Prešla cez priechod a vypýtala si dobrovoľnícku vestu. Prečítajte si 5 príbehov dobra zo slovensko-ukrajinskej hranice

Matky s deťmi, babky s vnúčatami, zahraniční študenti, ale aj deti samotné prekračujú hranice len s igelitkou či kufrom na kolieskach. Všetci sú na úteku pred vojnou. Ľudia z neziskovej organizácie Bystriny strávili začiatkom marca päť dní na hraničných priechodoch Veľké Slemence, Vyšné Nemecké a Ubľa, kde sa im podarilo zachytiť mnoho momentov ľudskosti a odvahy. Prečítajte si pár z nich. 

Vodič kamióna: do vojny ho nepovolali, tak vozí humanitárnu pomoc pre ľudí v úkrytoch 

Na gréckokatolíckej fare vo Vyšnom Nemeckom je rušno. Posledné týždne tu zastavujú autá s ešpézetkami z Čiech, Poľska i Nemecka, aby vyložili tovar z dobročinných zbierok. Na nádvorí vyrástli tri veľkokapacitné stany s materiálnou pomocou. Miestny gréckokatolícky kňaz odtiaľto vysiela pomoc za ukrajinské hranice. Keď sa ho pýtame na podrobnosti, preruší nás telefón: „Dvanásť paliet sunaru?“ zopakuje s údivom a pokračuje: „Ďakujeme pekne, no my to už nemáme kam zložiť.“ Volajúceho presmeruje na iné zberné miesto. 

„Nebojí sa len hlupák, ale keď pomáhajú všetci, tak musíme pomáhať aj my Ukrajinci.“  

Duchovného sme zastihli, keď s dobrovoľníkmi nakladali kamión, ktorý mal namierené do kyjevského metra, kde sa ukrývali stovky ľudí. Pri kamióne postáva starší pán. Sem-tam skontroluje, či je všetko v poriadku, vyskočí na rampu a k už naloženej humanitárnej pomoci prikladá drobnosti. 

Prezradí len, že sa volá Rostislav, no prosí, aby sme nefotili jeho tvár. Peknou slovenčinou nám vysvetľuje, že na Ukrajine pôsobia rôzne separatistické skupiny, a preto nechce ohroziť svoju bezpečnosť. Slovenčinu tak dobre ovláda preto, lebo žije pri neďalekom Užhorode a na Slovensko chodieva často.

Keďže má po šesťdesiatke, nevzťahuje sa naňho branná povinnosť. Môže tak aj počas vojny prechádzať cez hranice opakovane v oboch smeroch. Rozhodol sa, že svojim krajanom pomôže prostredníctvom toho, čo vie najlepšie – už roky pracuje ako profesionálny vodič kamióna. 

Humanitárnu pomoc do vlastnej krajiny ešte neviezol, už vôbec nie počas vojny. „Naložím to, čo ľudia aktuálne potrebujú najviac. Veziem lieky, deky, matrace, trvanlivé potraviny, jedlo pre deti i odevy.“ Na otázku, či sa nebojí, nám odpovedá: „Nebojí sa len hlupák, ale keď pomáhajú všetci, tak musíme pomáhať aj my Ukrajinci.“  

Manželia Gusto a Júlia tlmočili pre ukrajinských Rómov

Na hraničnom priechode Veľké Slemence stál manželský pár Gusto a Júlia v oranžových vestách. Fúkal silný vietor, takže Gusto mal na hlave čapicu, Júlia čelenku a menovky ich predstavovali ako „dobrovoľných rómskych aktivistov“. 

„Hovorili, že s niektorými Rómami z Ukrajiny sa nevedia dorozumieť. Tak sme prišli a preložili, čo potrebujú.“ 

O tom, že na ukrajinsko-slovenskej hranici sa zíde každá ruka, sa dozvedeli na sociálnej sieti. Ozvali sa teda svojmu miestnemu koordinátorovi a ponúkli pomoc. „Policajti hovorili, že s niektorými Rómami z Ukrajiny sa nevedia dorozumieť. Tak sme prišli a preložili im to, čo potrebujú,“ vysvetľuje Gusto. S manželkou sú na nohách od ôsmej ráno, no únavu necítia. Skôr si robia starosť o utečencov, ktorých vidia prichádzať. Ako obaja hovoria, nepomáhajú len Rómom, ale akýmkoľvek prichádzajúcim: „Chceme pomôcť aspoň niečím,“ hovoria. 

Mladá Ukrajinka: len čo prešla cez hranice, zhodila veci a požiadala o dobrovoľnícku vestu

Napriek tomu, že ľudia utekajúci pred vojnou na Ukrajine zažívajú ťažké traumy, mnohí v sebe nachádzajú silu, aby sa sami zapojili do pomoci druhým. 

Napríklad Ukrajinka, ktorá na úteku stratila časť svojej rodiny a namiesto čakania sa rozhodla pomáhať: „Bola to veľmi útla mladá dievčina, ktorej by prospel oddych a teplo. Namiesto toho zhodila všetky svoje veci, požiadala nás o dobrovoľnícku vestu a začala pomáhať v stánku humanitárnej pomoci. Vraj nebude len tak sedieť, kým nedorazí zvyšok jej rodiny,“ opísala kolegyňu iná dobrovoľníčka z Vyšného Nemeckého. 



Jej krajania, ktorí študujú na Slovensku, pomáhajú na slovenskej strane s prekladom a informujú prechádzajúcich cez hranice. Tí, ktorí majú u nás kontakty alebo zázemie, hľadajú utečencom dočasné útočisko, prácu či brigádu. 

Ina z Kyjeva hovorí, že včera nás rozdeľovali názory, dnes sú všetci zajedno

Rieka Dneper rozdeľuje Kyjev na dve časti. Ľavý breh mesta, odkiaľ Ina pochádza, bol začiatkom marca ešte pomerne pokojný. Centrum však podľa jej slov pripomínalo nočnú moru: „Každú polhodinu počuť sirény a ľudia skoro vôbec nevychádzajú zo svojich úkrytov. Skrývame sa pod školami, v pivniciach či v metre, ktoré tiež nie je najbezpečnejšie. Stanice totiž nie sú dostatočne hlboko.“ 

„Naša krajina sa formuje. Možno si konečne uvedomíme, že nie je žiadna východná, západná ani centrálna Ukrajina. Je iba Ukrajina.“

Po piatich dňoch od vypuknutia vojny sa Ine s rodinou podarilo vystihnúť krátky moment medzi sirénami, aby utiekli: „Na vlakovej stanici je v tlačiacom sa dave oveľa väčšie riziko úrazu ako v kryte počas ostreľovania. Vlaky sú preplnené a ľudia sa za každú cenu snažia dostať dnu.“ Hodinu a pol po ich odchode zasiahla hlavnú železničnú stanicu raketa. Vybuchla vo vzduchu a našťastie nespôsobila veľké škody ani zranenia. 

„Rozhodli sme sa odísť, lebo sa veľmi bojím o svoju mamu. Obávam sa aj o otca a priateľov, ktorí tam ostali a nemajú auto alebo peniaze, aby sa dostali až k hraniciam.“ Jej sa podarilo vlakom dostať až do Užhorodu. Na hranice ich potom zaviezli miestni dobrovoľníci.

Vo Vyšnom Nemeckom sme ju zastihli, ako čaká na známych z Rakúska. „Vieš, s týmto asi nik nerátal,“ vraví nám a pokračuje: „Po dlhé stáročia bola Ukrajina súčasťou rôznych ríš. Žije tu veľa národností, máme tu rôzne regióny, ľudí s odlišnou mentalitou a kultúrou a aj tak sa všetci cítime byť Ukrajincami. Je to niečo unikátne, čo nám nik nezoberie,“ vysvetľuje. 

„Ešte včera nás rozdeľovali názory, dnes sme všetci zajedno. Je pre mňa fascinujúce pozorovať, ako sa naša krajina formuje. Možno je teraz ten čas, keď si konečne uvedomíme, že nie je žiadna východná, západná ani centrálna Ukrajina. Je iba Ukrajina.“

Dobrovoľník z Frankfurtu: po rodinnej skúsenosti vo Vietname prišiel pomáhať bez rozmýšľania

V našom pohraničí nepomáhajú iba Slováci a Ukrajinci. Na slovensko-ukrajinské hranice prišiel aj dobrovoľník z nemeckého Frankfurtu: „Rýchlo som vyplnil online formulár, zbalil som sa a na druhý deň som už bol na Slovensku. Bolo to veľmi spontánne,“ vysvetľuje Kai.

Na priechode vo Vyšnom Nemeckom pomáhal so všetkým, čo bolo aktuálne potrebné. Nosil prichádzajúcim batožinu alebo triedil potravinovú pomoc. Kai vysvetľuje, prečo pricestoval až z takej diaľky: „Moja rodina bola v dôsledku vojny vo Vietname vo veľmi podobnej situácii. Aj im vtedy pomohlo veľa ľudí z Nemecka. Preto bolo pre mňa úplne prirodzené prísť sem a pomôcť – bez rozmýšľania,“ hovorí a svojím konaním len potvrdzuje, že vojna na Ukrajine zmobilizovala celý svet.