Šesť cudziniek, šesť miest Bratislavy. Baletky Slovenského národného divadla nám ukázali, kde najradšej trávia čas

11. júla 2017
Autor: Veronika Pilátová
Foto: Valentína Nídelová

Do Bratislavy prišli z rôznych kútov sveta, aby svojím umením potešili slovenského diváka. Každý deň dlhé hodiny derú baletné špičky a tvrdo trénujú, no rady trávia svoj čas v kaviarni, na brehu Dunaja či v prírode. Šesť sólistiek baletného súboru SND nás vzalo na svoje obľúbené miesta v Bratislave, aby nám povedali svoj príbeh a ukázali, aké sú mimo divadelných dosiek.

V divadle aj počas tréningov musia podávať perfektné výkony a byť neustále v dokonalých pózach. My sme sa snažili baletky zachytiť v prvom rade ako ženy, ktoré tanec síce milujú, ale majú rady aj chvíle na svojich obľúbených miestach, keď nemusia byť bezchybné.

Alexandra Shalimova: Baletka, ktorá si rada dopraje zmrzlinu

Alexandra pochádza z ruského Krasnodaru. Keď mala tri roky, rada skákala po schodoch. „V našom dvojposchodovom dome som stále skákala po schodoch, pričom som dopadala na päty – nie na špičky. Mama sa bála, že si niečo urobím, tak ma zaviedla do školy tanca. Teraz mám 22 rokov, ale profesionálne tancujem 11 rokov,” spomína si na svoje kariérne začiatky Alexandra.

Balet študovala na Akadémii A. Vaganovej v Petrohrade, kde sa na hodinu prišiel pozrieť riaditeľ Slovenského národného divadla, ktorého zaujala, a pozval ju do Bratislavy, vďaka čomu tu žije a pôsobí už štyri roky. „Na Slovensku sa mi veľmi páči. Mojim kamarátom, rodine či bývalým učiteľkám veľa rozprávam o tomto mieste,” hovorí Alexandra. Teraz v lete rada trávi čas v kaviarni na zmrzline, popritom je na počítači alebo len tak vysedáva a užíva si chuť kávy. Keď má viac času, zájde s priateľom za najlepšou kamarátkou do Budapešti alebo navštívi susedné Česko či Rakúsko.

O baletkách sa pre ich štíhlu postavu často hovorí, že takmer nič nejedia a neustále držia diéty. „Nemusím držať diéty, len nemôžem jesť, keď pracujem. Preto jem vždy až po piatej-šiestej hodine večer,” vysvetľuje Alexandra. Jej obľúbené jedlo by ste určite na baletku netipovali. „Ak si mám vybrať niečo, na čo mám chuť, tak sú to rebrá,” smeje sa.

„Keď je ráno tréning, tak v rovnaký deň máme aj skúšku. Ak sa večer hrá v divadle predstavenie, tak o druhej máme voľno a prídeme na šiestu. Keď nie je predstavenie, tak máme od druhej do tretej pauzu, potom sa do šiestej večer skúša. Pracovný čas tanečníkov vždy vychádza na osem hodín a ráta sa od 9.30 h,” vysvetľuje dvojfázový režim baletka.

Tento režim platí pre celý zbor. Sólisti aj zbor účinkujú vo viacerých predstaveniach. Celý klasický repertoár, ktorý je založený na dámskej časti, tancuje naozaj skoro všade – v detských tituloch, klasických baletoch aj v moderných predstaveniach.

Alexandra tvrdí, že balet je pre ňu všetko, čo má. Je jej životom. „Neviem, čo by som robila, keby som nebola v balete. Moja rodina sa ma pýta, či nechcem robiť niečo normálne a vždy jednoznačne odpoviem, že nie, iba balet. Ak raz už nebudem môcť tancovať, chcem balet vyučovať,” dodáva s úsmevom.

Leni Ziener: Rada oddychuje v Medickej záhrade

V baletnom súbore pôsobí aj Mníchovčanka Leni, ktorá tancuje od detstva. Z baletu sa však skutočná láska stala až neskôr. Jej mama balet zbožňuje a otec by ju podporoval, nech by robila čokoľvek. Súbor SND je prvý, v ktorom pôsobí. „Nie je za tým veľký príbeh, jednoducho som bola na konkurze a dostala som prácu. Som tu už šesť rokov a milujem to tu.” Jej najobľúbenejším predstavením je Faust. „Je to opera, kde sa veľa tancuje. Užívam si, že je tam všetko prepojené. Pohyby, tanec, hudba,” vysvetľuje.

Jej vzťah k baletu najlepšie vystihuje spojenie hot & cold. „Samozrejme, že to milujem, ale občas to býva veľmi bolestivé a dosť ťažké.” Pre Leni sú neoceniteľné pocity, keď je koniec úžasného predstavenia a tancom sa jej podarilo vyjadriť presne to, čo chcela. „Mám aj osobné dilemy či problémy vyplývajúce z ťažkých dní, keď sa musím do niečoho neustále nútiť. Vtedy je to ťažké a vie to byť únavné,” tvrdí Leni a so smiechom dodáva: „Ale aj to milujem.”

Napriek tomu, že je v Bratislave šťastná, svoj dlhodobý život si predstavuje v rodnom Mníchove, blízko rodiny a s priateľom. „Keď skončím s baletom tu, vrátim sa domov.”

Ak Leni netancuje, zásadne netrávi čas v divadle. Hovorí, že ide domov robiť bežné veci. Za bežné veci považuje varenie, pranie, upratovanie či pitie kávy.

Rada trávi čas v Medickej záhrade. Napríklad si číta knihu alebo oddychuje. Jej obľúbený spisovateľ je Ken Follet a jeho trilógia Storočie. Má rada breh Dunaja. „Len tak sedieť pri rieke v lete alebo zájsť do okolitých podnikov a piť limonádu. Páči sa mi aj na Kolibe, lebo je tam veľa zelene. Som rada vonku, či už v prírode, na káve s kamarátmi, alebo na balkóne. Zbožňujem leto,” hovorí.

Sarah Millner: Nad vecou sa cíti na moste

Rakúšanka Sarah pochádza z Grazu, študovala vo Viedenskej štátnej opere, prvú sezónu po škole pracovala vo Viedni a od roku 2006 je členkou SND. V súčasnosti zastáva post demi sólistky. Lásku k tancu jej vštepila stará mama, ktorá bola tanečnica. Práve vďaka nej Sarah tancuje. „Moja stará mama ma k baletu priviedla, ale nikto ma nenútil. Doma sa ma raz týždenne spýtali, či to chcem naozaj robiť, neskôr to už bolo tri razy týždenne, až sa tanec stal mojím životom,” vysvetľuje.

Odmalička to brala veľmi vážne, balet nebol pre ňu len koníček a bola si istá, že ho chce robiť aj profesionálne. „Stále hovorím, že my tanečníci baletu nie sme bohatí finančne, ale veľmi nás to obohacuje v srdci. Patrí to k životu,” vyznáva sa Sarah. „Jasné, že to nie je každý deň zábava, musíme tancovať, aj keď sa necítime dobre. Balet je náročný nielen z fyzickej, ale zo psychickej stránky. Často žijeme v strese, pred predstaveniami máme trému a nie sme si istí, či to zvládneme alebo nie,” hovorí tanečnica.

 

Sarah sa priznáva, že si svoju postavu musí strážiť. „Nemám od prírody telo, na ktoré by každý povedal, že toto je rodená baletka. Často som s tým bojovala. Ale keď človek veľa pracuje, musí aj jesť, nejde to bez toho. Zdravšie jedlá majú lepší vplyv na prácu,” vysvetľuje. Keby mohla, každý deň by jedla zmrzlinu. Kvôli kariére sa však musí uspokojiť so zeleninou, šalátmi a v jej jedálnom lístku je často aj stredomorská kuchyňa.

Bratislava prirástla Sarah po jedenástich rokoch k srdcu tak veľmi, že si už nevie predstaviť žiť inde. „Toto mesto je také akurát, nie je príliš veľké ani príliš malé. Cítim sa tu dobre, mám to blízko domov. Hneď ako som prišla, cítila som sa tu dobre a plánujem tu zostať,” hovorí.

Sarah je jednou z baletiek, ktoré nemajú príliš veľa voľného času. Ak práve netancuje, nájdete ju na VŠMU, kde stále študuje balet. Popritom sa však rada túla Starým mestom, občas si zájde na hrad. Pocit pokoja ju zaplaví na Moste SNP. „Na tom moste mám príjemný pocit, lebo odtiaľ všetko vidím a som nad všetkým. Rada sa po ňom len tak prechádzam a čistím si hlavu,” vysvetľuje, prečo si práve most vybrala za svoje obľúbené miesto.

Ana-Sanziana Beschia: Miluje atmosféru kaviarní Starého mesta

Ana sa narodila v Rumunsku, vyrástla však v kanadskom Montreale a má dvojité občianstvo. Po skončení strednej školy sa presťahovala do Európy. Najskôr dokončila baletnú školu vo Švajčiarsku, neskôr pôsobila v nemeckom Dortmunde a potom dostala súkromnú pozvánku od riaditeľa baletu a presťahovala sa do Bratislavy. „Bola to zhoda náhod. Poznali sme sa, videl ma v Montreale, neskôr sme sa stretli v Nemecku a potom náhodne zase v Montreale, kde sme podpísali kontrakt,” smeje sa nad spleťou náhod, ktorá ju dostala do SND. Momentálne v slovenskom balete ukončila deviatu sezónu.

Ana sa k tancu dostala neskôr, než je v tejto profesii zvykom, keď mala 12 rokov. „Seriózne to začalo byť až v osemnástich. Dovtedy bol pre mňa balet skôr hobby, voľnočasová aktivita po škole,” vysvetľuje.

Za najpozitívnejšiu vec, ktorú tu zažila, považuje tancovanie Aničky v hre Slovenské tance – Životy svetiel od Natálie Horečnej. „Bolo v tom toľko kreativity, bolo to veľké, úžasné a pre nás úplne nové,” hovorí tanečnica. Má však aj inú bratislavskú tanečnú srdcovú záležitosť. „Pred pár rokmi sme robili predstavenie Búrka od Shakespeara. Bola to večerná choreografia, veľmi abstraktná, oveľa modernejšia ako čokoľvek, čo sme tu kedy robili. Malo to len veľmi málo spoločné s baletom, bolo to veľmi experimentálne, ale užívala som si to,” vysvetľuje svoju záľubu v netradičných veciach. Ťažké chvíle si zažili aj pri výstupe na horu Kilimandžáro. „Spolu s priateľom, otcom a s bratrancom sme zdolali vrchol. Bolo to náročné, posledný výstup bol hrozný, veľmi únavný. Trvalo nám to týždeň, ale finálny výstup sme dali za noc,” spomína baletka na svoj zážitok z roku 2012.

Ana externe študuje liberálne štúdiá na Univerzite Waterloo v kanadskom Ontariu. Ak sa práve neučí, chodieva za svojím priateľom, ktorý žije a tancuje v Nemecku. Často chodieva na Bratislavský hrad, kde len tak posedáva a oddychuje. Býva v centre, blízko Modrého kostolíka. Hovorí, že v okolí je množstvo krásnych miest. Páčia sa jej miestne podniky aj atmosféra Starého mesta. „Bratislavu mám rada. Myslím si, že mesto veľmi rastie, vyvíja sa, stáva sa medzinárodným miestom. Môj život je tu však viazaný s prácou. Ak skončím s baletom, neviem s určitosťou povedať, či tu zostanem žiť,” tvrdí Ana.

Ilinca Gribincea: Energiu jej dodáva príroda

Ilinca má len 24 rokov, no plne rozbehnutú kariéru, ktorá sa začala v rodnom Kišiňove v Moldavsku. Už v štrnástich rokoch prešla do školy vo Viedni. Tri roky pracovala vo Viedenskom štátnom balete a na Slovensko ju priviedla láska. Spoznala sólistu baletného súboru SND, ktorý v Bratislave už predtým dlhé roky žil. On bol aj dôvodom, prečo sa rozhodla odísť na Slovensko. Momentálne je tu už štvrtú sezónu a naše hlavné mesto je jej ďalšou láskou. „Nemenila by som Bratislavu za Viedeň. Chceli by sme tu s manželom zostať žiť. Nevieme, čo sa stane, ale plánujeme našu budúcnosť tu,” vysvetľuje Ilinca.

Balet vníma ako krásu. „Užívam si, že môžem hrať rozdielnych ľudí. Každý večer s každým predstavením som niekto iný, ale napriek tomu zostávam sama sebou,” hovorí temperamentná tanečnica.

Ilinca má šťastie, že má prirodzene štíhlu postavu. „Jem všetko, čo dobre chutí. Milujem mäso, syry, koláče, čokoládu,” smeje sa. Za jediné negatívum baletu považuje čas, ktorý jej balet berie. Občas by chcela robiť iné veci, ktoré má rada. Napríklad učiť, byť s kamarátmi či s manželom.

V hlavnom meste má veľa obľúbených miest. Na fotenie pre Apríl magazín si vybrala Devínsky hrad. Okrem toho sa chodia s manželom často bicyklovať alebo prechádzať na jazero do Čunova, okolo Dunaja alebo relaxujú v Sade Janka Kráľa.

Čas manželia spolu trávia aj v práci, keďže sú kolegovia. Spolu vystupovali aj v predstavení Rómeo a Júlia. „On bol otec Lorenzo a ja som bola Júlia. Na začiatku to bolo ťažké, lebo sme si išli na nervy. Občas máš rád viac seba ako toho druhého a ukazuje sa to najmä vtedy, keď ste kolegovia,” vysvetľuje Ilinca. „Niekedy si jeden myslí, že je múdrejší ako ten druhý. Ale podľa mňa je to tak v každom partnerstve. A ja viem, že mi chce dobre. Aj keď hovorí občas zlé veci, chce len, aby som napredovala.”

Tatum Shoptaugh: Obľúbené miesto? Hlavná stanica

Ak má niekto za sebou skutočne zaujímavý príbeh, tak je to práve mladá Tatum z amerického Colorada. Momentálne 23-ročná sólistka Baletu SND bola najskôr freestylovou lyžiarkou. V dvanástich rokoch sa prvýkrát stretla s baletom, keďže tréningy boli príliš intenzívne, musela sa rozhodnúť medzi lyžovaním a baletom. Voľba bola jasná, lebo do baletu sa veľmi zamilovala. „Odvtedy som šesť rokov trénovala s ruským tanečníkom v Colorade, neskôr som dostala ponuku trénovať na akadémii vo Washingtone DC, kde ma videl skúšať na hodine kreatívny riaditeľ baletnej akadémie A. Vaganovej v Petrohrade. Po jej absolvovaní som v roku 2013 prijala angažmán v Balete SND,” opisuje svoju cestu ku kariére na Slovensku.

„Vďaka tradíciám mám radšej európsky balet, neskutočne si ho vážim. Po tréningoch v Rusku som zistila, že Bratislava je pre mňa dokonalá. Životným štýlom, komfortom aj polohou v strede Európy. Samotný repertoár divadla veľmi vystihuje to, kým som ako tanečnica, pretože je klasický, ale tiež mám príležitosť rozvíjať sa, skúšať niečo nové. Toto som objavila napríklad v predstaveniach Sen noci svätojánskej či Rómeo a Júlia,” opisuje baletka.

Za vrchol svojej kariéry považuje balet Giselle. „Splnil sa mi sen, pretože odkedy robím balet, vždy som to chcela tancovať. Je to predstavenie veľmi blízke môjmu srdcu, veľmi emocionálne, tragické a krásne v rôznych podobách. Bol to vrchol mojej kariéry a vždy bude,” vyznáva sa. Naopak, najťažšie životné obdobie je podľa nej to po ukončení školy. „Hľadáš si prácu, snažíš sa začleniť do rozbehnutých kruhov. Mala som tiež školskú lásku a opustiť ju bolo ťažké,” hovorí.

 

V Bratislave si však veľmi rýchlo zvykla. Najradšej by tu zostala. Tvrdí, že má obrovskú podporu od učiteľov a kolegov a tiež príležitosť pracovať na sebe a umelecky rásť. „Zbožňujem centrum Bratislavy. Bývam blízko starého divadla a užívam si byť v centre diania, počas vianočných trhov či food festivalov. Rada chodím mimo centra na celodenné výlety,” vysvetľuje. Za najobľúbenejšie miesto v hlavnom meste si paradoxne vybrala Hlavnú stanicu. „Jednou z mojich obľúbených vecí je cestovanie. Vyrástla som na cestách a každú voľnú chvíľu sa snažím využiť na cestovanie. Bratislava je miesto, z ktorého sa dá ísť kdekoľvek,” vysvetľuje.

Aj Tatum sa vyjadrila k stereotypu, ktorý o baletkách často koluje, že neustále hladujú. „Dávam si pozor, či mám dostatok proteínov, aby som nemala na pódiu unavené svaly, a sledujem, či mám dostatok energie. Vždy sa snažím svoje telo udržiavať v kondícii. Snažím sa nejesť príliš veľa nezdravého jedla, ale nikdy nezabúdam na to, že som v prvom rade človek a nie robot. Sme v prvom rade ľudia a ženy, až potom tanečnice.”

Radi prispôsobíme obsah a vizualizáciu webovej stránky a reklám, ako aj poskytovanie funkcií sociálnych médií, aby sme vám poskytli lepší zážitok z používania webovej stránky. Umožní nám to analýza návštevnosti a aktivít na webovej stránke, k čomu potrebujeme používať vaše online identifikátory (cookies, IP adresy).