Z dôvodu ochrany a rýchlejšej reakcie na nebezpečie si ľudia vyvinuli vlastnosť „škatuľkovania“. Pud sebazáchovy však so sebou prináša aj temné stránky – predsudky, obavy a strach z neznámeho. Opýtali sme sa piatich žien, ktoré sa neboja otvorene hovoriť, aké predsudky samy prekonali a ako si hľadali a našli cestu k cudziemu človeku. 

Štvrť zastavanú novostavbami vnímam prijateľnejšie, odkedy som vďaka svojmu psíkovi spoznala susedov 

Eva Križková, výkonná riaditeľka festivalu Jeden svet

„V bratislavskej štvrti pod Kolibou s názvom Vtáčnik bývam od svojich piatich rokov. Kedysi sme to boli my v našom malom vinohradníckom dome, naše psy, lesy a vinice. Dnes je náš dom obklopený sídliskom, ktoré sa neustále rozrastá. Stovky susedov tu žijú v izolácii; nestretnú sa ráno po ceste do auta a obyčajne ani večer. 

Všímam si, že k jediným iskričkám medziľudského kontaktu dochádza medzi psičkármi  na krátkych prechádzkach. Tie pripomínajú skôr slalom medzi autami než relaxačný pobyt v prírode, ktorý ponúkajú realitné kancelárie s ponukou bytov v tejto drahej lokalite. 

Snažím sa k druhým ľuďom nepristupovať s predsudkami, no ak mám byť úprimná, dlho som si nevedela nájsť cestu k svojim novým susedom a nevidela som žiadnu výhodu v instantnom prílive postavených novostavieb.

„Postupne som si ukladala čoraz viac telefónnych čísel. Začali sme spolu chodiť von so psami, zbierať smeti a plánovať, ako spraviť z našej štvrte lepšie miesto na život.“

Až jedného dňa sa mi stratila moja Monča – nie hocijaký pes. Monča je skrátka osobnosť a stratiť ju bolo ako stratiť člena rodiny. Rozvešali sme po celej štvrti jej fotografie, písali do facebookovych skupín, volali na políciu. 

A potom zazvonil telefón. Suseda Oľga našla Monču pri kontajneroch ich novostavby a nechala ju prespať u seba doma, kým ráno začne hľadať majiteľov. A tak som si uložila do telefónu svoje prvé číslo na susedu. Odvtedy sa mnohé zmenilo. Tých čísel som si postupne začala ukladať čoraz viac, začali sme spolu chodiť von so psami, zbierať smeti a plánovať, ako spraviť z našej štvrte lepšie miesto na život.“

S témou predsudkov profesionálne pracujem, napriek tomu voči nim nie som imúnna

Michaela Pobudová, riaditeľka Mareeny

„Nedávno som išla so svojím otcom na Deň otvorených búd v Skalici ochutnať miestne vína a obzrieť si vínne pivnice. Po ceste sme narazili na niekoľko jeho známych, viacero som nikdy predtým nestretla. Prihovorila sa mi istá pani, ktorá sa ma opýtala, v akej oblasti pracujem.

Moja práca dokáže v niektorých kruhoch rozvíriť vášne – nie každý sa vie stotožniť s tým, že venovať sa utečencom a migrantom je legitímna alebo spoločensky prospešná práca. Len postupne sa učím, ako ju prezentovať, aby vyvolala čo najmenšie obavy. Často však má pre mňa obyčajné predstavovanie adrenalínovú príchuť. Nikdy presne neviem, ako na to ľudia zareagujú a kam konverzácia vyústi. 

Pani sa skutočne zaujímala o to, kto sú utečenci a utečenky a akú podporu im poskytuje Mareena. Rozprávala mi o tom, aké má skúsenosti s ukrajinskými migrantmi ona a ako sa darí jej rodine. Náš rozhovor bol naozaj príjemný a jej prístup ma pozitívne prekvapil. 

Predsudkom sa venujeme aj v projekte Generation T zameranom na mladých, ktorí šíria povedomie o podpore ochrany zraniteľných skupín. No napriek tomu, že s touto témou profesionálne pracujem, stretnutia s cudzími ľuďmi mi vždy pripomenú, že nie som voči predsudkom imúnna a mám sa v čom zlepšovať. Po podobnej lekcii sa o to viac snažím, najmä pri ľuďoch, pri ktorých mi myšlienky hneď zabehnú k negatívnym súdom, počkať so závermi a dať im šancu, aby sa sami prejavili.“

Myslela som si, že odišiel pre svoju povahu, no odišiel, aby mohol pomôcť rodine

Oľga Shaw, zástupkyňa riaditeľa Cesty von

„Kejďák je segregovaná osada na kopci v lese asi tri kilometre od Jelšavy. S kolegyňou sme išli pozrieť nové omamy, ktoré budú učiť matky z chudobných osád, ako dať deťom lepšiu výchovu.

Chceli sme bližšie spoznať komunity, v ktorých omamy pracujú, a tak nás usadili vo svojej  kuchyni – malom, ale útulnom priestore rodiny s desiatimi deťmi. Sonička si vybrala hračky a začala pracovať s najmenším chlapčekom a jeho mamičkou. Celá rodina sa zapájala, tešila, pomáhala vrátane otecka Adama, ktorý si k nám neskôr sadol a rozprával, aké ťažké je nájsť si v Jelšave prácu: ,Neberú ani gadžov, nieto ešte Róma z osady.‘

,A nechcete skúsiť prácu v Bratislave? Možno by sme vám vedeli pomôcť cez Človeka v ohrození. Hľadajú ľudí do jednej automobilky,‘ vyhŕklo zo mňa bez rozmýšľania, čo som vzápätí aj oľutovala; netušila som, či bola ponuka ešte aktuálna, či som zbytočne nevzbudila nádej v človeku, ktorý v živote sklamania zažil už celkom dosť. Dal mi číslo a sľúbila som mu, že sa ozvem.

„Neušiel z práce, lebo ju nezvládal, potreboval odcestovať, lebo ho potrebovali jeho najbližší. Toto sú veci, ktoré sú pre našu spoločnosť, orientovanú na výkon, občas nepochopiteľné.“

Adam o pár týždňov prišiel do Bratislavy a začal v tréningovom centre. Občas sme sa s ním stretli, aby mu nebolo smutno. O pár dní mi však z organizácie volali, že Adam odišiel a že nevedia, či ho ešte zoberú naspäť. Nebudem klamať, bola som sklamaná. Robím s ľuďmi z generačnej chudoby už niekoľko rokov, no predsa sa niekedy nechám uniesť vlastnými očakávaniami a predstavami o rozhodnutiach, ktoré v živote robia. Zvoní telefón. Volá Adam z Kejďáku: „Mám deti v nemocnici a zomrel mi bratranec. Musel som ísť domov. Ale, pani Oľga, ja sa o týždeň vrátim, naozaj tú robotu chcem, ale nemohol som nechať ženu na to všetko samu.“

Pre Adama je rodina všetkým.. Neušiel z práce, lebo ju nezvládal, potreboval odcestovať, lebo ho potrebovali jeho najbližší. Toto sú veci, ktoré sú pre našu spoločnosť, orientovanú na výkon, občas nepochopiteľné, no pre ľudí, s ktorými pracujeme, sú základom prežitia. Adam sa aj vďaka Človeku v ohrození do práce po týždni naozaj vrátil a spravil všetky testy, aby mohol nastúpiť na linku. Je odhodlaný vydržať a stať sa kmeňovým zamestnancom. 

Naše cesty sa spojili úplnou náhodou, no za ten krátky čas, čo ho poznám, ma veľa naučil. O vlastných predsudkoch, o potrebe viac počúvať a učiť sa porozumieť potrebám ľudí z komunít, o ich vnímaní sveta.“

Symbolom spojenia s deťmi na klinike sa pre mňa stal náramok, ktorý sme spolu zapletali

Ivana Ščuroková, marketingová špecialistka pre Deťom s rakovinou, n. o. 

„Naša nezisková organizácia pôsobí priamo na Klinike detskej hematológie a onkológie, preto mám možnosť priamo spoznávať ľudí, ktorým pomáham. Spájajú ma s nimi tie najbežnejšie veci, ako farbičky či kuchynské utierky. V rámci materiálnej pomoci ich často pomáham dopĺňať na oddelenia. Vďaka tomuto obyčajnému úkonu mám možnosť stretávať pre mňa veľmi inšpiratívnych ľudí, ktorých by som pravdepodobne nikdy nestretla. V kuchynkách a herničkách spoznávam rodičov, ktorí sú radi, že môžu prehodiť pár slov aj s niekým, kto nie je zdravotník. Spája nás tam obyčajný záujem o toho druhého, ako sa dnes majú a ako im môžeme pomôcť.

Ak to prísny hygienický režim dovoľuje, trávim čas s deťmi na oddelení pri rôznych aktivitách, ktoré organizujeme. V lete sme spolu napríklad vyrábali náramky. Jeden náramok som dostala od 13-ročného chlapca, ktorý ich zaplietal naozaj majstrovsky. Hoci som s tým pacientom už nestrávila viac času, ten náramok je pre mňa symbolom spojenia s deťmi na klinike a s prácou, ktorú robíme.

Pokiaľ ide o predsudky, pre mňa bolo veľmi dôležité uvedomiť si, že nezáleží na tom, z akej sociálnej vrstvy pochádzate alebo akú mentálnu výbavu máte – vaše dieťa môže mať rakovinu.

No každé jedno dieťa potrebuje najlepší možný prístup vo všetkom, čo preň dokážeme urobiť. Takéto nazeranie mi veľmi pomáha aj v bežnom živote a pri komunikácii s ľuďmi, s ktorými by som inokedy možno ani nemala príležitosť dať sa do reči.“

Prelietavá sliepka môže za to, že mám zo susedov priateľov na celý život

Lucia Hô-Chí, mentorka pre Bystriny a ďalšie neziskové projekty

„Sliepka od susedov znášala vajíčka u nás na komposte. Každý deň prelietavala plot a my sme ju každý deň prehadzovali späť. Až raz sme pri prehadzovaní konečne stretli susedov, ktorým sliepka patrila. Vladko je bývalý baník, pracoval aj v kameňolome a spolu s Evkou žijú v dedinke, kde sme kúpili chalupu. Zdanlivo žiaden prienik spoločných tém. Vladko vyrástol v dedine a žije tu celý život. 

A predsa. 

Od toho dňa sme spolu zakaždým, keď to len ide. A s ostatnými susedmi tiež. To, čo by nás malo rozdeľovať, neexistuje. Čo sa my učíme a obdivujeme, tým oni veľakrát žijú. Príbehov si každý nesie neskutočne mnoho. Celé naše priateľstvo je postavené na otvorenosti a rešpekte. Nie vo všetkom sa zhodujeme, nie vždy používame rovnaké slová, oni stále nerozumejú, čo ja v tej práci robím a načo je to dobré. Rozprávame sa otvorene a v debatách, kde to môže naraziť, rešpektujeme rozdielne názory. A áno, veľa robí aj to, že nám susedka Máňa navarí, keď sa večer vraciame z mesta na chalupu.“