Návštivili sme šperkárku a fotografa. Hany a Marko porozprávali o výchove detí, príbehoch obľúbených predmetov aj snahe žiť udržateľne

30. mája 2018
Autor: Simona Lichá
Foto: Petra Rjabinin

Šperkárka Hany Horbanová Kašičková a fotograf Marko Horban žijú so svojimi deťmi Cyrilom a Agátkou v bratislavskej Dúbravke. Napriek tomu, že obaja majú kreatívne povolania, podporujú sa najmä mimo práce. Partnerská súhra je u nich najmä o spoločných rituáloch či o vedení detí k tvorivosti a udržateľnosti.

Spoznali sa na vysokej škole, ako pár sú spolu 14 rokov, z toho ako manželia desať. V byte, v ktorom sme ich navštívili, žijú so svojimi deťmi rok. „V Dúbravke sme už dlhšie, bývali sme v Tavárikovej osade v domčeku. Potom sme sa presťahovali nižšie na sídlisko do dvojapolizbového bytu, lenže s dvomi deťmi sme zistili, že je nám tesný a potrebujeme viac miesta,” vysvetľuje  Marko.

Na mieru vlastnými rukami

Štvorizbový byt si vyžadoval čiastočnú rekonštrukciu, zariaďovanie interiéru mal v réžii najmä Marko. „Bol som ako hlavný architekt a veľa vecí som vymýšľal sám alebo s pomocou kamarátky, ktorá vybavovala firmu na rekonštrukciu,” hovorí. „Marko riešil celý priestor aj dispozične, pretože ja to nevidím. Smejem sa, že vidím maximálne do piatich štvorcových metrov. Chcem napríklad nejaké kreslo, ale potom zistíme, že sa nezmestí cez dvere. Preto som to nechala radšej na manžela,” smeje sa Hany.

Niektoré kusy nábytku vyrobil Marko. „Stenu s poličkami v obývačke som robil ja,” hovorí. „Chceli sme nejaký organizér na knihy a navyše máme radi taký ten industriálny urban štýl, takže preto kombinácia kovu a dreva,” opisuje interiér Hany.

Napriek tomu, že ako kreatívci nepracujú cez deň z domu, priznávajú, že pracovné povinnosti ich sprevádzajú po večeroch a niekedy aj v noci. „Pracujem aj doma, pretože keď upravujem fotky, musím sedieť za počítačom. Mám svoj počítačový kútik, asi najmenšiu pracovňu na svete,” smeje sa Marko, ktorý je vysokoškolským pedagógom.

Hany má vlastný šperkársky ateliér, doma rieši väčšinou prácu, na ktorú cez deň nemá čas. „V starom byte som mala dielničku v komore, teraz nedokážem pochopiť, ako sa tam všetko mohlo zmestiť. Tam, kde ľudia majú chladničku a kompóty, som ja mala zlatnícky stôl,” opisuje. „Teraz mám ateliér v priestoroch Výskumného zváračského ústavu, takže všetko sa snažím vybaviť tam, ale je bežné, že emaily, Instagram a aj návrhy riešim po nociach doma. Mojím cieľom je nemať už doma robotu, prísť domov, byť s deťmi a v noci si vyslovene oddýchnuť a nepracovať. Marko ťahá ešte viac, niekedy aj do tretej, ja na rozdiel od neho musím ísť o dvanástej spať,” hovorí šperkárka.

Organizačné veci riešia ráno

Začiatok dňa je pre nich väčšinou pokojný. „Rána sú pre nás asi pomalšie, ako majú ľudia, ktorí chodia do práce skoro ráno. Syn odíde do školy, Marko zavezie dcéru do škôlky a do tej deviatej sme doma spolu. Riešime organizačné veci, v pokoji si dáme raňajky, kávu, a potom okolo deviatej odchádzam do ateliéru,” opisuje Hany. „Mne sa deň začína neskôr, ale potom na konci dňa dlhšie ťahám. Pomedzi to prídu deti zo školy a škôlky a venujeme sa im,” hovorí Marko.

„Keď sme mali jedno auto, spoločne sme chodievali ráno z domu, odviezol som Hany do ateliéru a potom som išiel svojou cestou,” spomína. „Alebo ja som zaviezla Marka na Drotársku, to bolo pekné. Presne som vedela, že keď budem mať svoje auto, tak o tieto momenty prídeme a budeme sa voziť každý sám. Veľa vecí sme vedeli ráno v aute vyriešiť, ohľadom detí a chodu domácnosti,” vysvetľuje Hany.

Podľa šperkárky život kreatívcov nie je taký jednoduchý, ako sa môže niekomu zdať. „Máme to celé trošku posunuté, nie je to taká frajerina, že aha, oni sú umelci, vstanú o desiatej a potom o desiatej idú spať. Nie sme voľní umelci, ktorí sa zatvoria na celý deň v ateliéri. Ja mám počas dňa záväzky, stretnutia, prácu, konzultácie s inými ľuďmi.”

Obľúbené kúsky cestujú z bytu do bytu s nimi

Obaja sa zhodujú v tom, že radi trávia spoločné chvíle doma, kde si vytvorili atmosféru aj vďaka zariadeniu, ku ktorému majú vzťah. Hoci sa viackrát sťahovali, niektoré časti nábytku cestovali z bytu do bytu s nimi. „Kreslo v obývačke je pre nás výnimočné. Bola to prvá vec, ktorú sme si v predchádzajúcom byte dali urobiť na mieru slovenskému výrobcovi,” hovorí Hany.  Polička na stenu tiež cestovala s nimi. „Táto polička je od Markovho spolužiaka, sviečky na nej sú tiež od nášho kamaráta,” spomína Hany. „Sviečky sú celé z vosku, nechceme ich zapáliť, pretože ten dizajn by celý zhorel,” dopĺňa Marko.

Snom Hany je mať doma viac produktov z domácej tvorby. „Nemali sme ešte priestor ani financie, aby sme investovali do veľkých kúskov. Postupne však zbierame obrazy, jedným z výraznejších je napríklad obraz od Erika Šilleho. Mojím snom je mať nábytok iba od lokálnych dizajnérov,” hovorí Hany.

„Páčilo by sa mi, keby som mal čas a priestor vyrábať si viac vlastných kúskov, ako napríklad stojany na repráky. Cítil som potrebu mať nejaké stojany, ale tie, ktoré som našiel, sa mi nezdali dosť dobré. Tak som sa ocitol v zbernom dvore a tam bolo zrazu desať vhodných objektov, ale povedal som si, že mi stačia dva. Musel som ich zrezať, spíliť. Láka ma niečo prerábať, dať tomu nový život,” vysvetľuje. „To ja nemám a obdivujem to na Markovi. Radšej kúpim nové od niekoho iného. Viem, čo viem, a ostatné nechávam na iných. Neviem si predstaviť vedieť veci prerábať. Aj v tom šperku je ťažšie niečo opraviť, ako vytvoriť nové,” dodáva Hany.

Hany pri otázke, ktorá časť bytu je jej obľúbená, na chvíľu zaváha. „Asi spálňa. Ten byt nie je taký veľký, aby som mala svoj kútik. V spálni pri nočnom stolíku a lampe to mám rada. Veľmi si želám, keď raz budeme mať veľkú obývačku, aby som v nej mala svoje kreslo, svoj čítací kútik,” hovorí.

„Pre mňa je obľúbené toto kreslo v obývačke, miesto, kde práve sedí Hany, smerom k oknu. Rád tu sedím a počúvam hudbu. Začal som trochu viac počúvať platne, oprášil som gramofón, ktorý som si kúpil, keď som mal osemnásť rokov. Okrem toho mám rád aj balkón.”

Filmy nesťahujú, ale požičiavajú z videopožičovne

Poličky, ktoré vymyslel a vytvoril Marko, sú plné obľúbených predmetov. „Zbieram kadečo, ale pravdupovediac, zbieranie je obsesia, ktorou si väčšinou človek niečo ventiluje. Keďže sa zaujímam o sci-fi filmy, začal som zbierať sci-fi DVD. My nesťahujeme filmy. Žiaľ, teraz nám tu zrušili videopožičovňu, tak neviem, ako budeme pozerať filmy. Tam sa to vždy objavilo tri mesiace po premiére. Nehovorím, že je to analógový spôsob, to už asi nie, ale pre mňa je to ako kniha a stále to beriem ako pevné médium, ku ktorému sa dá vrátiť,” vysvetľuje svoju záľubu Marko. „Aj keď si nejaké DVD kúpime, človek príde domov, odbalí to, prečíta si o tom niečo, v tom sme stará škola. Rovnako to je s knihami. Musím ich mať vždy fyzicky, ovoňať ich, listovať, elektronicky si to neviem predstaviť. Pozeranie do mobilu kvôli emailom a Instagramu mi úplne stačí,” hovorí Hany.

Keďže majú malé deti, zbierajú aj detské knižky. „Agátka ešte nevie čítať, ale má veľa hravých knižiek, a tým, že ešte neobjavila mobil, je to pre ňu stále prirodzené a príjemné,” hovorí Hany. „Je to vždy na rodičoch, čo deťom dajú. Sú rodičia, ktorí päťročným deťom čítajú Harryho Pottera, ja som čítal napríklad Pipi Dlhú Pančuchu. To sú úplne iné svety,” približuje svoj pohľad Marko. „Knižky s peknými ilustráciami pohľad detí na kreativitu upriamujú trošku inak. Pipi Dlhú Pančuchu ilustroval náš kamarát, takže sme im mohli povedať, že to robil on a už si to hneď vedia inak spojiť,” dopĺňa manžela Hany.

Marko a Hany sa snažia kreativitu vo svojich deťoch podporiť. „Agátka maľuje stále. Nedávame jej mobil, takže vidno, že v tomto smere je ešte taká oslobodená,” hovorí Marko. „Ona si vie predstaviť robiť niečo bez toho, že nemá mobil, ale Cyrila zoberiem do ateliéru a prvé, na čo sa opýta, je, či je tam wifi. Odkedy má mobil, stráca ochotu robiť niečo tvorivé. Je to už iná generácia ako my, stále si však myslím, že tvorivosť objaví,” zamýšľa sa Hany.

Hany sa naučila fotiť, Marko šperku úplne nerozumie

Hany sa venuje tvorbe autorského šperku, Marko je profesionálnym fotografom. Za roky spoločného života sa navzájom čo-to z vlastných profesií naučili, ako partneri sa obohacujú neustále. „Hany sa naučila fotiť na sociálne siete, aj keď neviem, či odo mňa. Má videnie, a aj keď fotí telefónom, mám pocit, že ma v tomto smere už nepotrebuje,”  hovorí Marko.

„Čo sa týka šperku, svadobné obrúčky sme si robili sami, navzájom. Bol to môj jediný pokus. Ja som robil Hany a Hany robila mne. Vyrazili sme si na ne takým pankáčskym spôsobom krstné mená,” opisuje svoju prvú a zatiaľ poslednú skúsenosť s tvorbou šperku Marko.

Profesionálne ich spája aj to, že obaja učia, Marko vyučuje fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení, Hany zasa v rámci Akadémie šperku vyučuje začiatočníkov aj pokročilých vyrobiť si strieborný prívesok, prsteň či náušnice podľa vlastného návrhu.

Marko úprimne priznáva, že šperku na chuť napriek povolaniu manželky neprišiel. „Stále úplne nerozumiem funkcii šperku. Dizajnovo sa mi to páči, keď Hany vymyslí nejaký tvar, ale potom ten zmysel toho, že niekto nosí šperky alebo že niekto šperk dostane a nosí ho, je pre mňa strašne vzdialený. Chýba mi v tom niečo praktické alebo racionálne. Šperky nie sú pre mňa racionálne, výroba, proces tvorby áno, ale pocit mať šperk a nosiť ho, nie,” vysvetľuje.

Hany manželov pohľad chápe. „Pravda je, že to nie je nutnosť, ktorú potrebujeme k životu, nie sú to topánky ani chlieb. Šperky si riešim sama so sebou, prípadne s asistentkou, ale to, v čom mi Marko pomáha a v čom sa dopĺňame, sú práve životné, partnerské veci mimo práce. Ja som veľký extrovert a on je introvert, ideálne sa dopĺňame. V praxi to znamená, že keď sa veľmi ponáhľam, vie ma zabrzdiť, vie vniesť do vecí racionalitu  oproti mojej emotívnosti a nadšenosti pre všetko,” vysvetľuje.

Rodina sa snaží žiť udržateľne

Ako rodičia sa snažia viesť deti k šetrnejšiemu zaobchádzaniu s našou planétou, otvárať doma ekotémy a ako rodina žiť udržateľnejšie. Marko sa tejto téme začal venovať nedávno aktívnejšie, vytvoril projekt napapier.sk, v rámci ktorého vytvoril recyklovateľné dizajnové koše určené na papier.  „Odpad triedime už niekoľko rokov, no stále sa mi to triedenie papiera zdalo zvláštne, používali sme tašky, ale nebolo to pre mňa dostatočné, tak som sa nad tým začal viac zamýšľať a vyvíjať nejakú nádobu, ktorá by mohla slúžiť na triedenie a opätovne sa vrátiť do domácnosti,” vysvetľuje ideu vlastného projektu.

„Marko zaviedol, že keď ideme do obchodu, máme vlastné vrecko a aj jednu rukavicu, ktorú opätovne používame. Na nákupy sa snažím nosiť tašku z domu,” hovorí Hany. „Stále to nevieme vyriešiť tak, aby to bolo úplne bezobalové, ale aspoň pečivo, zeleninu a ovocie dávame do našich vreciek, ktoré sú znova použiteľné. Postupne chcem, aby sme sa s tým doma zžili, aj keď je to niekedy náročné,” hovorí Marko. „Dôležité je, aby deti triedili odpad aj v škole, pretože keď majú len jeden kôš a celý deň hádžu odpadky doň, potom sa netreba čudovať, že nevedia triediť. V škole predsa trávia najviac času,” dopĺňa manžela Hany.

„Keď sme bývali v domčeku pod lesom, mali sme aj kompostér. V týchto podmienkach je to ťažšie, síce máme na balkóne minikompostér, ale ten sme zaplnili za tri týždne a nestíhalo sa to rozkladať. Uvažujem, že by som oslovil miestne životné prostredie a požiadal ich o kompostér, pretože dva už v Dúbravke sú a bolo by dobré, keby boli postupne pre ľudí na verejných miestach prístupné a mohli by sme tam nosiť bioodpad,” vysvetľuje svoju predstavu Marko.

O Hany Kašičkovej a Markovi Horbanovi

Žijú v Bratislave, pár tvoria 14 rokov. Vychovávajú dve deti, desaťročného Cyrila a päťročnú Agátu. Hany je umelecká zlatníčka, členka Cechu zlatníkov a klenotníkov Slovenska a zakladateľka Akadémie šperku. Marko sa profesionálne venuje reklamnej a produktovej fotografii, je odborným asistentom na Katedre fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave a autorom projektu napapier.sk.

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).