Rady o tom, aké by sme mali byť, tu boli vždy. Problém vnímam v nedostatočnom rozvíjaní sebahodnoty od útleho veku, hovorí novinárka Mia Žureková, ktorá rieši feministické témy

Ako o sebe hovorí, je človek s črtou vysokej citlivosti so silným citom pre nespravodlivosť, útlak a diskrimináciu. Michaela „Mia” Žureková je novinárka denníka SME, ktorá pravidelne otvára, niekedy prehliadané, feministické, rodové a ľudskoprávne témy. Ako premýšľa o svojej hodnote žena, ktorá sa zaoberá rovnosťou iných žien? Porozprávali sme sa o bolesti, o terapii, o rozhovoroch, ktoré vedie, aj o jej osobnej ceste za sebaprijatím.

Začnime tým, možno najpodstatnejším: máš sa rada? 

Mám. Som si vedomá svojej vlastnej hodnoty, no uvedomujem si aj svoje „nedostatky” a rada na nich pracujem. Nemám však prehnané, ale skôr zdravé sebavedomie, aj keď na niektorých možno pôsobím príliš suverénne. 

V mladosti som napríklad riešila svoj výzor, pretože som mala problém s nadváhou, a s tým súvisel aj pocit nedostatočnosti. No napriek určitým komplexom som kdesi vnútri vedela, že nie som o nič menej hodnotná ľudská bytosť ako iní.

Sebaláska je pojem, ktorý často kĺže po povrchu a ktorý si mnohí vysvetľujeme po svojom. Ako ho vnímaš ty? 

Ako proces. Pre mňa je dôležité, aby som sa o seba dobre starala a aby som sa psychicky i fyzicky dobre cítila. Sebalásku preto vnímam tak, že oddychujem, robím, čo ma napĺňa, dobre jem, športujem, láskavo so sebou komunikujem a chodím aj na terapiu. Vo všetkom hľadám harmóniu a konzistentnosť, aj keď to občas zanedbávam, no vždy som schopná vrátiť sa späť k sebe. 

Je pravda, že prázdne floskuly typu miluj sa taká, aká si na mňa pôsobia pasívnym prístupom k samému sebe bez toho, aby človek sám sebe načúval. Naše potreby sa predsa v priebehu času menia a mať sa rád podľa mňa znamená aj riadiť sa nimi a na základe nich na sebe pracovať. 

Ovplyvňuje tvoj vzťah k sebe aj tvoje súkromné či pracovné vzťahy?

Určite. Veľmi otvorene svoje potreby, ale aj pocity a myšlienky komunikujem. Ak mám s niekým problém, jednoducho ho pomenujem. Nie preto, aby som niekomu niečo vyčítala alebo útočila, ale preto, aby sa vyčistila komunikácia. Nerada zadržiavam emócie alebo sa pretvarujem. Vzťah ku mne je o zdravom nastavení hraníc, čo sa mi vypláca napríklad aj v partnerskom vzťahu. Výrazne pozitívne to ovplyvňuje moje spolužitie s partnerom, keďže medzi sebou komunikujeme o všetkom priamo a otvorene.

Stala si sa novinárkou. Venuješ sa ženským a rôznym prehliadaným spoločenským témam, ako sú práva žien, dúhová komunita, slovenské pôrodníctvo. Čím si ťa tie témy pritiahli?

Myslím si, že za to môže fakt, že som človek s črtou vysokej citlivosti. Mám v sebe silný cit pre nespravodlivosť, útlak a diskrimináciu ľudí. Prepája sa to vo všetkých mojich témach. Najradšej by som bola, keby všetky problémy, ktorým sa venujem v článkoch, zo spoločnosti zmizli.

To však nejde, a preto to najmenej, čo môžem urobiť, je upozorňovať na ne v rámci mojej práce. Časom som si uvedomila, že ma to akosi prirodzene zavialo do tzv. solution journalism, čo je žurnalistika zameraná na hľadanie riešení spoločenských problémov.

Spracovanie takýchto tém môže byť náročné aj na psychiku. 

Či už sú to témy týkajúce sa zneužívania detí, násilia na ženách, pôrodníckeho násilia či psychických ochorení, nie je vždy jednoduché o nich písať. Ako novinárka musím byť odosobnená, aj keď sa ma ľudsky dotýkajú. Na druhej strane by som o nich nepísala, keby v tom nebolo akési empatické pnutie. Čím dlhšie však na niektorých pracujem, tým viac ide môj súcit do úzadia a prichádza väčší profesionálny odstup a nadhľad. 

V čom ťa tieto príbehy obohacujú?

Sú to ľudské príbehy, s ktorými hodnotovo súzniem. Aj cez ne zisťujem, koľko potenciálu v sebe ako ľudia máme. Niektorí ľudia prekonávajú problémy, ktoré často nevidíme, za čo si zaslúžia obdiv a úctu. Trpko obohatená som, žiaľ, aj o poznanie, že svet nie je vždy pekné miesto. 

No keďže sa chcem profesionálne posúvať, je dobré, keď sa ako novinárka do hĺbky venujem istej oblasti. Aj vďaka tomu si upevňujem znalosti o témach, o ktorých píšem, a získavam ďalšie kontakty. 

V posledných mesiacoch som si však uvedomila, nakoľko sa moje témy prepletajú s mojou identitou a osobnosťou. Keď sa ma niekto opýtal, ako sa mám, odpovedala som skrze svoju prácu. Začala som sa pýtať samej seba, kým som, keď nie som novinárkou a autorkou. Aj preto som sa na leto rozhodla pre menší „sabatikal”. 

Magazíny a internet sú plné dokonalých žien a rád, ako vyzerať a starať sa o seba. Prieskumy hovoria, že mladé dievčatá sa často porovnávajú s tým, čo je im podsúvané. Kam nás môže doviesť takýto trend?   

Rady v ženských magazínoch o tom, aké by sme mali byť a ako by sme mali vyzerať, tu do istej miery boli vždy. Dnes sú nebezpečnejšie o to viac, že na nás vyskakujú cez rôzne obsahy zo sociálnych sietí, ktoré sú prístupné 24/7 už oveľa mladším ročníkom.

Deti majú tendenciu veriť si, pochybnosti prídu, až keď sú postupne čoraz viac vystavené hodnoteniam zo strany okolia. Vnímam to ako problém nedostatočného rozvíjania sebahodnoty už od útleho veku a slabej mediálnej gramotnosti ako rozumieť tomu, o čom čítame na internete.

„Veľa krívd pochádza z nepoznania. Ak pochopím, prečo mi niekto ublížil, pocit krivdy môže byť menší. Aj to je o sebaláske.”

Sociálne siete nezmiznú. Ak k deťom a mladým ľuďom nebudeme pristupovať ako k hodnotným ľudským bytostiam, na ktorých pocitoch a názore záleží, a nenaučíme ich rozlišovať, čo je prirodzené a čo je umelo vytvorená realita, veľa sa toho nezmení. Iste, určitá miera porovnávania je zdravá a normálna. Podstatné však je, aby sme od toho neodvíjali našu celkovú hodnotu.

Bola si speváčkou v jednej indie-popovej kapele. Mnohé skladby, ktorých si autorkou sú reakciou na extrémizmus a nespravodlivosť. Akú úlohu zohrávajú krivdy v tvojom živote?

Keď sa extrémna pravica dostala do parlamentu, napísala som skladbu História, ktorá hovorí o tom, že sme sa z minulosti nepoučili. Ak ide o osobné či spoločenské krivdy, s mnohými sa stále vyrovnávam a stále ma bolia. Snažím sa s nimi pracovať a uznať, že mám právo byť sklamaná, no skôr sa pýtam, čo mi moje pocity hovoria.

Históriu sa učím prijať v zmysle, že svet takto funguje a všetko v ňom má nejakú príčinu. Veľa krívd pochádza z nepoznania. Ak pochopím, prečo mi niekto ublížil, pocit krivdy môže byť menší. Aj to je o sebaláske.

Dá sa podľa teba proti nespravodlivosti brániť? 

Nespravodlivosti sa nedá vyhnúť. Ako ľudia by sme však voči nej nemali byť hluchí a slepí, pretože potom dostaneme len takú spoločnosť, akú si zaslúžime. Za nespravodlivé konanie určite považujem akékoľvek úmyselné zlo či manipuláciu.

Nedávno som robila rozhovor s historikom a spisovateľom Rutgerom Bregmanom, autorom knihy Ľudskosť. V jednej zo svojich kníh poznamenal, že za veľkými spoločenskými zmenami boli vždy malé skupiny ľudí alebo jednotlivci. Ľudia na okraji, ktorí sa vzopreli, že idú niečo zmeniť, a na to sa nabalili ďalší. 

Pre spoločnosť je prospešné nebyť hlúpy a slepý proti bezpráviu, inak sa nám to vráti. Do istej miery to súvisí aj s tým, že nám chýbajú prirodzené elity, ktoré by posunuli spoločenský naratív a diskusiu iným smerom, aký je momentálne.

Kreativita má v tvojom živote dôležitú úlohu. Spievala si v kapele, živíš sa písaním a dokonca ti vyšla novela Tá bolesť ťa prejde, v ktorej si otvorila tému dúhovej komunity. Aký bol tvoj motív?

Je to téma, ktorá sa často v slovenskom literárnom svete neobjavuje. Uvedomila som si, že hoci jej mnohí veľmi nerozumejú, môže im byť v niečom blízka. Je o prežívaní transrodového človeka, dotýka sa duševného zdravia, úzkosti a depresie a je aj o tom, aké silné môže byť puto medzi ľuďmi.

Ako vnímaš vo svojom živote bolesť a čo ti ju pomáha prekonávať?

Sú chvíle, keď svoje telo nenávidím, pretože mi spôsobuje bolesť. Súvisí to s mojou diagnózou syndrómu dráždivého čreva. Nenávisť sa môže zdať ako silné slovo, no je to emócia, ktorú v sebe nechcem potláčať a popierať. Potom sú aj dni, keď som svojmu telu vďačná, pretože dokázalo fungovať bez väčších komplikácií. 

Keďže mám zdravotné problémy, rozhodla som sa o mojej diagnóze hovoriť. Je to oslobodzujúce, pretože nemusím pred nikým tajiť alebo si vymýšľať falošné dôvody, prečo nemôžem isté veci jesť, prečo zrazu zruším výlet, keď mám bolesti brucha, alebo prečo náhle utekám na záchod. 

Potom je tu aj psychická bolesť, ktorá dokáže vyplynúť z telesných nepríjemností. Pracovala som s ňou v rámci psychoterapie a dnes už mám znalosti a nástroje, ako si s ňou poradiť. Je to však proces, ktorý si musím stále pripomínať.

Nedávno som si tiež uvedomila, že mám v sebe isté zranenia, ktorých pôvod zrejme siaha do detstva. Zamýšľam sa, ktoré z nich mali dosah na môj súčasný život. Bolesť ako taká ma motivuje hľadať riešenia, čo s ňou. 

Bolo pre teba náročné začať s terapiou? Mnohí sa neodvážia ísť za psychológom.

Terapiu som si sama vybrala, pretože som chcela, aby sa vyplavilo čo najviac a aby som zistila príčiny rôznych vecí, s ktorými som v živote zápasila. Je to pre mňa legitímna pomoc. Keď máme zlomenú nohu, ideme k lekárovi. Podobne sa musíme starať o svoju psychiku. 

„Psychologická pomoc je na Slovensku slabo dostupná. Verím, že ak k nej ľudia budú mať prístup aj finančnú podporu, bude v spoločnosti menej tabuizovaná.”

To, či vyhľadať psychológa, nie je pre mňa žiadna špeci téma, nenormálne mi pripadá nevyhľadať ho, keď ho človek potrebuje. Skôr považujem za problém, že psychologická pomoc je slabo dostupná a ľudia si za ňu musia platiť veľké peniaze. V tomto smere by som si priala, aby štát robil oveľa viac.

Nemyslím len zásadnú reformu psychiatrie, ktorú sľubuje, ale aj klasickej psychologickej pomoci, aby bola plnohodnotne platená zo zdravotného poistenia. Verím, že ak k nej ľudia budú mať prístup, bude v spoločnosti menej tabuizovaná.

Ak sa pozrieme na budúcnosť spoločnosti na Slovensku z pohľadu tém, ktoré riešiš, akú budúcnosť by si rada videla?

Slovensko by som chcela vidieť pevne ukotvené v demokratických hodnotách. Nehovorím, že dnes nie je, ale myslím v takých, ktoré naozaj naplno zohľadňujú ľudské práva, rovnosť medzi mužmi a ženami a rovnosť medzi všetkými ľuďmi, či už hovoríme o menšinách alebo deťoch. 

Chcem vidieť Slovensko, ktoré sa nebude hanbiť za svojich politických predstaviteľov a predstaviteľky, a pre ktoré bude hodnotou vzdelanie a múdrosť. Zároveň by som rada videla Slovensko, ktoré si začne viac veriť.

Nedávno som čítala vyjadrenie aforistu Tomáša Janovica, ktorý trefne vystihol našu slovenskú náturu. Povedal, že Slováci majú v sebe stále určitú sluhovskú mentalitu. Ak je niekto celý život sluhom a odrazu má byť sám sebe pánom, nevie sa s tým vyrovnať. Verím, že nebudeme sluhami extrémizmu, fašizmu, nenávisti a ľudskej hlúposti.