Pre tvorbu je rovnako dôležitý diskomfort ako pocit bezpečia, hovorí režisérka Sláva Daubnerová

Hoci s veľkými pochybnosťami, no zároveň s hlbokým presvedčením, že inak to nejde, nechala administratívnu prácu a začala tvoriť autorské inscenácie. Dnes režíruje opery v Nemecku a patrí medzi najzásadnejšie a najoceňovanejšie slovenské umelkyne. O tom, čo nám môže brániť v slobodnej tvorivosti, o nadšení, nepohodlí, kríze tvorivosti, ale aj o tom, ako sa posunúť do ďalšej životnej etapy, sme sa rozprávali s režisérkou a performerkou Slávou Daubnerovou. 

O ambíciách, rozhodnutiach a tvorbe „len tak“ pre radosť 

Sláva pochádza z Prievidze, mesta bez profesionálneho divadla, v ktorom stretla ľudí s podobnými záľubami aj vkusom. Tvorili spolu kolektív amatérskeho divadla, ktorého ťažiskom bola obyčajná potreba tvoriť: „Hrali sme pre radosť, no boli sme aj súťaživí.

Chceli sme stáť po boku profesionálnych divadelníkov a byť na prehliadkach, aby sme dostali spätnú väzbu. Na kritiku sme boli vždy zvedaví – posúvala nás ďalej,“ hovorí. 

Keď Sláva začala s autorskou tvorbou sólových predstavení, mala 25 rokov. Tvorbu vnímala od začiatku skôr ako bytostnú potrebu sebavyjadrenia než ambíciu stať sa známou herečkou: „Potrebovala som byť vypočutá ako ľudská bytosť. Vďaka sólam som mohla divákov prizvať do súkromného akvária a zdieľať s nimi svoje pocity. Predstavenia mali pre mňa terapeutický charakter a nikdy žiadnu veľkú ambíciu,“ približuje začiatky svojej umeleckej kariéry.    

Život umelkyne nie je prechádzkou, pre svoju kariéru musí mnoho obetovať a často viac než jej mužskí kolegovia. Sláviným najzásadnejším životným rozhodnutím bolo opustiť administratívnu prácu, ktorá ju neuspokojovala.

Cítila, že keď sa nepokúsi vytvoriť vlastné predstavenie, bude to navždy ľutovať: „Vedela som, že to možno nevyjde a že na to možno nemám. Viedla som obrovské boje s vlastnými pochybnosťami, no najdôležitejšie bolo vôbec sa pokúsiť niečo vytvoriť,“ hovorí dnes už žiadaná režisérka a dodáva, že sa vždy snaží počúvať samu seba. 

O spochybňovaní sa a o kritike 

Na prijímačkách na herectvo na VŠMU neuspela, no povedala si, že keď to nevyšlo, musí si príležitosti vytvárať sama: „Povedala som si, že o mojom osude nemôžu rozhodnúť len nejaké prijímačky alebo či si o mne niekto myslí, že som zlá herečka. Pre mňa bolo divadlo také dôležité, že som inú cestu nevidela. Tvorbu som brala ako nevyhnutnosť.“ 

Vyrovnať sa so situáciou jej pomohla aj predošlá skúsenosť s vlastným divadlom: „Už počas gymnázia som bola strojcom svojho programu, čo ma pred prijímačkami naučilo nezávislosti a slobode.“ 

Zvládnuť kritiku môže byť pri krehkom sebavedomí náročné, no podľa Slávy kritika nemá človeka odradiť, ale posunúť ďalej: „Keď si spomeniem na časy amatérskeho divadla, kritiku sme brali seriózne. Prehliadky pre nás boli jediným stretnutím s odbornou porotou,“ priznáva herečka a dodáva, že za roky praxe sa človek naučí lepšie filtrovať, čo mu pomáha a čo nie.

„Vedela som, že na to možno nemám. Viedla som obrovské boje s vlastnými pochybnosťami, no najdôležitejšie pre mňa bolo vôbec sa pokúsiť niečo vytvoriť.“

Okrem odbornej a neodbornej kritiky zvykne byť najväčším kritikom pre umelkyňu ona sama. S vnútorným kritikom však treba pracovať opatrne – niekedy nás vie zbytočne spochybniť, inokedy odpútať od podstatného. 

Sláva hovorí, že pri sebakritike môže pomôcť časový odstup: „Jedno moje dielo kritika neprijala  nadšene, no ja som si za predstavením stála. Pre umelkyňu je dôležité, aby mala sama pre seba odôvodnené, prečo niečo urobila, tak ako to urobila,“ hovorí a dopĺňa, že napokon sa na jej dielo o desať rokov verejnosť pozerala pozitívnejšie. 

O nepohodlí 

Každý, kto tvorí, pozná, že po nové nápady si väčšinou musíme zájsť mimo komfortnej zóny. Podľa Slávy je rovnako dôležitý pocit bezpečia – mať priestor, kde človek môže tvoriť s dôverou, pochopením a vzájomným rešpektom bez potreby dokazovať niekomu svoje kvality. 

Ako o sebe režisérka monodrám prezradila, skutočný diskomfort pocítila, až keď začala režírovať v štátnych divadlách: „Keďže som bola zvyknutá na slobodu, kde sa divadlo tvorilo s priateľmi v komunite a tak dlho, ako sme potrebovali, bola práca v divadle odrazu veľmi surová,“ vysvetľuje.

Sláva musela nových hercov a spevákov presviedčať, že nový koncept stojí za to a že spôsob práce, akým tvorí, má svoj zmysel. Okrem toho je podľa Slávy v profesionálnom divadle obrovským faktorom časový tlak, ktorý učí pracovať v oveľa tvrdšom prostredí. 

Ak chceme rásť a posúvať sa ako osobnosti či umelci, diskomfortu by sme sa mali vystavovať v pravidelných intervaloch. Nikto sa však nepohodliu nevystavuje dobrovoľne a bez cieľa.

Aj Sláva má jasný dôvod, prečo to robí: „Chcem, aby sa ženská réžia emancipovala. Síce som spočiatku veľké ambície nemala, no odkedy som sa v jednej dráme zaoberala osudom a kariérou prvej slovenskej profesionálnej režisérky, pochopila som, že je pre mňa dôležité presadiť sa aj na inštitucionálnej úrovni,“ hovorí. 

O perfekcionizme 

To, kedy dielo ukončíme, ovplyvňuje, ako veľmi ho máme v pláne zlepšovať. Pod ilúziou dokonalosti vieme byť často na seba až zbytočne prísne. Sláva si pripomína svoje začiatky: „V nezávislom divadle som si mohla dovoliť odprezentovať rozrobený materiál, ktorý som po premiére ešte zlepšovala. Naopak, v kamenných divadlách, kde sa nedá ustriehnuť každý detail, je práca omnoho vyčerpávajúcejšia a o to viac dôvery si proces medzi spolutvorcami vyžaduje.“ 

S výsledkom vie byť Sláva spokojná, ak do diela dali všetci maximum, no dokonalosť nehľadá: „Perfekcionizmus ide proti človeku a stopercentné uspokojenie v umení neexistuje. Dielo vždy môže byť ešte lepšie, no človek by ho v tom prípade nikdy neukončil,“ opisuje režijný proces a dodáva, že vždy treba nájsť hranicu, keď si povedať dosť.

Sláva svoju monodramatickú kariéru zavŕšila predstavením Masterpiece, ktoré bolo pre ňu akýmsi rituálnym ukončením jedného obdobia života, v ktorom bola performerkou v autorských sólových predstaveniach, a prechodom do druhého, v ktorom už hrá rolu režisérky veľkých opier.

Sólovým fyzicko-vizuálnym predstavením o tom, či byť alebo nebyť umelkyňou, si Sláva rituálne poďakovala za pätnásť rokov tvorby, počas ktorých prechádzala neistotou, pochybnosťami, hodnotením (ne)úspechu a celým cyklom, ktorým umelci prechádzajú pri tvorbe nového diela.

„Myslím si, že základom umenia je hlboká pokora. Každý nový projekt je krokom do neznáma a neustálym bojom s pochybnosťami a s myšlienkou, či to, čo robím, má vôbec zmysel. Pri všetkom, čo robím, mám neustály pocit začiatku,“ uzatvára.

O kríze tvorivosti 

Keď je umelkyňa úspešná, čaká sa od nej, že bude tvoriť neustále a na istej úrovni. Kladú sa na ňu vysoké nároky, no nie je vždy ľahké prísť s originálnym nápadom. Podľa Slávy sa kríza tvorivosti netýka konkrétneho životného obdobia, ale prakticky celého života: „Človek s krízou alebo – ako to nazývam – tvorivým peklom bojuje na začiatku každého nového procesu,“ priznáva. 

Vyštudovanej kulturologičke pomáha rešerš a teoretická príprava, pričom forma diela sa začína črtať až neskôr: „Ešte sa mi nestalo, že by som dostala geniálny nápad z ničoho nič. Inšpiráciu treba manuálne vyhľadať – objavovať materiály, čítať štúdie, robiť si poznámky,“ približuje režisérka a doplní, že väčšina nápadov sa zrodí z cieľavedomej práce. 

„Ešte sa mi nestalo, že by som dostala geniálny nápad z ničoho nič. Inšpiráciu treba manuálne hľadať – objavovať materiály, čítať štúdie, robiť si poznámky.“

V tvorivom procese je dôležité nájsť to, na čom chce umelkyňa svoj koncept postaviť. Kým ho nenájde, pociťuje stres, najmä ak tvorí pod tlakom termínu. Podľa Slávy je však vždy dôležité hľadať pravdivosť výpovede: „Aby sa človek vo výsledku dokázal postaviť sám za seba, musí sa v procese cítiť úprimne.“ 

Ako autorka performancií vstupuje do predstavenia z pohľadu réžie, dramaturgie či scénografie, a predsa o sebe tvrdí, že to robí intuitívne: „Nemám pocit, že by som mala na čokoľvek talent. Nie som tanečnica, režisérka či vyštudovaná herečka. S pohybom pracujem preto, lebo sa v tomto vyjadrovacom prostriedku cítim nesmierne dobre aj napriek tomu, že nemám osvojenú žiadnu techniku.“