Niektoré z nás sa narodili v milujúcom prostredí s predpokladom stať sa sebavedomými, autentickými a empatickými ženami. Niektoré však pocit vlastnej hodnoty nadobúdajú až časom, a to vedomou prácou. Opýtali sme sa šiestich žien, čo bolo zásadné na ich ceste k sebaprijatiu, ktoré je základom všetkých vzťahov. 

Katka Makara: Redukcia nefunkčných vzťahov a vytvorenie bezpečného prostredia mi pomohli žiť so sebou aj s endometriózou

„Nemám dokonalý plat. Často bývam aj niekoľko dní na liekoch, pretože endometrióza znova vystrkuje rožky. A moje telo? Vyzerá inak, pretože ho roky formovalo užívanie hormónov. 

Schopnosť počúvať sa, uznať a prijať sa taká, aká práve v tejto chvíli som, pre mňa znamená sebalásku a cesta k nej je celoživotné putovanie. Spomínam si, že sme raz na kurze nenásilnej komunikácie mali napísať vetu, ktorú by sme nikdy nechceli od nikoho počuť. Na papieri som mala napísané: ,Čo to zase žerieš?! Veď sa pozri na seba, ako vyzeráš!‘ Túto vetu mi potom ľudia opakovali v malej skupine a mala som na ňu reagovať.

„Keď sa človek začne mať len trošku rád, postupne je čoraz menej tolerantný voči (hoc len slovnému) násiliu na sebe aj ostatných.“

Zistila som, že najťažšie bolo pre mňa mať empatiu k sebe samej. Bolo to vzácne uvedomenie, ktoré začalo aj proces môjho vlastného prijatia. Medzi starou a novou Katkou sú roky psychoterapie, veľa rozhovorov, zredukovanie nefunkčných vzťahov a vytváranie bezpečného prostredia v bežnom živote. 

Pretože, keď sa človek začne mať čo i len trošku rád, postupne je čoraz menej tolerantný voči (hoc len slovnému) násiliu na sebe aj ostatných a ľahšie vie, keď je potrebné postaviť hranice. Skôr spozná aj to, kto sú jeho spojenci, ktorí sa za neho postavia, a vie si vypýtať ich podporu.“

Petra Williams: Páči sa mi žena, ktorou sa stávam – povedala som si po dvoch tehotenstvách

„Kedysi som priveľmi riešila to, ako vyzerám. Mala som úzky pás, široké boky a veľký zadok, za ktorý som sa od skorej puberty hanbila. Prijala som ho vďaka okoliu až v dospelosti, keď som začala tancovať salsu. Moje latino krivky sa na tanečnom poli tešili obdivu a videla som, že aj môj zadok je hodný lásky. 

A keď som sa so svojimi krivkami konečne stotožnila, prežila som dve tehotenstvá krátko po sebe. Po druhom dieťati sa mi postava zmenila; zo štíhleho pásu, ktorý bol predtým mojou pýchou, ostalo veľké vytŕčajúce brucho. Nemala som si čo obliecť a nerada som sa videla na fotkách. Svoje telo som vôbec nespoznávala. 

„Dôležitým krokom bolo naučiť sa mať súcit so sebou a odpúšťať si. Byť k sebe dobrá, nie kritická.“

Až jeden deň som zažila akýsi ,moment sebalásky‘. Stála som v kúpeľni pred zrkadlom a pozerala sa na seba. Dívala som sa samej sebe hlboko do očí a po chvíli som videla seba vo svojej celistvosti, a teda v tom, čo skrývam vnútri. Cítila som hrejivý pocit a usmievala som sa: ,Páči sa mi táto zrelá žena, ktorou sa stávam.‘ V ten moment som prvýkrát pocítila prijatie a veľa lásky k sebe samej. Často si to pripomínam, a keď cítim potrebu, opäť si dám chvíľu hlbokej prítomnosti pred zrkadlom. 

Dôležitým krokom na ceste za sebaláskou bolo pre mňa naučiť sa mať súcit so sebou a odpúšťať si. Byť k sebe dobrá, nie kritická. Povedať si to, čo by som povedala dobrej kamarátke: ,Máš to teraz ťažké, pretože je toho veľa, no je v poriadku cítiť sa takto.‘ Možno to niekomu bude znieť ako klišé, no keď si to poviem nahlas, čosi sa vo mne uvoľní a zrazu mám opäť väčšiu kapacitu fungovať. 

Sebaláska pre mňa znamená schopnosť mať sa rada do takej miery, do akej prijímam samu seba – a učím sa to každý deň. Prijímam svoje časti, minulosť, všetky vzťahy i celé telo.“ 

Charlotte Srnčík: V tranzícii mi pomáha podpora rodičov aj láskavý prístup k sebe 

„Som transrodová žena. V spoločnosti sa mi dostala spodná priečka, ktorá sa často spája s nenávisťou, osočovaním a najmä neprijatím. Prívlastok transrodová však zo mňa nerobí menejcenného človeka. Práve naopak, som hrdá na to, kto som. 

Moja cesta k sebaláske bola ako sínusoida plná šťastných vrcholov a temných pádov. Sebaláska je však celoživotný proces, ktorého súčasťou je spoznávanie samej seba, úcta k sebe i prijatie svojej vlastnej omylnosti či transrodovosti. 

„Pracujem na sebe dennodenne. Vnímam svoje potreby, rešpektujem svoje nálady i hormonálne výkyvy a možno aj vďaka tomu som šťastnejšia než predtým.“

Aj ja som k sebe niekedy nezdravo kritická a kladiem na seba vysoké nároky. Tranzícia je emočne komplikovaná a vyčerpávajúca. Prechádzam ňou už dva roky. Odmalička si však uvedomujem svoju hodnotu a už ako malé dieťa som cítila silnú podporu rodičov. 

Tým, že som sa mohla slobodne a prirodzene rozvíjať, necítila som potrebu riešiť, kým v skutočnosti som. Počas prvého lockdownu pandémie covidu som mala svoj prvý coming-out pred rodičmi. Bolo to oslobodzujúce, pretože sú to pre mňa najdôležitejší ľudia, ktorí ma naučili rešpektu, pokore, láske a najmä – ako sa mať rada.

Ako Charlotte na sebe pracujem dennodenne. Vnímam svoje potreby, rešpektujem svoje nálady i hormonálne výkyvy a možno aj vďaka tomu som šťastnejšia než predtým. Keď som bola mladšia, dokázala som sa na seba hnevať za každé jedno pochybenie. Dnes v sebe nedržím nič nasilu a dokážem púšťať to, čo mi už neslúži. Nebojím sa toho, pretože počas tranzície sa človek mení a formuje a láskavý prístup k sebe mi v tom nesmierne pomáha.“

Hannah Snyder: Terapia mi pomohla spracovať negatívne zážitky z detstva. Dnes viem povedať nie a postaviť sa za seba

„Na svoje detstvo nemám najkrajšie spomienky, keďže sa spájajú s násilím otca alkoholika, ktorý nám často robil problémy. Nejde to len tak vymazať. 

Ako tínedžerka som začala trpieť depresiami, s ktorými som nejaký čas žila. Potom som začala chodiť na EMDR terapiu, ktorá je zameraná na liečbu traumy, negatívnych zážitkov a v rámci ktorej sa pracuje s pravou a ľavou mozgovou hemisférou. 

„Láska k sebe pre mňa znamená, aj keď si doma so svojimi mačkami oddýchnem a pozerám obľúbené rozprávky.“

Keď som ako mladšia bola v okolí ľudí, ktorí užívali alkohol, často mi prišlo nevoľno, zmocnil sa ma strach a bolo mi smutno. Svojim pocitom som nerozumela. Aj dnes sa mi niekedy ešte vracajú flashbacky a atakujú ma. Keď niečo robím, náhle sa mi vynoria spomienky, ktoré ma paralyzujú.

Dnes ich už viem spracovať, pretože so svojimi traumami vedome pracujem. Už nepotrebujem hľadať vonkajšie úniky v podobe nakupovania oblečenia, skrášľovania alebo farbenia vlasov, aby som sa stala iným človekom. Vždy sa radšej venujem zmysluplnej činnosti, ako je tanec, kresba či animovanie. 

Sebaláska pre mňa znamená dovoliť si povedať druhým nie a postaviť sa sama za seba. Alebo láska k sebe pre mňa znamená, aj keď si doma so svojimi mačkami oddýchnem a pozerám obľúbené rozprávky.“

Nika Macinská: Pojem sebaláska často kĺže po povrchu a mnohí sa nedostávajú do jej podstaty 

„Skloňuje sa vo všetkých pádoch a počujeme o nej z mnohých strán. Často však mám pocit, že to kĺže kdesi po povrchu a mnohí sa nedostávajú do jej podstaty. Možno je to aj tým, že sa nám ťažko chápe samotný pojem láska. 

Vo svojom živote sa o láske k sebe učím, že je to proces objavovania seba. Ak spoznávam, kto som, čo chcem a čo nechcem, čo sa mi páči a čo nepáči, ak poznám svoje silné i slabé stránky, som na najlepšej ceste mať sa rada. So všetkým a bezpodmienečne. Nie egocentricky, ale zdravo a zmysluplne. 

„Vnútorne som sa ponižovala, neverila si, bola som vystrašená, súdila sa a nemala som pocit, že som ‚dosť‘. Neprišla by som na to bez pomoci zvonku.“ 

Moja cesta k sebaláske bola o postupnom odhaľovaní, že moje reakcie na seba samu sú sebadeštrukčné. Že sa vnútorne ponižujem, neverím si, som vystrašená, súdim samu seba a nemám pocit, že som ‚dosť‘. Neprišla by som na to bez pomoci zvonku. 

Ak človek žije dlhodobo v prostredí, ktoré takýto pohľad na seba podporuje, či už vedome, alebo nevedome, je ťažké zmeniť vnímanie seba samej len tak. Postupne zaraďujem do svojho života to, čo objavujem, že sa mi páči a robí mi dobre. Naučila som sa hovoriť nie iným, ale predovšetkým sama sebe. 

Toto je veľmi dôležitá téma, o ktorej som hovorila aj v jednej epizóde svojho podcastu s názvom Ži a bodka. Ako skutočne žiť a nielen prežívať? To je práve tou hlavnou ingredienciou spokojného života so sebou.“

Mirka Gúčiková: Ako môže matka prijať svoje dieťa také, aké je, ak nedokáže prijať samu seba?

„Materstvo vnímam ako veľké zrkadlo sebalásky. Ako môže matka prijať svoje dieťa také, aké je, ak nedokáže prijať samu seba taká, aká je? Keď moje dieťa bojuje so sebahodnotou, ukazuje mi, že takto to mám ja.

Byť matkou mi pomohlo pomenovať a porozumieť veciam, ktoré sa mi dejú. Pozorujem, čo so mnou robí vyčerpanosť, málo spánku, málo času na seba, veľké emócie či priveľa socializácie. 

„Pomohlo mi zistenie, že nie som žena, ktorá sa chce doma primárne starať o deti, mať vždy navarené a upratané. Potrebujem mať kreatívnu a slobodnú prácu a tráviť čas aj s inými ľuďmi mimo rodiny.“ 

Veľkú zmenu mi prinieslo aj zistenie, že nie som žena, ktorá sa chce doma primárne starať o deti, mať vždy navarené a upratané. Aby som bola naplnená, potrebujem mať dostatočne kreatívnu a slobodnú prácu, v ktorej sa cítim sama sebou a trávim čas aj s inými ľuďmi mimo rodiny. Aby som potom mohla prísť domov, kde si spolu čítame knižky, ideme na bicykli do poľa, niečo spolu napečieme a svet je v poriadku.

Sebaláska je aj možnosť dať si doma upratať, kým ja sa môžem venovať veciam, ktoré ma nabíjajú energiou. Keď varím jednoduché jedlá, aby som mala čas aj na kávu a knihu na dvore. A najväčšie uvedomenie? Že takáto som v poriadku.“