nám ďakujú – to je najväčšie zadosťučinenie.“ 

Lucia je v Campe od samého začiatku. Ako mnohí ďalší, aj ona predtým pracovala v Reinoo. „Nemali sme žiadne skúsenosti s podobnou prácou. Pán Dubec zamestnáva dvoch Ukrajincov, ktorým chcel pomôcť. Následne však prišiel s myšlienkou kempu. Boli sme hodení do vody a konáme srdcom. Každý deň improvizujeme, no ľudia u nás nemajú pocit, že niečo nefunguje,“ opisuje fungovanie kempu Lucia. 

„Denne tu počas 14 hodín nechávame kus seba. Ľuďom dávame pocit bezpečia a oni nám ďakujú – to je najväčšie zadosťučinenie,“ pokračuje so slzami v očiach. Plačem tiež. „Vidíte? Ja som tu už vyše týždňa, no na niektoré veci sa zvyknúť nedá,“ hovorí. 

Zázemie tu majú budúci lekári, technici, psychológovia či právnici

Na jednej strane paravanu hrajú chlapci hry na počítači, na druhej strane spí babička. Hore-dole sa preháňajú decká prekypujúce energiou. Miestami to tam vyzerá ako detský tábor, inde ako pôrodnica, len o kúsok ďalej ležia mladé ženy, na ktoré dopadla ťažoba situácie. Svoje zázemie tu majú aj africkí študenti z univerzity v Charkove. Budúci lekári, technici, psychológovia či právnici. Prišiel ich plný autobus.

„Pán Dubec sa pýta – prečo ich nikto nechce prichýliť? Ľudia čakali príchod ukrajinských utečencov, ktorí sú bieli ako my. Netušia, že študenti z tretích krajín tiež chodia študovať do Európy. Takých ľudí potrebujeme. Bez ohľadu na to, kto je akej národnosti, farby, pleti, vierovyznania, náš kemp je otvorený pre všetkých. Keď niekto potrebuje pomoc, poskytneme mu ju,“ hovorí Lucia. 

V Campe pomáhajú aj samotní utečenci či ukrajinskí študenti  

Napriek veľkému množstvu ľudí vládne v kempe počas dňa dobre organizovaný chaos: „Máme dohodu, že po 21.00 sa stlmia svetlá a všetko stíchne,“ hovorí Lucia a vyvracia mýty, že by niekto pokoj narúšal: „Šírili sa rôzne hoaxy, že tu ‚černosi rozbíjajú záchody‘‘ Naopak, naši Maročania sa hrali s malými deťmi futbal.“ 

Lucia má 12-ročnú dcéru, ktorá je aktuálne doma sama: „Maminka, ja to zvládnem. Choď im pomáhať, oni to potrebujú viac,“ cituje dcéru Lucia. „Som šťastná, že to chápe,“ dodáva.

„Bez ohľadu na to, kto je akej národnosti, farby pleti či vierovyznania, kemp je otvorený pre všetkých.“

So svojimi hosťami sa dobrovoľníci snažia zostať v kontakte aj po opustení kempu. Mnohí sa dokonca chcú vrátiť späť. „Zdieľajú s nami skúsenosti z iných táborov, kde ich je 40 v malej miestnosti alebo musia byť oddelené ženy od mužov,“ opisuje. V Campe Žilina umožnili byť všetkým spolu. „Je to naša filozofia. Vystrašených ľudí po príchode ubezpečujeme, že sú tu v bezpečí. Nachádzajú u nás full servis, dobrovoľníčky dokonca berú detičky hrať sa do parku, aby si matky oddýchli,“ hovorí Lucia. 

Pomoc prichádza aj priamo od utečencov či ukrajinských študentov zo Žilinskej univerzity, ktorí chodia do Campu tlmočiť. „Pomáhajú si navzájom, ale aj nám, dokonca s nosením ťažkých vecí. Vytvorili sme si tu svoju komunitu,“ hovorí Lucia a už uteká riešiť, čo treba.  Dobrovoľníci denne čelia množstvu informácií a prílevu otázok, na ktoré často sami nepoznajú odpoveď. 

Ani mama šiestich detí, inžinieri z Nigérie či kuchárka Soňa nevedia, čo bude ďalej

Chvíľu sa sama prechádzam pomedzi postele, životy. Vnímam ťažobu, no zároveň odhodlanosť. Snažím sa nezasahovať ľuďom do súkromia, takmer vôbec nefotím bez opýtania. 

Premýšľam nad ženami s malými deťmi. Pre ne je situácia obzvlášť náročná. Dostali sa síce do bezpečia, musia však ďalej bojovať samy so sebou, aby zvládli nápor emócií a existenčný strach. Zároveň musia zabezpečiť základné potreby svojich detí a zvládnuť energiu, ktorej deti ani tu nemajú menej, práve naopak. 

Pozorujem rodinu nepočujúcich, v Campe sa aj im dostalo pomoci, majú tlmočníka. Susedky z Kyjeva odpočívajú, kým okolo nich behajú deti. Zarozprávam sa s Veronikou, jej synčekovi dávam lízanku. „Je to len hroznový cukor, zdravý. Aj ja mám takého syna,“ vysvetľujem angličtinou miešanou so slovenčinou. Rozumieme si, no po chvíli s plačom odchádza. Neskôr jej píšem, ako sa majú. Neodpovedá. Verím, že sú v poriadku. 

V Campe bola aj mama šiestich detí, najmladšie malo len mesiac, najstaršie 10 rokov. Vraj si pomáhali a boli si navzájom veľkou oporou. 

Ibrahim a Basil ležia vo svojich posteliach, prišli z Kyjeva, kde študujú inžinierstvo. Pochádzajú z Nigérie, no nevedia, kam pôjdu ďalej. Chceli by doštudovať. Ďalšia partia študentov práve odchádza. Idú sa informovať o možnosti štúdia priamo na univerzitách v Žiline. Iná skupina už odcestovala do Tallinu. Napriek snahe vybaviť si štúdium u nás im naše inštitúcie nevedeli nič garantovať. 

Za Júliou, ktorá študuje na Žilinskej univerzite, cestovali dve noci vlakom z Kyjeva mama s bratom a babkou. Sú v Campe, no v Žiline chcú zostať žiť, kým otec bojuje vo vojne. Dievča, ktoré vysáva detský kútik, nie je dobrovoľníčkou, ako som si myslela. Aj ona je hosťom campu, kam za ňou prišli sestry. Obaja rodičia bojujú. 

Len ťažko spoznáme všetky príbehy. To, čím si ľudia prešli. Niektorí sa niekoľko dní skrývali v pivniciach, kým sa odhodlali utiecť. Iní cestovali dni a noci v preplnených vlakoch bez vody a jedla. Často prišli len s igelitkou a nejakou hotovosťou, no ukrajinské hrivny takmer nikto nechce zamieňať. 

Je už niečo po druhej poobede, keď prichádzam do kuchyne. Už tu nie je rušno, väčšina ubytovaných sa už najedla. Jedlo je tu k dispozícii počas celého dňa. Regály sú plné čerstvého pečiva, ovocia a zeleniny, ale aj rôznych polotovarov a surovín. Dobrovoľníčka Soňa vládne v kuchyni srdečnou, no železnou rukou. Už je na dôchodku, reagovala na verejnú výzvu na Facebooku a každý deň od 8.00 do 15.00 dohliada na to, aby všetci dostali to, čo potrebujú, aby bol poriadok a správne vytriedený odpad. „Robím im takú mamu,“ hovorí so smiechom. 

Camp je prechodným útočiskom, no ľudia sa sem často vrátia 

V kuchyni sa na chvíľu objaví zaneprázdnená Renáta. Kým zase niekam odbehne, stihneme prehodiť pár slov. „Postupne sa všetko kreuje. Mám pocit, akoby sme takto fungovali už mesiace, a pritom je to dokopy týždeň. Do pomoci sa zapájajú organizácie, firmy, Červený kríž, odborníci aj jednotlivci. Je úžasné sledovať to,“ opisuje. 

Renáta s Milanom majú štyri deti, napriek tomu obetovali svoj súkromný život a v Campe sú od rána do večera. „Má to jednu obrovskú výhodu – nestíham sledovať správy ani sociálne siete. Sústreďujem sa na to, čo sa deje tu. Je to smutné a ťažké, no pomáhať je zároveň dobrý pocit. Deptať sa informáciami zvonku nemá zmysel, my nie sme tí, ktorí dokážu niečo ovplyvniť,“ hovorí.

„Je to smutné a ťažké, no pomáhať je zároveň dobrý pocit. Deptať sa informáciami zvonku nemá zmysel, my nie sme tí, ktorí dokážu niečo ovplyvniť.“

Popri vojne, žiaľ, nezmizol ani covid, preto pri registrácii do Campu každého testujú: „Doteraz prišlo 350 ľudí, z nich bolo šesť pozitívnych. Máme šťastie, lebo izolovať a individuálne sa starať o covidových ľudí je náročné,“ vysvetľuje. 

Camp by mal byť len prechodným útočiskom. Ak však niekto prejaví záujem zostať v Žiline, využívajú ďalšie ubytovacie kapacity. „Je to akoby ďalší level. Ľudia majú viac súkromia, možno ešte nemajú vlastnú toaletu či kuchynku na izbe, no určite majú viac súkromia. Môžu si postupne hľadať prácu či školu. Stále sa však bavíme o dňoch, všetko je to v štádiu riešenia,“ opisuje priebeh. 

Z Campu hostia odchádzajú aj do rodín ponúkajúcich súkromné ubytovanie. Viackrát sa však stalo, že sa vrátili. „Ľudia nevedia, do čoho idú, keď ponúkajú ubytovanie. Až po nasťahovaní rodiny si uvedomia, čo všetko to zahŕňa.. Tí, ktorí hľadajú azyl, sú často inej národnosti alebo sú to matky s viacerými deťmi, ktoré na to, aby mohli pracovať, potrebujú najskôr niekam umiestniť deti,“ vysvetľuje Renáta.

Pomôcť môžeme my všetci

V Campe stále hľadajú dobrovoľníkov. Najlepšie je, ak môžu zastrešiť celé dni, nielen pár hodín, aby sa zachoval plynulý tok informácií, keďže veci sa tu menia rýchlo. Okrem pracovnej sily je možné prispieť materiálne alebo finančne. 

Stretávam Milana Dubca, komplexný rozhovor s ním je nemožný, útržkovito však vysvetľuje: „Niektorí len vybehli z domu a s čím vybehli, s tým odišli. Treba si uvedomiť, že mnohé matky majú problém odniesť deti, nieto ďalšiu batožinu. Robíme preto zbierku oblečenia. Prosím, noste nám akékoľvek oblečenie, ktoré už nepotrebujete. Aj jarné a letné veci. Toto sa tak skoro neskončí, utečencov bude pribúdať,“ vyzýval v prvých dňoch vojny. Medzičasom sa v Campe usporiadali priority materiálnej pomoci a dnes potrebjú najmä finančné prostredky pre realizáciu výučby slovenského jazyka a podporu pre zriadenie a prevádzku denného detského centra.

„Ľudia žijúci na Slovensku v chudobe už majú aspoň nejakú základnú zásobu oblečenia. Títo ľudia nemajú nič. Ak sa aj podarí a dostanú sociálne dávky, nedokážu si z toho nakúpiť oblečenie. Sú vďační za čokoľvek,“ zdôrazňuje.

Veci, ktoré ľudia nosia do materiálnej zbierky, dobrovoľníci preberú a rozdelia do skladov drogérie a oblečenia. Pred odchodom si hostia vyberú to, čo im chýba, aby si vystačili pri štarte do nového života. 

Mohlo by sa mylne zdať, že do tábora sa dostanú len ľudia na hranici chudoby. V Campe sa už ocitla lekárka, právnička či rehoľné sestry: „Máme ľudí od najchudobnejších dôchodcov po manažérov,“ dodáva a opäť mi mizne z dohľadu. 

Ešte chvíľu pobudnem. Občas sa s niekým krátko zarozprávam, vymeníme si pohľady či úsmev. Rozdám deckám lízanky, pozorujem dobrovoľníčku, ako ráta postele a zapisuje ich do schémy podobnej zasadaciemu poriadku. Každá posteľ tu má svoje číslo, ľudia, ktorí na nich našli dočasné útočisko, však nie sú len číslom. Dokonca ani pre dobrovoľníkov starajúcich sa o bezproblémový chod kempu a maximálne možné bezpečie a pohodlie ľudí, ktorí ho doma stratili.