Oslavujeme sté výročie založenia Československa. Kto boli prvorepublikové feministky a za čo im môžeme byť vďačné?

Komu vďačíme za to, že môžeme ísť voliť, študovať a pracovať v oblastiach, ktoré samy chceme? Vznik Československa, ktorého sté výročie vzniku si v týchto dňoch pripomíname, no aj udalosti pred jeho vznikom a po ňom znamenali veľmi veľa pre postavenie žien u nás. O prvorepublikových feministkách, ich pokrokových myšlienkach, podporovateľoch aj odporcoch sme sa bavili s historičkou Evou Gatialovou.

Prvá československá republika, jej demokratické zriadenie a humanistické ideály stáli za mnohými významnými zmenami, ktoré jej obyvateľov posunuli výrazne vpred. Prvá republika mala veľký prínos aj pre postavenie tunajších žien.

„V slovenskom prostredí bola pred rokom 1918 snaha o emancipáciu odsúvaná do úzadia s odôvodnením, že najskôr treba vyriešiť národnostnú otázku. Ženy sa napriek tomu snažili angažovať a úprimne verili, že sa ich situácia po roku 1918 zmení. Odpoveďou im bolo napríklad to, že v októbri 1918 počas podpisovania Martinskej deklarácie ich mužskí dejatelia odmietli vpustiť do budovy a museli čakať vonku,“ vysvetľuje historička Eva Gatialová, ktorá sa zaujíma o dejiny feministického hnutia v 1. ČSR.

Prvá svetová vojna všetko zmenila

Vznik prvej Československej republiky bol významným prelomom, predchádzala mu však prvá svetová vojna, ktorá zmenila úplne všetko. „Nástup žien na uvoľnené miesta po narukovaných mužoch priniesol nové rozhodovacie právomoci a prienik žien do mužských povolaní,“ hovorí Eva Gatialová.

„Krokom vpred bola aj reforma dievčenského vzdelávania zavádzaná už počas vojny. Počet absolventiek vysokých a stredných škôl rástol a zamestnané ženy po vojne pracovali ďalej, aj keď to väčšina spoločnosti považovala za dočasné a prevládal predpoklad, že po vojne sa všetko vráti do starých koľají,“ vysvetľuje.

Opak bol však pravdou a po vzniku Československa ženy túžili ešte viac sa angažovať vo verejnom dianí a voliť. „To im umožnilo volebné právo, ktoré československé ženy získali v roku 1920. Rovnoprávnosť mužov a žien bola deklarovaná aj v ústavnej listine slovami ,výsady rodu, pohlavia a zamestnania sa neuznávajú‘,“ menuje reformy historička.

Feminista Masaryk

Aktívne ženy snažiace sa o zlepšenie postavenia žien mali výborného spojenca v prvom prezidentovi Československa Tomášovi Garrigueovi Masarykovi, ktorý už začiatkom 20. storočia povedal: „Muž a žena sú si rozumovo aj mravne rovní. Nerovnosť medzi nimi nie je prirodzená, ale vyvinula sa historicky. A ako sa v histórii robilo mnoho chýb a chýb často osudných, tak sa tiež stala chyba, chyba veľká, potlačením ženy.“

Tento výrok je naozaj pokrokový, hlavne, keď si uvedomíme, že zaznel v časoch, v ktorých vládli hlavne mužmi šírené stereotypy o slabých a citlivých ženách, ktoré majú ostať v domácnosti. „Podľa Masaryka sa muži báli viac konkurencie na trhu práce zo strany žien ako zo strany migrantov,“ objasňuje historička.

Masarykove názory znamenali aj obrat vo vnímaní rodičovstva. „Kritizoval kult materstva ako pokrytecký nástroj na ovládanie žien a ich pripútanie k deťom a domácnosti. Tvrdenie, že žena je od prírody predurčená byť matkou, nie je o nič viac pravdivé, ako tvrdenie, že muž má byť od prírody otcom. V tomto smere hlása absolútnu rovnosť v hodnote a v podiele oboch rodičovských úloh na výchove potomstva.“

Boj o volebné právo

Začiatkom 20. storočia sa v USA, vo Veľkej Británii či Francúzsku otvorila otázka postavenia žien. Záujem o rovnoprávnosť žien sa preto v tom čase zvyšoval aj u nás. Celá snaha ležala na pleciach niekoľkých aktívnych žien.

„V roku 1903 založila Terézia Nováková, Františka Plamínková a Marie Tůmová Ženský klub český, ktorý si dal za úlohu dosiahnutie väčšej rovnoprávnosti vo vzdelávacej, právnej a pracovnej oblasti. Snažili sa dosiahnuť, aby bolo dievčenské vzdelávanie zahrnuté do štátneho systému bezplatného školstva a tým bolo sprístupnené oveľa väčšiemu počtu žien a dievčat,“ približuje historička.

V politickej oblasti sa usilovali o volebné právo žien a rozšírenie spolčovacieho zákona tak, aby mali ženy prístup do politických organizácií. Organizovali tiež prednášky pre ženy na rôzne témy. Do viedenského parlamentu dokonca poslali petíciu, v ktorej požadovali volebné právo pre ženy.

Zaujímavosťou je, že ženy do roku 1920 nemohli voliť, no mohli byť volené. O to sa zaslúžila Františka Plamínková, ktorá založila Výbor pre volebné právo žien. „Na základe skúmania volebného poriadku z roku 1861 zistila, že aktívne volebné právo síce ženám nepriznáva, nevylučuje však právo pasívne. Na jeho využitie iniciovala značnú podpornú aktivitu. Výbor pre volebné právo žien začal presvedčovaciu kampaň, ktorá mala presvedčiť politické strany, aby na svoje kandidátky zaradili aj ženy – potenciálne poslankyne. V roku 1908 kandidovali tri ženy, ale neúspešne. Aktivistky však uspeli pri doplňujúcich voľbách do českého krajinského snemu, do ktorého bola v roku 1912 zvolená Božena Viková-Kunětická,“ vysvetľuje.

Práve Františka Plamínková bola asi najvýraznejšou osobnosťou ženského hnutia začiatku 20. storočia. „Od začiatku presadzovala myšlienku priateľskej spolupráce mužov a žien na ženskej emancipácii,“ hovorí Eva Gatialová.

Angažovala sa však aj v iných témach. „V 30. rokoch napísala odvážny list Hitlerovi, v ktorom ho označila za diktátora. Po zriadení Protektorátu Čechy a Morava mala niekoľkokrát možnosť emigrovať, ale odmietla. Po zrušení Ženskej národnej rady nacistami zostala aj naďalej aktívna a angažovala sa v ilegálnom antifašistickom odboji. V roku 1942 však bola nacistami popravená zastrelením,“ približuje historička.

Práve 20. roky boli tými zlatými aj v histórií feminizmu na našom území. V roku 1923 bola založená Ženská národná rada, teda najväčší ženský spolok v ČSR, ktorý združoval české a slovenské ženské organizácie. V roku 1935 mal až 27-tisíc členiek.

V manželstve bola žena stále druhoradá

Skutočné sociálne postavenie žien a ich spoločenská prestíž v Československu boli určite v mnohých ohľadoch lepšie než v ostatných štátoch bývalej habsburskej monarchie.

Napriek tomu, že československé zákony boli pokrokové, v oblasti manželského a rodinného práva ženy a muži rovnaké práva nemali. „Feministky na čele s Miladou Horákovou žiadali revíziu zákonov tak, aby zodpovedali rovnoprávnosti, aby občiansky zákonník plne ocenil rodinu ako základ štátu a spoločnosti a aby boli odstránené všetky diskriminačné predpisy. Chceli, aby sloboda ženy bola zachovaná aj po svadbe, žiadali rovnosť manželských a nemanželských detí, právo na zárobok, spravodlivé zaradenie na pracovné miesto podľa vzdelania, nie podľa pohlavia, materské poistenie, materskú rentu, novelizáciu zákonov o rozvodoch a dôsledné presadzovanie zákona o potláčaní pohlavných chorôb,“ hovorí Eva Gatialová.

Témou manželstva a rodiny sa intenzívne zaoberala aj Luisa Landová-Štychová, ktorá bola jedna z prvých anarchistiek, ktorá neskôr pôsobila vo viacerých ľavicových stranách a stala sa poslankyňou československého parlamentu. Hoci bola vydatá, bola veľkou kritičkou manželstva a tradičnej rodiny. Manželstvo považovala za prejav súkromného vlastníctva a kritizovala postavenie ženy v domácnosti.

Slovenská feministka vyzývala ženy, aby boli verejne aktívne

Vo všeobecnosti môžeme české feministky zo začiatkov 20. storočia považovať za aktívnejšie a radikálnejšie, no aj na Slovensku sme mali spolky a aktívne ženy. Príkladom je spolok Živena a v ňom pôsobiaca Elena Maróthy Šoltésová či Terézia Vansová, ktoré však boli vo svojich názoroch trocha konzervatívnejšie než ich české kolegyne.

Za najradikálnejšiu slovenskú feministku svojej doby bola považovaná Hana Gregorová. „Okrem písania sa venovala osvetovej činnosti, bola redaktorkou časopisu Slovenský východ, udržovala styky s českými feministkami. Vyjadrovala sa k aktuálnym politickým problémom. Žila s Jozefom Gregorom-Tajovským a v ich bratislavskom dome sa stretávali slovenskí i zahraniční literáti. Bola spoluzakladateľkou Klubu umelcov. Po manželovej smrti sa odsťahovala do Prahy k dcére Dagmar a spolu s ďalšími feministkami sa zapojila do protifašistického odboja,“ hovorí jej stručný životopis Eva.

„Tvrdila, že je prirodzené, ak žena patrí k rodine, ale jedným dychom dodávala, že k rodine patrí rovnako aj muž a obaja patria okrem rodiny aj verejnému dianiu. Žena musí stáť v úplnej rovnoprávnosti vedľa muža ako rovnako dôležitá činiteľka, vyzbrojená celou svojou mravnou aj intelektuálnou zodpovednosťou. Slovenský národ je príliš malý na to, aby si mohol dovoliť ignorovať ženy, ktoré tvorili jeho väčšiu polovicu, a nechať ich len nečinne sa prizerať verejnému dianiu,“ tlmočí jej názory historička.

„Mala jasno aj v prípade fyzických a psychologických rozdielov medzi mužom a ženou, ktorými často argumentovali odporcovia feminizmu a emancipačného hnutia. Tento názor považovala modernou psychológiou za dávno prekonaný a tvrdila, že neexistujú duševné vlastnosti, ktoré by sa dali považovať za mužské alebo ženské,“ hovorí Eva. Často opakovala, že pasívna žena, ktorá stráži rodinný krb, je zaostalosť a jej povinnosťou je byť aktívna nielen v rodine a v domácnosti, ale aj vo verejnom živote.

Odporcovia videli ženu len v kuchyni

Aj táto doba mala však mnoho odporcov pokrokových myšlienok. Antifeministi často využívali napríklad argument, že feminizmus je neženský.

„Antifeminizmus dostával určite oveľa viac priestoru ako feminizmus. Medzi najväčších antifeministov patril napríklad Svetozár Hurban Vajanský. Pred Hanou Gregorovou si posmešne odpľul a na adresu aktivistky Marky Ivankovej-Pietrovej sa vyjadril slovami – ,fuj, baba femina‘,“ uvádza príklady historička.

„Prívrženkyňou feminizmu nebola ani Ľudmila Podjavorinská, ktorá neschvaľovala ani univerzitné vzdelanie žien. Vyjadrila sa, že ,učenosť nekrášli ženu, keď ju nechváli domácnosť, a vraj je márne žena vzdelaná, ak si pritom mužíčka častuje prismradnutou polievkou‘. O feminizme dokonca vyhlásila, že ,šarapatil už odpradávna a vždy boli s ním len opletačky‘,“ hovorí Eva Gatialová.

Napriek tomu, že aj v Československu zaznievali podobné stereotypné názory, odvážne ženy dokázali svojou aktivitou mnohé zmeniť. „Aktivity ženských organizácií sa podieľali na tom, že napríklad obmedzovanie zamestnanosti žien vo verejnej službe sa v Československu dialo v oveľa menšej intenzite než v okolitých štátoch,“ spomína historička.

Všetko sa však v Československu značne zabrzdilo koncom 30. rokov. „Nástup autoritatívnych pravicových režimov, ktoré presadzovali návrat žien k rodinnému krbu, nastal na našom území koncom 30. rokov,“ hovorí odborníčka. Práve Mníchovská dohoda a následný vznik Slovenského štátu znamenal rozpustenie aktívnych spolkov, zatknutia a negatívne vnímanie zamestnaných žien.

Aj krátka existencia demokratického Československa a odvaha jej vtedajších politikov, političiek a aktívnych žien dokázala priniesť zmeny a názory, ktoré sú živé doteraz.