Našou návštevou sme ateliér výtvarníčky Lucie Tallovej pokrstili. Ateliér stále vonia novotou, sála z neho melancholická atmosféra a je presne taký ako Lucia, svetlý, pokojný, harmonický a zvláštnym spôsobom aj veselý. Napriek tomu, že v ňom prevládajú tmavé farby.

Luciin ateliér sídli v bratislavskom Starom meste na Školskej ulici, hneď vedľa Soda gallery. Napriek tomu, že Lucia ateliéry mení veľmi nerada, túto zmenu vníma pozitívne. „Povedala som si, že chcem ateliér, ktorý bude praktickejší, bude mať viac svetla. Teraz mám vysoké stropy, sú tu nádherné industriálne okná a v neposlednom rade sa teším aj z toho, že som blízko centra. Predtým som bola vždy na periférii mesta, po celom dni v ateliéri sa mi málokedy podarilo zájsť večer von s priateľmi. Začínala som sa cítiť trochu asociálne,” smeje sa maliarka.

Napriek tomu, že nový priestor využíva krátko, okolie veľmi dobre pozná vďaka tomu, že tam sídli slovenská galéria súčasného umenia Soda gallery. V nej trávila už predtým veľa času. Chodieva do neďalekých kaviarní, vinárne a prevádzok na Americkom námestí. „Celá zóna sa mi páči, centrum je blízko, mám tu parkovanie. Prvýkrát mám ateliér na prízemí, čo ma veľmi teší, lebo doteraz som vždy pri nakladaní obrazov z poschodia do auta zabila veľa času. Teraz to ide ľahko vďaka dvojkrídlovým dverám na prízemí,” dodáva charizmatická maliarka.

Rekonštrukciu ateliéru navrhli a zrealizovali s manželom Tomášom Umrianom, ktorý je vyštudovaný architekt a galerista v Soda gallery, sami. Ateliér je efektívne rozdelený na pracovné zóny, väčšia miestnosť je určená na „špinavšie“ práce, kde Lucia maľuje na veľké plátna.

„Používam airbrush, z ktorého ide farebný poprašok, ktorý sa veľmi ťažko umýva. Zatiaľ to tu nevidno, ale časom bude,” ukazuje Lucia a prechádza do menšej miestnosti, ktorá je pre ňu v podstate skladom obrazov a objektov. Má v nej aj pracovný stôl, na ktorom robí koláže a diela na papieri. „Kým mi napríklad schne vrstva na veľkom plátne, prejdem vedľa, zmením prostredie, oči si od veľkej maľby oddýchnu a robím na malých kolážach,” vysvetľuje maliarka.

Nikdy nevie, či je obraz už dokončený

Lucia rada trávi v ateliéri čo najviac času. „Ako každý aj ja mám obdobia, keď sa mi nič nedarí. Vtedy to netreba siliť, ale aj tak do ateliéru idem každý deň aspoň na pár hodín. Niekedy tu len trávim čas, aj keby som si len pol dňa čítala, obklopená mojou prácou.”

Sama o sebe tvrdí, že je veľmi nerozhodná. „Nikdy neviem, či je už obraz hotový, alebo na ňom ešte treba robiť. A zrazu okolo neho chodím ešte týždeň navyše, úplne zbytočne, a potom si hovorím, že som ho mala pred týždňom nechať tak. Keď mám deadline, nemám nad čím špekulovať. Mám pocit, že moje obrazy sú vtedy priamejšie a čistejšie.”

Monochromatická melanchólia

Lucia sa vo svojej tvorbe venuje maľbe, ale aj kolážam. Zbiera staré pohľadnice a fotografie. Na otázku, či jej je bližšie maliarstvo alebo inštalácie, odpovedá nerozhodne: „Ako kedy. Teraz mi je bližšia koláž a viac sa jej venujem. Výstavy, ktoré plánujem na jeseň, budú viac o inštaláciách a kolážach než o maľbe. No maľba si tam vždy nájde cestu. Som maliarka a som rada, keď to cítiť aj z objektových vecí a inštalácií.”

Z autorkinej tvorby by sa mohlo na prvý pohľad zdať, že je veľmi temná či depresívna. Do svojich obrazov však nenápadne komponuje prvky, ktoré tento dojem vyvracajú. „Kedysi, ešte v školských prácach, som maľovala viac farebne, potom som mala sériu čierných obrazov a aj teraz k monochromatickej maľbe pridávam jemné odtiene ružovej. Predstavuje napríklad romantický príbeh, ktorý je v kontraste s industriálnou scenériou alebo tou akoby apokalyptickou krajinou.”

Maliarka pri obrazoch využíva kombinovanú techniku akrylu a tušu. „Odjakživa sa venujem maľbe krajín a je mi blízka monochromatická farebnosť. Je to ovplyvnené mojou vášňou k starej čiernobielej fotografii. V poslednom období sú mojimi objektmi výjavy, kde sa nedá presne určiť, či je po prírodnej katastrofe, alebo je pred búrkou. Predstavuje ticho, keď je krajina opustená a my nevieme, či sa tam niečo stalo alebo sa ešte len stane,” objasňuje svoj prístup.

Archív fiktívnych spomienok

Staré pohľadnice, skice, veci z blších trhov a starožitnosti sa v ateliéri povaľujú niekedy aj rok. Občas Lucii niečo napadne a zasiahne do nich. „Páči sa mi starý papier, preto tu mám staré zošity. Ak nájdem prázdnu dvojstránku, vstúpim do nej nejakou kresbou alebo maľbou tušom. Starou fotografiou som posadnutá, mám pocit, že sa v nej skrývajú príbehy. Fotografie zachytávajú pominuteľnosť, je v nich melanchólia. Najviac sa mi páčia fotografie žien a ženskej postavy, ktorá je aj hlavným charakterom mojej práce. Vždy rozmýšľam nad tým, kto ten človek na fotke asi bol a aký mal osud.”

Autorka po ľuďoch z fotografií nepátra, skôr vytvára ich fiktívny príbeh. „Jedna z posledných výstav, ktorú som mala v stupavskej synagóge, sa volala Archív fiktívnych spomienok. Pôsobila, akoby to boli spomienky mojej rodiny alebo spomienky ovplyvnené mojou minulosťou, no v skutočnosti si väčšinu vecí domýšľam,” vysvetľuje Lucia, ktorá pri tvorbe vychádza napríklad z popisu na zadnej strane alebo si len pamätá miesta, kde fotky našla, prípadne mená, ktoré na nich boli napísané.

Okrem spomínanej výstavy Lucia pracovala aj so sériou svadobných fotografií, kde sa sústredila na nevestu, pričom ženích išiel do ústrania. „Začalo sa to niekedy v roku 2011 až 2012, keď som zbierala svadobné fotky a kabinetky (štylizované fotografie v ozdobnom ráme, pozn. red.) z prelomu storočí. Bolo to také zvláštne, veľmi sa mi na nich niečo páčilo. Nevesty sa na nich neusmievajú, čo mi v súčasnosti, keď je Facebook plný šťastných a usmiatych ľudí, prišlo veľmi zaujímavé,” zamýšľa sa.

Neskôr prišla séria More, do ktorej zbierala staré fotografie a pohľadnice morských horizontov a scenérií, ktoré sa snažila pretransformovať ako nejaký symbol. „Keď niekam cestujem, vždy tam navštívim blšie trhy a hľadám fotografie. Niekedy ma zaujme kompozícia, napríklad, keď na nich majú ľudia odrezané hlavy,” smeje sa Lucia. Jej láska k starej fotografii a k neznámym tváram z fotografií ju priviedla k spolupráci so spisovateľkou Andreou Pukovou na tvorbe pokračovania knihy Zaľúbení do Paríža.

Tvorí čierne diela, hoci je veselá

Diela Lucie Tallovej majú jedinečný rukopis a sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej čiernej farbe, ktorú mnohí definujú ako smútok. „Aj mama sa ma pýta, prečo stále maľujem čiernou, či nemám depresie,” smeje sa Lucia a pokračuje: „Je to o tom, ako som nastavená, o hudbe, ktorú počúvam, o knihách, ktoré čítam. Som rada sama a mám pocit, že to je veľmi dôležité. Možno by ľudia boli oveľa šťastnejší, keby vedeli byť sami so sebou a neboli by z toho nervózni. Ani z tých negatívnych pocitov, ktoré má občas každý, akurát ich nevieme všetci ventilovať.”

Keď príde reč na inšpiráciu, Lucia má pocit, že je umením tak trochu presýtená. „Keď som sa vrátila napríklad z Art Basel (medzinárodný umelecký veľtrh, pozn. red.), zdalo sa mi, že všetky dobré diela už existujú, dobrých autorov je veľa a všetci robíme všetko. Vtedy mi príde zbytočné, prísť sem do malej Bratislavy a snažiť sa tu tvoriť. V takých chvíľach mávam malú depku,” zverila sa Lucia.

Maliarka má však svoje diela rada, keď ich predáva, tak len ťažko sa s nimi lúči, lebo má pocit, že je v nich veľmi citovo zaangažovaná. „Dávam do nich cit a dušu a potom prídem na ten Art Fair, kde je milión ďalších umelcov, kde sa stretnú zberatelia, galeristi, kurátori a zisťujem, že je to aj tak len biznis. Je to trochu frustrujúce.”

Napriek občasným pocitom bezmocnosti Lucia nikdy nemala tvorivú krízu. „Maľovanie je to, čo potrebujem, čo ma baví a napĺňa, čím trávim dni. Neviem si predstaviť, že by som ich trávila niečím iným. Teraz som nebola dva mesiace v ateliéri a bolo to, akoby mi niekto odrezal nohu. Nevedela som, ako fungovať, mala som pocit, že som čas netrávila zmysluplne,” tvrdí Lucia.

Prekračuje hranice Slovenska aj Európy

Luciu sme zastihli len pár dní pred svadbou s partnerom Tomášom. Nemala čas ani na detailné chystanie sobáša a hostiny, ani na poriadnu svadobnú cestu, lebo sa pripravovala na kolektívnu výstavu vo Vilniuse, odkiaľ si možno s manželom odbehnú k Baltickému moru.

Umelkyňa je jednoznačne mestský typ. Dokonca aj dovolenky si vyberá podľa toho, aby mohla ísť na kávu, do galérie či na blší trh, a to väčšinou býva v meste. Do prírody ju vytiahne štvornohý obyvateľ ateliéru psík Herbert. „Keď potrebujem vypnúť, raz za čas si spraviť zmenu, na to mám Herberta, ktorý ma núti k tomu, aby som šla na vychádzku. Bez neho by som asi chodila len z parkoviska domov. Možnosť nadýchať sa čerstvého vzduchu a vypnúť oceňujem. Máme chalúpku na Záhorí, kde to mám strašne rada. A veľmi rada chodím s Herbertom na huby,” hovorí o obľúbenej forme oddychu mimo ateliéru maliarka.

O Lucii Tallovej

Pochádza z Bratislavy. Je absolventkou Školy úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru a VŠVU v Bratislave, kde študovala v maliarskom ateliéri akademického maliara Ivana Csudaia. Jej umelecký štýl je na prvý pohľad ľahko identifikovateľný, založený na nostalgii, snovej krajine a rozprávaní príbehu. Je držiteľkou viacerých ocenení. Diela vystavovala na  samostatných aj sólových výstavách na Slovensku, v Českej republike, v Rakúsku, Maďarsku či USA. Viac o jej tvorbe nájdete na jej stránke a Instagrame.