Keď bola študentka, známi sa jej smiali, že na kydanie hnoja nepotrebuje školu. Vyštudovaná zootechnička, ktorá ťažkej práci so zvieratami zasvätila celý život, tvrdí, že aj na kydanie hnoja sa treba dobre učiť. Margaréta Marečková je už 28 rokov mamou viacerých obyvateľov Zoologickej záhrady Bratislava.

Každé zviera v jej revíre má vlastné meno, pozná ich nálady, povahu, správanie. Napriek tomu, že návštevníci v nej vidia ženu v montérkach s fúrikom, za prácou chovateľky je omnoho viac.

Dlhé roky na jednom pracovisku svedčia o tom, že práca v zoo je pre ňu láskou na celý život. Hoci niekedy to vôbec nie je ľahké. Grétka nastupuje na rajón o pol ôsmej. Má za sebou už skoré ranné vstávanie so synom, návštevu škôlky a dlhú cestu autom až z Pezinka. Grétka a jej traja kolegovia majú na starosti rozlohou veľký rajón, v ktorom sú lamy, nosorožce, daniele škvrnité, psy ušaté. Vzadu je výbeh, v ktorom si spokojne nažíva emu hnedý, kengura červená, lamy alpaky, papagáje, prepeličky, pávy, pštros africký či kone Przewalského.

„Hneď ráno treba skontrolovať, či sú zvieratá v poriadku, prípadne skontrolovať ich zdravotný stav, či niektoré nepotrebuje veterinárne vyšetrenie. Pokiaľ nejaké zvieratko berie lieky, podám mu ich. Potom nastupuje samotná práca, treba všetko vyčistiť, nakŕmiť, dať seno, čistú vodu,“ v skratke opisuje svoj pracovný deň Grétka. Okrem dennej rutiny sú aj sezónne práce, takzvané brigády. Na jar treba napríklad pripraviť areál na sezónu. Pomáha aj pri odchyte zvierat.

Práca, ktorá sa nedá odložiť na neskôr

„Celkom sa nabehám. Bežne sme na rajóne traja-štyria. Počas dovoleniek, samozrejme, robíme viac, teraz sme tu len dvaja. Postarať sa však treba, lebo toto je práca, ktorá sa nedá odložiť do zásuvky. Zvieratá nezaujíma, či sa nám chce alebo nie, alebo či je škaredé počasie. Je jedno, či je mínus 15 alebo plus 38 stupňov. Každý deň to tu musia mať vyčistené a dostať svoju kŕmnu dávku, vodu, prípadne lieky. O zvieratá sa treba starať stále,“ zamýšľa sa.

Chovateľka pracuje výlučne cez deň. V noci ostávajú v zoo chovatelia iba vtedy, keď sa napríklad narodí mláďa, ktoré odvrhla matka a potrebuje kŕmiť, alebo keď nejaké zviera dostáva lieky aj v noci, alebo keď sa očakáva pôrod vzácneho zvieraťa.

Práca v zoo je namáhavá. Chovateľka je osem hodín na nohách, dvíha seno, nosí ťažké fúriky, vedrá s vodou bez ohľadu na to, aké je vonku počasie. „Keď je vonku sneh, lepí sa na koliesko fúrika a ťažko sa s ním chodí. Je to naozaj ťažké a náročné,“ hovorí. Keď v osemnástich rokoch nastúpila do zoo, robila so žirafami a zebrami. Neskôr ju presunuli do rajónu s vtákmi. Starala sa o plameniaky, dravé vtáky, pelikány, papagáje, bociany. Po materskej dovolenke si vyskúšala aj starostlivosť o nosorožce.

Zvieratá sa za starostlivosť odvďačia

Jej práca ma množstvo krásnych momentov. „Zvieratá sa odvďačia za starostlivosť. Preto, lebo im je tu dobre, majú mláďatá, ktoré krásne vyrastú. Nie je to len o kydaní hnoja, ako si ľudia myslia. Je toho oveľa viac. Človek musí zviera poznať, musí chápať jeho psychiku, vedieť, ako reaguje, ako sa bežne správa, musí odhadnúť, keď je choré.

Zvieratko nevie povedať, že je choré, to človek vidí z jeho správania,“ vysvetľuje Grétka. „Keď už vie dieťa rozprávať, samo povie, že ho bolí bruško, ale zvieratko to nepovie. Neje, stojí sklesnuté a my musíme hádať a zisťovať. Vezmeme mu krv a trus, ktoré sa dajú na rozbor, a tak sa zisťuje, čo zvieratku je, ako ho treba liečiť a ako mu pomôcť,“ dodáva.

Zoologická záhrada je celkom komplikovaná inštitúcia. Tá bratislavská funguje od roku 1960, plocha so zvieratami má rozlohu 35 hektárov a žije na nej 968 jedincov zo 174 druhov živočíchov. „O zvieratá sa nestará len chovateľ, ale aj zoológovia, krmovinár, pracovníci, ktorí pripravujú a rozvážajú krmivo. Máme zmluvného veterinára. Dvakrát týždenne chodí robiť preventívne kontroly, ak nejaké zvieratko ochorie, príde, samozrejme, ihneď. Okrem toho pracujú v zoo údržbári, záhradníci, účtovníčka a manažment. Určite by to nefungovalo bez pokladní, upratovačiek, zoo shopu, murára, stolára, vzdelávacieho a marketingového pracoviska a ďalších,“ vymenúva personál zoo chovateľka Grétka.

Členka lamej rodinky

To, že Grétka má svoju prácu rada, sa odzrkadľuje aj na jej vzťahu k zvieratám, ktoré ju majú veľmi rady. Poznajú ju, prídu na zavolanie, niektoré sa dajú aj pohladkať. „Keď príde nový chovateľ, zvieratá si naňho musia postupne zvyknúť. Plaché zvieratá majú najskôr odstup, treba ich nechať, aby si k nemu vytvorili vzťah,“ vysvetľuje.

Niektoré zvieratá prirástli Grétke k srdcu viac, napríklad lamia rodinka, o ktorú sa stará. „Otec sa volá Boďo a má dve samičky. Jedna sa volá Nieves, druhá je Alegra. Boďo má dvoch synov, s Nieves má syna Jerryho a s Alegrou má Toma,“ opisuje rodinné pomery v ohrade. „Boďo prišiel ako päťročný z Maďarska, teraz má osem rokov. Alegra prišla, keď mala rok, Nieves sa tu narodila a mláďatká sú tohtoročné. Jedno sa narodilo v marci a druhé v máji,“ pokračuje.

Zimu lamy znášajú veľmi dobre. Vedia sa jej prispôsobiť, lebo doma v juhoamerických Andách žijú aj vo výške 4 000 metrov nad morom. Horúčavy majú menej rady, lebo majú hrubú srsť. Vtedy ich chovatelia osviežujú vodou. „Majú tu aj prístrešok. Keď v zime fúka, sneží alebo prší, môžu sa v ňom schovať. Inak sa celý deň rady pasú,“ hovorí o zvieratách, ktoré má na starosti.

Lamy aj ostatné zvieratá dostávajú denne seno, prípadne sa pasú. „Teraz však bolo veľmi sucho, trávy je pomenej. Súčasťou ich kŕmnej dávky je seno a granuly, roztlačený ovos a zelenina, hlavne mrkva, kaleráb, kukurica. Dávame im aj vetvičky lipy alebo javora. Musíme im tu denne čistiť trus a nesmieme, najmä v horúčavách, zabúdať na dostatok čistej vody. Máme tu aj fontánku, kde sa môžu schladiť. Najmä lamy alpaky tam často chodia. Sú ako žaby a rady sa kúpu,“ smeje sa Grétka a ukazuje, ako si alpaky užívajú vodu.

Na prechádzke s Lamou

„Aha, prišla Lola,“ ukazuje Grétka na biele vznešené zviera za plotom. „To je lama alpaka, takže trošku iný druh. Ešte máme čiernu alpaku Taru,“ opisuje svoj revír. Práve Lola, ktorá je veľmi prívetivá k ľuďom, je Grétkinou najväčšou obľúbenkyňou. „Ona je naša princezná,“ usmieva sa chovateľka.

Lolu bráva aj von z výbehu, aby si zvykala a mohla sa stať kontaktným zvieratkom. „Chovateľ vidí, ktoré zvieratká sa môžu stať kontaktnými. Netlačí na tie, ktoré na to nie sú povahovo a druhovo vhodné. Nemá zmysel vodiť medzi ľudí zvieratá, ktoré sa boja alebo sú agresívne. Také, ktoré sa neboja, sa chodia s chovateľom prechádzať medzi ľudí. Kontaktné zvieratko sa využíva aj na krúžkoch v zoo, deti si ho môžu zblízka prezrieť, dotknúť sa ho. Raz ročne sem prichádzajú nevidiace deti, ktoré hladkajú napríklad koníky. Nemajú často možnosť sa takého zvieratka dotknúť,“ hovorí Grétka počas prechádzky s Lolou po zoo.

Zvieratá, ktoré nemajú s ľuďmi problém, sa používajú aj na rôzne fotenia či ako súčasť natáčaní. „Nemôže to však spôsobovať zvieraťu stres, musí mu to vyhovovať. Na kontakt s ľuďmi sa však učí pomaličky a dlhší čas,“ dodáva.

Tri najdôležitejšie veci v zoo? Dvere, dvere a dvere

Hoci si bežný návštevník zoo myslí, že zvieratá sú tam na ľudí zvyknuté, nie je to celkom tak. Cudzí ľudia nesmú ísť do zázemia zvierat, do niektorých priestorov nemajú povolenie vstupovať ani zamestnanci.

Tak ako v každej zoologickej záhrade, aj v tej bratislavskej platia prísne bezpečnostné predpisy. „Keď som nastúpila do zoo, kolega mi povedal, že sú tri veci, ktoré sa treba naučiť: dvere, dvere a dvere. Zo správ v médiách vieme, že sa niekedy v niektorých zoo stalo, že chovatelia na otvorené dvere zabudli, napadla ich šelma a oni za to zaplatili životom. U nás sa našťastie nič také nestalo. Ak by veľké a nebezpečné zviera utieklo, tak je to problém. Hrozbou je aj 500-kilová antilopa, tiger alebo nosorožec,“ vysvetľuje Grétka, prečo je bezpečnosť dôležitá. „Treba mať rešpekt, treba zviera poznať, vedieť, ako reaguje, a dávať si pozor,“ zdôrazňuje. Práve z týchto dôvodov sa ani naša redakcia nedostala v rámci zoo všade tam, kam by sme chceli.

Chovateľka vyvracia mýtus, že zvieratá, ktoré utečú zo zoo, sú pripravené zabíjať. „Tieto zvieratá prežili celý život v zoo. Aj keď náhodou nedopatrením utečú, majú inštinkt, že sa snažia dostať naspäť. Keď utečie opica, tak chodí okolo svojej klietky. Keby tieto zvieratá zaútočili, tak len zo strachu. Mysleli by si, že ich človek ohrozuje, a bránili by sa. Zvieratá hľadajú svoj domov, sú dezorientované a vtedy sa môže stať, že niekomu ublížia. Určite to však nie je úmysel,“ vysvetľuje.

Návštevníci zbytočne riskujú

Chovatelia vedia, aký nebezpečný môže byť pohyb medzi zvieratami, návštevníci si to často neuvedomujú. Grétka sa počas svojej dlhoročnej praxe stretla už naozaj so všeličím. Návštevníci nerešpektujú príkazy a zákazy, svoje deti dokážu posadiť na obrubníky nad medvede či strkať im do rúk jabĺčka na kŕmenie zvierat. „My vieme, akú obrovskú silu môže mať napríklad šimpanz. Návštevník dá dieťaťu do ruky jabĺčko, aby ho dalo opičke, a neuvedomuje si, že tá opica mu môže vytrhnúť prsty,“ opisuje možnú situáciu Grétka.

„Ešte veľmi dávno, keď sme mali staré mrežované klietky, tak tu bolo asi 14-ročné dievča z letného tábora, ktoré si chcelo pohladkať leoparda. Strčilo do klietky ruku, leopard ju napadol a vytrhol jej z ruky kus svalstva. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že táborové vedúce neustriehli bezpečnosť dieťata.  A dievča má doživotne poškodenú ruku,“ opisuje ďalšiu nepríjemnú situáciu chovateľka.

Zákaz kŕmenia má svoj význam

Často si neuvážené správanie návštevníkov odtrpia zvieratá. Najbežnejšou hrozbou je porušenie zákazu kŕmenia. Chovateľka spomína na nepríjemnú situáciu, keď sa v zoo predávali pukance v blízkosti bocianov. „Keď sme ľuďom vysvetľovali, že olej, soľ a karamel sú pre bociany nebezpečný, tak nás presviedčali, že zvieratá to jedia. My sme sa ich vtedy opýtali, či už videli, že by si niekde v prírode bocian lovil pukance,“ opisuje situáciu Grétka. Bociany v zoo kŕmia mäsom, rybami a inou vhodnou potravou. „Je to zviera a človek mu nevysvetlí, že by nemalo jesť pukance. Môže to spôsobiť veľké zdravotné problémy, dokonca úhyn. To sa už v niektorých zoologických záhradách stalo.“

Pre zoo sú náročné podujatia, ako je napríklad Deň otvorených dverí. V minulosti sa stalo, že ľudia kŕmili opice s tým, že je to len jedna piškóta. „Počas akcie sem príde približne 30 000 ľudí a ak len tisíc z nich hodí jednu piškótu, tak je to tisíc piškót. Potom má opica veľký problém. Nastupujú veterinári a liečia pokazené žalúdky, dávajú zvieratám horký čaj a diétnu stravu,“ vysvetľuje Grétka začarovaný kruh.

Pokiaľ návštevníci hádžu zvieratkám do ohrád potravu, tie ju zjedia, no potom už nezjedia svoju kŕmnu dávku, v ktorej majú napríklad lieky. Aj keď si návštevníci myslia, že zvieratku robia dobre, tak je to niekedy naopak. „Chovateľ si napríklad myslí, že keď zviera nezjedlo svoju kŕmnu dávku, tak má nejaký problém, a pritom len zjedlo potravu od návštevníkov. Chovateľ musí mať prehľad, čo a koľko zviera zjedlo, preto nie je dovolené, aby návštevníci zvieratá kŕmili. Pochodila som množstvo zoo v Nemecku, Holandsku, vo Francúzsku a tam to ľudia rešpektujú,“ hovorí smutne chovateľka.

Grétka hovorí aj o tom, ako sa môže návštevník o zviera starať tak, aby mu neublížil. Stačí konkrétne zvieratko sponzorovať a financovať mu kŕmnu dávku. Sponzor zvieratka má pri výbehu umiestnenú sponzorskú tabuľku s menom a chovateľ má istotu, že zviera dostane to, čo potrebuje.

O Margaréte Marečkovej

Margaréta Marečková je vyštudovaná zootechnička. Po škole päť mesiacov pracovala v krajskej poľnohospodárskej správe, ale ešte v osemnástich rokoch nastúpila do Zoologickej záhrady Bratislava na post chovateľky. Tam pracuje už 28 rokov, teda celý svoj pracovný život. Svoju prácu miluje. Grétka býva v Pezinku, má deväťročného syna, s ktorým trávi všetok voľný čas. Na počudovanie, radi spolu chodievajú aj na výlety do zoo.