Jana Roziaková zanechala pred rokmi prácu v kancelárii, kúpila si prvú kravu a začala si vytvárať svoj vysnívaný svet. Svet plný vlny, rodiny a farmárčenia. Venuje sa remeslu, ktoré na Slovensku zaniká, no teší ju, že návrat žien späť k tradíciám sa pomaly, ale isto deje.
Na Farme Roziak, ktorú nájdete v Môťovej pri Zvolene, vyrábajú manželia Roziakovci prírodné mydlá, chovajú ovce, spracúvajú vlnu, ale aj mäso a mlieko. Jana Roziaková je jednou z mála žien na Slovensku, ktoré dnes pracujú s kolovrátkom a ovládajú umenie spracovania vlny. Verí, že raz bude mať doma čajovňu a na Michalkovej, kde sa pasú ich zvieratá, svoje vlastné jazero. Boli sme zvedaví, ako vyzerá jej bežný deň.
6:30 Začiatok a plánovanie dňa
Jana Roziaková pracuje doma, no jej dni sú pestré. Svoj deň si plánuje ráno, všetko závisí aj od ročného obdobia. „Teraz vstávam už len o pol siedmej, manžel vstáva o piatej a ide na Michalkovú, vzdialenú asi 14 kilometrov, podojiť. Leto je najmä o praní a česaní, v zime je to viac o kolovrátku, medzitým chodím za zvieratami na Michalkovú. Je to voľnosť oproti tomu, čo som mala v kancelárii,” opisuje Jana.
7:30 Začína sa práca s mliekom
Celé doobedie sa Jana venuje výrobe. Každé ráno jej z Michalkovej manžel prinesie čerstvé mlieko. Cez dojičku prejde na farme denne 17 oviec. „Ako prvé si premyslím, ako mlieko v ten deň spracujem. Či idem robiť syr, bryndzu, jogurty, alebo čo kto potrebuje,” opisuje začiatok dňa Jana.
O tom, čomu sa venuje, hovorí skromne a nepovažuje to za nič obdivuhodné. „Naskočila som na to, čo mala generácia predtým, a snažím sa tomu dať niečo krajšie. Nechcem to vnímať tak, že poľnohospodárstvo je ťažké a že človek sa nemôže od toho pohnúť, a že je to hrôza. To si vôbec nemyslím, ja by som si to vybrala znovu. Vychovala som tu svoje štyri deti, žila som si tu svoj život a bolo mi veľmi dobre,” spomína Jana.
12:00 Čas obeda a káva ako odmena
Predtým ako sa Jana pustí do práce s vlnou, postará sa o to, aby bolo doma navarené. „Kúpený chlieb neviem zjesť, takže si kváskový robím doma. Máme kamenný mlyn, od poľnohospodárov si kúpim zrno, ktoré pomeliem. Teraz mám napríklad raž,” vysvetľuje v kuchyni Jana.
Je pre ňu dôležité, aby deň nebol len o práci, ale aj o rodine. Zároveň si vždy nájde čas aj pre seba. „Milujem kávu a kávou sa vždy odmeňujem. Káva a zmrzlina, to je pre mňa skutočný oddych,” opisuje obľúbené momenty dňa.
12:30 Predaj vlastných výrobkov priamo z dvora
Po hotové produkty si chodia ľudia k Roziakovcom počas celého dňa. „Keď chcem, tak si niečo prečítam, vrátim sa k tomu, čo mám rozrobené, kolovrátok alebo krosná, a medzitým je dom otvorený. Stále k nám niekto prichádza. Je úžasné, že ľudia prídu a donesú ti za niečo, čo robíš, peniaze. Ja to nechápem,” hovorí so smiechom.
13:30 Popoludnie patrí vlne
Vlne sa venuje poobede. Ostrihaná vlna sa musí najprv oprať a očistiť. „Manžel zavolá strihačov, ktorí ovce ostrihajú. Vždy je to taká nárazová práca. Ideálne by bolo ovce predtým okúpať, ale na Michalkovej nemáme vodu. Chceme tam v spolupráci so starostom urobiť jazero, pretože tam voda zmizla,” vysvetľuje Jana.
Dostať vlnu do použiteľnej podoby si vyžaduje trpezlivosť aj čas. „Buď si periem vlnu doma, alebo si ju dávam prať na Moravu, pretriedim si to, a potom vlnu mykám, češem, dostanem do česancov, do polotovaru. Ten už môžem predávať ďalej alebo to spriadam na kolovrátku a vyrábam z toho ďalšie veci,” opisuje proces spracovania.
15:00 Farbenie vlny
Čerstvo nafarbenú vlnu suší vonku na dvore na vzduchu. „Väčšinou ju farbím dúhou, ale aj rôznymi zelinkami či orechovým listom,” vysvetľuje. Až po vysušení sa rozhodne, čo sa s ňou bude robiť ďalej. „Buď ju predám, alebo z nej budem plstiť. Tá s tým dlhým vlasom je ideálna na plstenie, všetko ostatné je vhodné na kolovrátok,” ukazuje Jana a vysvetľuje techniku plstenia, čo je vlastne mechanické zapletanie ovčej vlny do vláken.
17:00 Spriadanie na kolovrátku
Kolovrátku sa venuje najmä podvečer. Pracovať na ňom sa naučila sama. „Na Slovenku už nie sú, tento môj prišiel až z Nového Zélandu. Je to síce úplne scestné, ale chcela som veľmi vyskúšať, ako to funguje,” vysvetľuje. „Včera večer som si spravila na dvore oheň a sadla som si k nemu s kolovrátkom. Chcela som si stopnúť, koľko mi to trvá. Povedala by som, že 10 dekagramov pletiem minimálne hodinu,” zamýšľa sa.
Najviac ju tešia ľudia, ktorí ju vyhľadávajú s prosbou spracovania vlastnej vlny, ktorá má pre nich špeciálny význam. „Prišiel sem pán z okolia Bratislavy. Z takých ľudí sa veľmi teším. Má štyri ovečky a chce z nich mať svoj svetrík. Doniesol mi tú vlnu. Je to pre mňa veľmi vzácne.”
Ženy, ktoré sa tomuto remeslu venujú, pozná osobne a snaží sa o to, aby sa pravidelne stretávali. „Vlne sa venuje málo žien, ale pomaly sa začína osveta. V ženách nastáva akési prebudenie, že sú unavené možno z počítačov a možno aj z toho všetkého mužského,” tvrdí Jana. „Ženy niekedy bežne tvorili, to bol červený stan, v ktorom sa schádzali, v ktorom hovorili o svojich problémoch, a vedeli, že im niekto rozumie,” dopĺňa.
18:00 Večerné česanie vlny
Po večeroch sa Jana venuje česaniu vlny. Stroj jej doviezli až z Klenovca. „Tieto stroje sú už na Slovensku raritou. Môj muž hovorí, že sme sa načisto zbláznili. Za cenu tohto stroja by sme mohli mať auto,” smeje sa Jana. „Všetci sa čudujú, že na tom robím sama. Pokiaľ som v lete doma, som tu každý deň. Pre mňa je to oddych. Kilo vlny mi trvá štyri dni. Zabávať sa s tým dá, no peniaze to nezarába,” vysvetľuje.
O tom, že by niekto česal vlnu na podobnom stroji na Slovensku, nevie. „Niekto mi vravel, že ešte v Rumunsku je kopa takýchto starých strojov. Ak mi príde do cesty nejaký Rumun, tak ho nahovorím, aby sme tam išli. To by ma naozaj zaujímalo. Tam sa ešte v malom takto pracuje. Inde už vôbec. Povyhadzovalo sa to, skončilo to v šrote. Kedysi som si chodila nite na krosná kupovať do Ružomberka, ale to už tiež roky neexistuje,” spomína Jana.
20:00 Aktívny oddych aj čas na moderné technológie
Práca sa pre Janu končí maximálne o siedmej, no skôr ako o desiatej nejde spať. „Po siedmej už nerobím. Ak treba, tak vybavujem emaily alebo si večer čítam. Tiež sa chodievam kúpať do Banskej Štiavnice. S kamarátkami alebo s dcérou sadneme do auta a ideme. Plávam, kým vládzem, do odpadnutia,” smeje sa Jana. Uvedomujem si, že už mám 60 rokov a už nemusím chrliť energiu a žiť rýchlo. Fakt už nemusím,” uzatvára.
