Nezáleží na tom, z ktorého kúta sveta pochádza váš partner. Dôležitá je láska a vzájomná úcta, ktoré nevytvorí rovnaká národnosť, farba pleti či spoločný jazyk. Ak to chápete vy, ešte neznamená, že tomu bude rozumieť aj vaše okolie. Zaujímalo nás, ako sa žije multikultúrnym rodinám v našej krajine. Dva páry žijúce na Slovensku úprimne porozprávali o prepojení odlišných kultúr a zvykov v partnerskom živote.

Slovenka Laura s manželom Gabrielom z Indonézie

Laura a Gabriel priznávajú, že neplánovali ostať na Slovensku dlho. „Dôvodom na zotrvanie bolo moje tehotenstvo, chcela som sa na čas usadiť, v pokoji priviesť na svet nášho syna a zostať tak dva roky. Manžel, vtedy ešte frajer, súhlasil. Nakoniec sme zostali dlhšie,“ vysvetľuje Laura.

Hoci predsudky v spoločnosti vnímajú, s negatívnymi reakciami nemajú skúsenosť. „Keď stretnem ľudí na ulici či v MHD, nemajú problém pomôcť mi pri hľadaní smeru alebo adresy. Vyslovene negatívne správanie nevidím. Čo sa týka mojej farby pleti, zo začiatku som vnímal rôzne reakcie zo strany tínedžerov alebo, povedzme, menej rozhľadených ľudí, ale podľa mňa sa len chceli ukázať. Myslím, že časom sa to zlepšilo, možno si to ľudia postupne uvedomujú,“ hovorí Gabriel.

Laura pripúšťa, že iná farba pleti púta pozornosť neustále. „My sme sa, našťastie, stretli len s pozitívnymi reakciami. Väčšina ľudí sa úprimne zaujíma o manželov pôvod a krajinu, často pridávajú svoje skúsenosti s cestami do Indonézie,“ hovorí, no zároveň dodáva, že to neberie ako samozrejmosť. „Aj po rokoch cítim napätie, keď vnímam pohľady. Pri nich nikdy neviete, čo si daná osoba myslí. Po posledných parlamentných voľbách som mala veľké obavy, kam sa naša spoločnosť môže posunúť.“

Vyhodnocujú, či sú nedorozumenia zapríčinené kultúrou alebo povahou

Pochádzajú z odlišných krajín a cítia, že sa ako partneri aj vďaka tomu neustále obohacujú. „Na tom sme v začiatkoch stavali aj náš vzťah. Pochádzame však z podobných rodinných a sociálnych pomerov, študovali sme na identických univerzitách a venujeme sa kreatívnym profesiám, tieto fakty nám medzikultúrne partnerstvo značne uľahčujú,“ vysvetľuje Laura. „Samozrejme, patria k tomu aj nedorozumenia. Pri nich veľmi často vyhodnocujem, či je nedorozumenie zapríčinené našimi povahami, alebo kultúrou, a ešte častejšie o tom žartujem,“ s úsmevom dodáva.

Gabriel súhlasí a tvrdí, že sa snaží vidieť dobro v každej kultúre na svete, a tak to vníma aj na Slovensku. „Občas sa stane, že sa vďaka kultúrnej diverzite nepochopíme dostatočne a vznikne menšie nedorozumenie,“ dopĺňa manželku.

Laura hovorí, že kultúrnych rozdielov medzi Slovenskom a Indonéziou je naozaj mnoho. „Vypichnem len pre mňa najzásadnejšie, ako sú miera vnímania hraníc súkromia, prežívanie a praktizovanie náboženstva, komunitnosť a vnímanie individuality,“ zamýšľa sa.

„Nie sú to vyslovene veci, ktoré by som nedokázala pochopiť, s poznaním kontextu rozumiem alebo sa snažím rozumieť, prečo sú také, aké sú. Ale pri akcentovaní náboženskej príslušnosti sa necítim komfortne, ak niečomu nerozumiem, tak práve tomu, prečo ju potrebujú poznať na palube lietadla, u lekára a podobne,“ priznáva Laura.

Gabriel rozdiely vníma, no vidí v nich výhody, ktoré si my Slováci bežne neuvedomujeme. „Pochádzam z krajiny, ktorá má 17-tisíc ostrovov a žije v nej 270 miliónov obyvateľov. Na Slovensku máte jeden ostrov a päť miliónov ľudí. Každá chvíľa je o to cennejšia. Všímam si rodiny a priateľov, ktorí majú medzi sebou naozaj dobré vzťahy a vedia si užívať slovenskú kultúru a zvyky,“ hovorí.

Pre syna sú tri jazyky prirodzené

Spoločný život Laury a Gabriela nie je iba o nich dvoch, ale aj o malom synovi. Kým medzi sebou hovoria po anglicky, dieťa spoznáva aj rodné jazyky oboch rodičov. „Komunikujeme v angličtine, manžel sa učí slovenčinu a ja pomaly oficiálny indonézsky jazyk. Náš syn sa odmalička prirodzene stretáva so všetkými tromi jazykmi, dnes komunikuje najmä v slovenčine a v angličtine, pomaly začína aj s indonézčinou,“ vysvetľuje Laura.

Podporu v manželstve vnímajú aj zo strany rodiny. „V okruhu najbližších som sa stretla len s pozitívnym prijatím a s podporou,“ hovorí Laura. „Najbližší to vnímajú úplne normálne, pretože v našej rodine nie sú medzinárodné manželstvá raritou. Rovnako reagovali aj blízki priatelia. Najdôležitejšie je, že máme jeden druhého a navzájom sa o seba staráme,“ uzatvára Gabriel.

Slovák Lukáš s manželkou Nazrou z Kene

Lukáš a Nazra žijú momentálne na Slovensku, predtým žili štyri roky v Nazrinej rodnej Keni. „Spolu sme vyše šesť rokov. V Keni som  pracoval na rozvojových projektoch, ktoré sme realizovali pod hlavičkou Človek v ohrození. V roku 2016 mi skončil kontrakt a spoločne sme uvažovali, kde chceme žiť. V zásade nám je jedno, či by to bolo v Keni, alebo na Slovensku. V oboch krajinách sa cítime doma a dobre. O presune rozhoduje najmä práca a príjem, teda skôr praktické otázky, ktoré prináša každodenný život,“ rozpráva Lukáš.

Hoci sa Lukášova rodina a priatelia z jeho vzťahu s Nazrou tešili a stále tešia, Nazrina rodina bola zo začiatku opatrná. „Ich prvá reakcia bola negatívna, najmä vzhľadom na skúsenosti mladých dievčat, ktoré sa dali zviesť a oklamať zahraničnými vojakmi, ktorí mali vojenskú základňu v mojom rodnom meste. Aby sme predišli zbytočným rečiam a predsudkom, prvých šesť mesiacov sme sa s Lukášom stretávali tajne,“ opisuje Nazra.

Vedia žiť v Keni aj na Slovensku

Lukáš hovorí, že by nemal problém vrátiť sa späť do Afriky. „Žil som v Keni takmer šesť rokov. Manželka pochádza z podhoria Mt. Kenya, kde je celý rok úžasná klíma, krásna príroda. V Keni sa stále niečo deje. Ľudia sú vynikajúci rozprávači príbehov a zažili neskutočné veci.“

Nazra má aj nemá rada život na Slovensku. „Nie je ľahké byť tak ďaleko od svojej rodiny. Čo mám na Slovensku rada, je rozmanitosť slovenskej kuchyne, čistota ulíc a celkovo verejných priestorov,“ vysvetľuje.

S tým, že na Slovákov pôsobí exoticky a v uliciach púta pozornosť, sa stretáva denne. „Pozitívne reakcie prevažujú, no ako žena dostávam od mužov rôzne poznámky. Často počujem v uliciach čokoládka, poď sem. Podľa mňa si myslia, že im nerozumiem,“ hovorí Nazra.

Rozdiel vníma aj medzi susednými krajinami. „Úprimne, ako človek čiernej pleti sa cítim lepšie vo Viedni, kde sú skôr zvyknutí vídať na uliciach ľudí s tmavou pleťou a nikto to nerieši,“ dodáva.

Rozličnosť ich vzťah obohacuje

Manželia nepociťujú problém v komunikácií, Lukáš hovorí plynule anglicky a pre Nazru je angličtina jej prvým jazykom. „So synom hovorím po slovensky a manželka po anglicky,“ vysvetľuje Lukáš. Nazra okrem angličtiny hovorí svahilčinou a kikujčinou.

Obaja tvrdia, že multikultúrnosť ich vzájomne obohacuje, hoci niekedy vznikajú aj nedorozumenia. „Stane sa, že rozlične pochopíme niektoré frázy, pretože sa v našich krajinách vnímajú odlišne. Niekedy aj pozitívne myslená veta môže byť pochopená inak. Spomínam si, že raz sa iba tak medzi rečou Lukáš spýtal po anglicky Are you normal?, čo znie pre Slovákov v pohode, ale v mojom jazyku je to veľmi ponižujúce. Mal čo robiť, aby vysvetlil, že je to len bežná fráza,“ hovorí Nazra.

Po spoločných rokoch vnímajú inak aj rozdiely vo zvykoch v Keni a na Slovensku. „Postupne vidím viac spoločného ako rozdielneho. Veľmi sa mi páči, ako v Keni oslavujú Vianoce. Všetko je o tom, byť spolu, užiť si dobré jedlo, smiech a čas s rodinou. Žiadne veľké prezdobené vianočné stromčeky a kopy zbytočných darčekov,“ približuje Lukáš.

Nazra vníma rozdiely najmä v správaní ľudí. „Po príchode na Slovensko som si uvedomila, že Slováci sú veľmi konzervatívni, čo sa týka interakcie s cudzincami, alebo s ľuďmi, ktorých nepoznajú. Keňania sú veľmi zvedaví, neustále sa pýtajú a snažia sa cudzincov hneď spoznať,“ hovorí z vlastnej skúsenosti Nazra.