Od Japonska až po Antarktídu. Cestovatelia Barbara a David porozprávali, ako vymenili prácu za dva roky dobrodružstva

Z pôvodného plánu precestovať šesť krajín bolo zrazu tridsať, z desiatich mesiacov v zahraničí dva roky. Barbara a David sa spoznali pred vyše tromi rokmi, no každý z nich už dávno predtým vedel, že chce precestovať svet. Ako pár sa rozhodli nechať zabehnutú prácu, opustiť stereotyp a zbaliť si do batohov len to najnutnejšie. Cestovanie po Antarktíde, Ekvádore či Severnej Kórei im dalo okrem zážitkov aj iný pohľad na život, seba, svoju rodnú krajinu či ľudí v nej.

Barbara je vyštudovaná lekárka, David pracuje ako konzultant v IT firme. Hoci sa im v práci darilo, cestovateľský sen bol silnejší. Barbara mala v hlave podobnú myšlienku, skôr než stretla Davida. „Po dvoch mesiacoch chodenia som Davidovi povedala − poďme spolu cestovať. Po roku sme išli. Môj veľký sen bola Južná Amerika, Davidov zas Ázia, tak sme to spojili,“ hovorí Barbara. U Davida zohrávala pri rozhodovaní úlohu aj nespokojnosť v práci. „Bol som dosť unavený z práce a chcel som dlhšiu dovolenku. Potom prišla Baška s týmto nápadom, tak som si povedal, prečo nie,“ dodáva David.

Na sociálnych sieťach komunikujú ako Hippie Panda Couple a o zážitkoch, ktoré pravidelne zdieľajú na Instagrame, Facebooku a YouTube, sme sa s nimi rozprávali v ich prechodnom domove v Bratislave. Názov Hippie Panda Couple vznikol spontánne, cestou na Kubu. „Hippie som ja − dieťa kvetov a David je panda. Keď sme sa stretli na Pohode, mal okuliare a nenatrel sa opaľovacím krémom, a keď si ich dal dole, vyzeral ako panda. Na ceste po Ázii sme fotili, točili, ale potom nám začalo chýbať niečo tvoriť, tak sme si povedali, že nebudeme písať blog, ale točiť videá a zdieľať ich so svetom,“ s úsmevom uzatvára Barbara.

Rodina ich presviedčala, aby necestovali

Na cestách chceli byť najprv rok, nakoniec to boli s prestávkami dva roky. „Prvá cesta sa začala v Japonsku. Tam sme boli štyri a pol mesiaca, odtiaľ sme išli do Južnej a Severnej Kórey, Číny, Vietnamu, Kambodže, Thajska, Malajzie, Bruneja, na Borneo, Filipíny, Bali a cez Japonsko domov, kde sme boli mesiac,“ opisuje cestu Barbara. „Potom nasledovali Kuba, Kostarika, Panama, Ekvádor, Galapágy.  Ďalej sme cestovali do Bolívie, Paraguaja, Uruguaja, Argentíny, Antarktídy a cez Čile a New York domov,“ dopĺňa priateľku David. Posledným cestovateľským balíkom boli toto leto krajiny Rusko, Fínsko, Estónsko, Singapur, Srí Lanka a Taliansko, ktoré pár precestoval za šesť týždňov.

Príprava na veľkú cestu trvala rok, zahŕňala okrem plánovania trás aj psychické nastavenia či presviedčanie rodiny. „Keď sme o ceste povedali doma, neboli veľmi nadšení. Bojovali sme s nimi asi pol roka, potom sa s tým zmierili. Bolo treba vyriešiť veľa byrokracie či ukončiť pracovný pomer. Naplánované sme mali iba Japonsko, potom sme to už všetko riešili za behu,“ hovorí Barbara. „Moja rodina bola úplne proti. Presviedčali ma, že svet je zlý. Najmä babka, keď videla negatívne správy v televízii, sa modlila, aby Baška otehotnela a zabránilo nám to vycestovať,“ dodáva s úsmevom David.

Najšťastnejší boli v Japonsku

Zhodujú sa, že každá krajina im niečo dala „Najšťastnejší sme boli v Japonsku, na Filipínach, v Ekvádore, na Galapágoch aj v Argentíne. Úplný top však bola Antarktída, tam sme boli vo vytržení neustále,“ približuje David. Nie všetky krajiny však u nich vzbudili pozitívny dojem. „Negatívne pocity sme mali v Severnej Kórei a na Borneu. Severná Kórea je veľmi chudobná a o Borneu sme si mysleli, že tam bude samá džungľa, ale videli sme, ako sa tam život postupne zužuje a pralesy sa rúbu. To bol smutný pohľad.“

Menej príjemným prekvapením boli aj prvé dni v Číne. „V Pekingu sme jeden deň ostali v izbe, lebo bol taký silný smog, že nás boleli pľúca, hoci sme mali rúška. Niektorí ľudia tam dokonca mali plynové masky s filtrami a plexisklami. Napokon však bola Čína pozitívnou skúsenosťou. Číňania sú veľmi odlišní, ich kultúru sme pochopili až na konci pobytu,“ hovorí Barbara. „V supermarkete som sa spýtala, kde nájdem tuniaka, a predavačka odišla. Niektorí boli ozaj veľmi neslušní v našom ponímaní. Oni sa však len hanbili, že niečo nevedia. Bavilo nás pomaly chápať rozdiely. Môžete byť naozaj otvorení diverzite, ale aj tak sa vám stane, že počas cestovania narazíte na ľudí a situácie, ktoré si neviete predstaviť.“

Nikdy sa necítili ohrození ľuďmi

Strach počas cestovania nemali, no dávali si pozor, v akých častiach miest sa pohybujú. „Samozrejme, že človek v Bogote alebo v Medellíne nepôjde do najnebezpečnejších štvrtí s novým fotoaparátom na krku a s iPhonom v ruke. Kto nevyhľadáva problém, tak ho nemá,“ vysvetľuje David. „Ak nasledujete pravidlá a nejaký inštinkt, nič sa vám nestane. Keď sme boli v nejakej uličke a mali sme zlý pocit, radšej sme išli preč,“ dopĺňa priateľa Barbara.

„Nikdy sme však nemali pocit, že by nám chcel niekto ublížiť alebo inak uškodiť,“ hovorí Barbara, ktorej boli veľmi sympatickí Argentínčania. „Oni sú presvedčení, že Argentína je najlepšia krajina na svete. Boli veľmi úprimní. V Južnej Amerike sú naozaj všetci veľmi priateľskí a otvorení. Mne sa páčilo, že sú ako rodina spolu, no cítia sa slobodne. Spolu sa smejú, plačú, hnevajú,“ hovorí.

Vysnívaná cesta na Antarktídu

Najviac otázok dostávajú k Antarktíde, návštevu ktorej aj oni sami považujú za jeden z najväčších zážitkov cesty. „V Argentíne, v najjužnejšom meste Ushuaie, je veľa cestoviek, ktoré ponúkajú zájazdy na Antaktídu. Nám sa nakoniec podarilo nájsť kajutu pre dvoch v úžasnej zľave. Namiesto 18 000 dolárov stála 6 000, tak sme si povedali, že nám to za to stojí, že tie peniaze v budúcnosti zarobíme, ale sem sa už asi nikdy nevrátime. Napokon to bol skvelý zážitok. Plavili sme sa loďou, zastavovali sa na rôznych miestach a prespávali na lodi. Z lode sme odchádzali prví a prichádzali poslední. Naozaj sme si to užili,“ spomína s úsmevom Barbara, ktorej z Antarktídy v pamäti utkveli najmä tučniaky, všadeprítomné ľadovce a pohľad na zamŕzajúce more. „Málo Slovákov navštívilo Antarktídu. Na lodi sme stretli chalana zo Slovenska, ktorý tam pracoval štyri roky, a povedal nám, že tu ešte nikoho zo Slovenska nestretol,“ dodáva.

Nielen na Antarktíde boli pre oboch obrovským zážitkom práve zvieratá. „Splneným snom pre nás bolo, že sme videli veľa zvierat zblízka. Tučniaky, tulene, žraloky, ryby, korytnačky, orangutana, hady, tarantuly, ružové delfíny. Zvieratá a príroda boli najväčším zážitkom celej cesty,“ približuje Barbara.

„V Južnej Amerike som sa zaľúbila do alpák. Keď som sa stala vegetariánkou, môj vzťah k zvieratám sa ešte prehĺbil. Aj v budúcnosti by sme chceli robiť niečo so zvieratami, ak sa podarí. Najviac mi trhali srdce psíky v Ázii alebo v Južnej Amerike, ktoré boli veľmi opustené,“ hovorí Barbara.

Nemáme sa tak zle, ako si mnohí myslia

Pri spoznávaní iných kultúr zistili, že pohostinnosť môže vyzerať inak, ako ju vnímame na Slovensku. „U Slovákov je pohostinnosť o tom, že keď prídete na návštevu, pohostia vás, ale v Južnej Amerike sme cítili pohostinnosť aj na ulici. U nás je každý izolovaný, každý si ide svoje,“ hovorí David. „Juhoameričania sú pokojní a prirodzení, bavia sa medzi sebou. Nie sú depresívni, napriek tomu, že tam majú nehostinné podmienky a ťažký život. Naopak, sú pracovití a mentálne silní. My v Európe sme rozmaznaní, máme sa dobre,“ vysvetľuje svoj pohľad Barbara.

Bohatstvo, ktoré máme doma, si uvedomili najmä pri návšteve chudobných krajín. „S chudobou to bolo najhoršie v Severnej Kórei, v Bolívii a na Filipínach,“ hovorí David. „Severná Kórea bol zážitok, ktorý má človek asi len raz za život. Potom sa tam už nechce vrátiť. Chodí tam však dosť veľa turistov. My sme tam išli cez čínsku cestovnú agentúru. Kórea si robí reklamu, púšťajú tam turistov a všetky peniaze potom idú Kimovi. Na jednej strane si človek povie, že by to nemal podporovať, no na druhej strane sme chceli vidieť, ako to tam vyzerá, ako ľudia žijú, čo všetko tlačia do hlavy sprievodcovia a aké to je v porovnaní s realitou,“ vysvetľuje zámer cesty Barbara.

Opačným extrémom bolo Japonsko a Južná Kórea, kam by sa cestovatelia kedykoľvek radi vrátili. „Boli to najdrahšie krajiny. Každému odporúčam Japonsko. Pre nás to bolo na začiatku cesty ideálne, lebo to bola asi najbezpečnejšia krajina. Nemali sme žiadny stres, mohli sme tam v pohode chodiť aj s otvorenými batohmi, nechať si veci bez dozoru. Môže sa tam stanovať aj stopovať, všade majú čisto. Aj na verejných WC je čisto ako doma. V Manga Café, kde sa čítajú komiksy, môže človek dokonca aj prespať, a stojí to asi desať eur na noc,” hovorí Barbara o zážitkoch z Japonska. „Sú tam sprchy, jedlo, nápoje. Je to pre ľudí zo vzdialených miest, ktorí tam môžu prespať a ráno ísť do práce. Funguje to v podstate ako hotel,” dopĺňa ju David. Zážitkom v Japonsku bola aj Osaka s konceptom netradičných kaviarní. „V Osake majú kaviarne s plazmi. Sú tam hady, pavúky, chameleóny, ktoré môžete chytať. Viete si ich zobrať z klietok, dať si pivo a hladkať pri tom napríklad chameleóna,“ približuje Barbara.

Silné spomienky majú aj na Hirošimu, odkiaľ si doniesli japonské origami. „Baška to skladala na ulici s človekom, ktorý prežil atómový výbuch. Vysvetľoval históriu a mohol si s ním človek poskladať origami.  Origami majú nosiť šťastie, a keď si človek niečo silno praje, tak sa to splní,“ vysvetľuje David. „Bolo jedno dievčatko, ktoré po výbuchu dostalo rakovinu a skladalo origami. Neskôr sa vytvorila nadácia, v ktorej deti tiež skladajú origami. Dievčatko skladalo tieto žeriavy, aby sa vyliečilo, a takýto žeriav sa stal symbolom výbuchu. Deti chodievajú k pamätníku, pripínajú tam origami a spievajú,“ opisuje Barbara.

Spoločné cestovanie ako skúška vzťahu

Obidvaja priznávajú, že cesty ako tá ich sú perfektnou skúškou vzťahu. V rozličných situáciách spoznali jeden druhého aj samých seba. „Stále hovorím, že pár by mal ísť spolu cestovať, tak sa otestujú. Dúfam, že my už ostaneme spolu,“ hovorí s úsmevom Barbara, ktorá sa na ceste veľa naučila aj o sebe. „Zistila som, že viem byť aj hysterka, ale vždy sme to nejako zvládli.“

„Niekedy sme mali ozaj vypäté situácie. Nikdy to však nebolo také, že by sme objavili na sebe navzájom niečo neprekonateľné, kvôli čomu by sme chceli ukončiť vzťah. Boli to len chvíľkové hlúposti,“ vysvetľuje David.

Miernym šokom bol pre nich aj návrat domov. „Po týždni doma som sa vrátil do práce a mal som pocit, že tam vôbec nepatrím, že som sa posunul úplne inam,“ hovorí David a zároveň dodáva, že cestovanie im dalo omnoho viac než len zážitky. „Začali sme si vážiť to, čo máme. Prestali sme byť tými obyčajnými konzumentmi.“

„Získali sme aj nadhľad, už sa toľko nestresujeme. Keď sa počas cesty objavil nejaký problém, vedeli sme, že nájdeme riešenie a to teraz aplikujeme aj tu. Keď prídu hocijaké prekážky, vieme, že to vyriešime. Mne sa rozšíril obzor a stala som sa pokornejšou. Uvedomila som si, že nie všetko máme len tak. V Európe sa máme naozaj dobre. Toto je zasľúbená zem pre ostatné kontinenty,“ opisuje svoj pocit Barbara.

„Som veľmi citlivá a mala som z mnohých vecí stres, no počas cesty som sa musela aj hádať a niektoré veci si nenechať, vyjednávať. Určitý ostych sa vytratil. Aj ľudia mi hovoria, že som sa zmenila. Asi som sa tak trochu upokojila. Vždy som túžila vidieť svet, teraz mám pocit, že som naplnila túto nádobu a cítim, že sa chcem pohnúť iným smerom, splniť si iné ciele,“ dodáva.

Pár Hippie Panda Couple momentálne žije v Bratislave, no plány do budúcna súvisia so zahraničím. „Chceli by sme ísť na nejaký čas do Švajčiarska. Ja by som si dokončila atestáciu a David by sa chcel tiež profesionálne posunúť. Keď príde čas, radi by sme sa vrátili späť na Slovensko s inými skúsenosťami,“ prezrádza plány Barbara.

Barbara a David ako Explorers

Na návštevu Barbary a Davida sme priniesli aj zubnú pastu BE YOU Explorer, ktorá sa ideálne hodí k ich životnému štýlu, cestovaniu a zážitkom, o ktoré sa s nami podelili. Aj vy patríte medzi tých, ktorých životom poháňa objavovanie nepoznaných vecí, miest, pocitov? Vyskúšajte dobrodružnú kombináciu jablka a aloe vera.