Čím viac sa hýbeme, tým sa cítime lepšie. Šport môže mať dobrý účinok na spanie, zlepšuje našu pohodu, uvoľňuje nám v tele endorfíny, hormóny šťastia. Športová psychologička Karin Vravková však upozorňuje, že by sme sa nemali do pohybu nútiť ani slepo sledovať trendy. Sú totiž ľudia, ktorým šport viac uškodí, ako pomôže. Vo svojej praxi sa Karin stretáva s profesionálmi, ale aj s deťmi, ktoré stratili motiváciu.

Článok je súčasťou vydania na tému POHYB, v ktorom sa venujeme zdravému životnému štýlu a vplyvu športu na naše fyzické aj psychické zdravie.

Často sa hovorí, že športovci sú šťastnejší ľudia. Ako to vnímate vy?

Šport je práca ako každá iná, ešte k tomu fyzicky náročnejšia a ešte viac zameraná na výkon. Verejnosť často na titulke novín vidí len pozlátku, no málo sa hovorí o tom, aký je šport náročný. Klienti a klientky k nám chodia preto, lebo nechcú, aby niekto videl ich slabé stránky. Chcú v novinách pôsobiť ako vzory. U nás sa však tento imidž začne rozpúšťať. Vysvetľujeme im, že nemusia nosiť masky, že sa budeme rozprávať o bežných problémoch.

Aké pozitívne vplyvy má šport na človeka? 

Z fyziologického hľadiska platí, že čím viac sa hýbeme, tým sa cítime lepšie. Z psychického hľadiska šport uvoľňuje endorfíny, hormóny šťastia. Niekedy stačí prechádzka, rozprúdime svoje telo, veľa však závisí aj od stravy, ako spíme, či máme náročnú prácu, nie je to len o aktivite.

Môžeme si športovaním zlepšiť spánok? 

Určite, pohyb nás odreaguje od stresu. Napätie tela nám totiž spánok môže blokovať. Šport teda pomáha, ale nemali by sme robiť fyzickú aktivitu 2-3 hodiny pred spaním, lebo vtedy nám ešte endorfíny kolujú v krvi, sme prebudení. Šport potrebujeme skôr na naštartovanie organizmu než na jeho uspatie, no keď sme energiu minuli na niečo správne, celkovo nás to upokojí.  

Odporúčate klientom skupinový alebo individuálny šport?

Je to rôzne. Každý musí robiť len to, čo ho baví. Musí zistiť, či ho to viac teší v kolektíve. Ak je niekto individuálne nastavený, ťažko bude v kolektíve fungovať. Mojich klientov a klientky môžem rozdeliť na dve skupiny: na mládež a profesionálnych športovcov. Mladí prichádzajú často s tým, že ich šport prestal baviť, a ich rodičia chcú vedieť, čo sa stalo, že ich deti prišli o motiváciu. Iní zle znášajú prehry, šport im spôsobuje hnev či agresivitu. 

„Niekedy stačí len zmeniť stravu, lebo to, čo jeme, silno ovplyvňuje našu psychickú pohodu.“

Profesionálov zas trápia problémy s výkonnosťou alebo to, že na tréningu im to ide skvele, ale na zápase už nie. Niekedy prichádza vyhorenie, časté sú aj nezhody s trénerom či strach zo zranení. Nedokážu sa napríklad vyrovnať so zmenami klubov. Na stretnutiach sa rozprávame aj o sebavedomí a koncentrácii. 

Ako sa správne motivovať k pohybu?

Človek by nemal mať externú motiváciu, to znamená, že mu niekto iný povie, čo má robiť. Ak nás baví byť vonku, skúsme si len odbehnúť tri kilometre, skúsme sa udržať pri činnosti, ktorá nám prináša potešenie. Nemusí to však byť len šport. Môže to byť napríklad aj kino. Sú ľudia, ktorým šport viac uškodí, ako pomôže. 

Niektorým pomáhajú estetické veci: idú do divadla, do galérie, na kultúru, oddýchnu si, načerpajú energiu. Treba si uvedomiť, že keď niekto celý život nešportoval, asi to malo svoj dôvod. Prečo sa potom v tridsiatke, štyridsiatke nasilu nútiť, ak mu to dovtedy neprinášalo radosť. Niekedy stačí len zmeniť stravu, lebo to, čo jeme, silno ovplyvňuje našu psychickú pohodu.

Predstavme si situáciu, že začneme športovať, aby sme si zlepšili životosprávu. Ako sa psychicky nastaviť, aby nám to vydržalo?

Prvé pravidlo znie, že menej je viac. Nerobme priveľa zmien naraz. Treba začať pomaly, najprv to skúsiť s pohybom, potom si upraviť stravovanie a potom možno začať investovať nejaké peniaze do vybavenia. Nech to nie je len rýchly boom, ktorý rýchlo odznie.

Treba uvažovať nad účelom pohybu. Chcem schudnúť alebo sa chcem cítiť lepšie? Chcem mať nejaké hobby? Nevyberajme si šport podľa toho, čo je moderné, napríklad beh. Ak nás nebude baviť, zbytočne si kúpime topánky za dvesto eur.

Stačí začať prechádzkami, poobzerať sa, čo robia naši známi. Totiž, keď športujeme s niekým, bude nás to viac baviť. Najprv si odskočíme občas zahrať, potom tomu môžeme venovať polhodinu týždenne, potom častejšie. Upravujeme si postupne životný štýl, aby nám to sedelo k práci, súkromiu.

Na začiatku človek nemusí odhadnúť, koľko vládze a kedy sa už prepína fyzicky či psychicky. Čo by ste mu poradili?

Čokoľvek robíme, musíme počúvať, čo nám telo hovorí. Ak sa máme päť kilometrov prehovárať, asi ich zabehneme, no neskôr sa dostaví psychická únava. Mali by sme športovať len toľko, koľko chceme, je v poriadku napríklad dať si tri týždne pauzu a potom byť mesiac aktívny. Súvisí to aj s ročnými obdobiami. Jar a leto sú najlepšie sezóny na šport, pôsobia ako prebudenie po cykle spánku.

Spomínate si, kedy ste sa k športu dostali vy? 

V detstve som sa venovala tenisu, hoci som začala oproti iným celkom neskoro, až keď som mala desať rokov. Tatino hral basketbal, je to celoživotný športovec, mama bola tanečnica, prirodzene ma viedli k pohybu. Neskôr som sa rozhodla venovať sa skôr štúdiu než profesionálnemu športu.

„Mali by sme športovať len toľko, koľko chceme, je v poriadku napríklad dať si tri týždne pauzu a potom byť mesiac aktívny.“

Prečo ste sa rozhodli pre športovú psychológiu?

Zaujímala ma biológia, fascinovalo ma fungovanie mozgu a zdalo sa mi, že psychológia by ma bavila tiež. Rodičia ma však odradili, hovorili mi, že psychológov prehadzujeme na lopate, že sa v odbore neuživím. Prihlásila som sa teda na fyzioterapiu, no dvakrát po sebe ma na štúdium neprijali, a prihlásila som sa aj na psychológiu, kde ma nakoniec vzali. 

V prvom ročníku som stále chcela skúsiť aj fyzioterapiu, no keď ma opäť nezobrali, už mi to nevadilo, lebo ma psychológia zaujala. Rozhodla som sa zamerať na problematiku zdravého životného štýlu, na športovú psychológiu.

Pracujete s dospelými aj s deťmi. Stáva sa, že mladých často do športu nútia rodičia?

Nechcem, aby to vyznelo negatívne, ale väčšinou, keď ma navštívia rodičia, problém je v nich samých. Snažím sa poukázať na to, že vnucujú deťom, čo by oni chceli robiť. Stretla som tenistku, ktorá v pätnástich rokoch s tenisom skončila, a jej otec to niesol veľmi ťažko. Celý život sa chcela venovať kolektívnemu športu a otec ju nútil k tenisu. Prišla však puberta a zrazu buchla dvermi: už tam chodiť nebudem. Rodičia občas tlačia na výkonnosť, napríklad po zápase koučujú dieťa v aute: toto si mal spraviť inak, tam sa stala chyba. Zrazu to už nie je rodič, ale tréner.

Na druhej strane, dieťa v ranom veku nemusí vedieť, čo by ho bavilo. Ako ho vtedy motivovať? 

Deti často motivovať netreba, robia len to, čo robia ich rodičia. Ak oni majú aktívny životný štýl, deti to povzbudí tiež. Keď však rodičia sedia celý deň na zadku, majú homeoffice a hrajú sa na telefóne, deti ťažko budú motivovať, aby sa hýbali. Tie by mali skúšať, čo ich baví: gymnastika, plávanie, futbal… Rozvíjajú si svoje možnosti a neskôr zistia, v čom sa chcú zdokonaľovať. Myslím si, že ani prehnaná špecializácia od piatich-šiestich rokov nemusí byť zdravá. Dieťa sa sústredí na jednu vec a potom nevie spraviť kotrmelec, lebo má skrátené svaly z iného športu.

Ako môžeme odhadnúť, čo už je pri športe pre nás zlé? 

Profesionálni športovci si musia dávať pozor na pretrénovanie, alebo keď okrem pohybu nemajú v živote nič iné, môže prísť vyhorenie. V bežnom živote by sme šport nemali robiť ako kompenzáciu niečoho, čo nám v živote chýba, napríklad ak nás neteší osobný život, ak sme nešťastní v práci. Keď si nedáme pozor, naša aktivita môže spieť do preťaženia organizmu. Treba si uvedomiť, či využívam šport ako barličku, na odreagovanie alebo ako útek od života.

Je v športe dôležitý talent? Sú isté vlohy, s ktorými sa musíme narodiť, aby sa nám v športe darilo?

Úprimne, nemám rada túto otázku. O talente sa síce často hovorí, ale nikto ho nevie definovať. Môžeme sa rozprávať o tom, či má niekto predispozíciu na šport, koľko má červených svalov, koľko bielych, či je skôr vytrvalostný alebo dynamický športovec. 

Ak rodičia nebudú viesť dieťa k disciplíne, k tvrdej práci, vedomiu, že niečo si musí odmakať, tak mu dobrá predispozícia môže vydržať tak do pätnástich rokov. Potom už musí robiť niečo navyše, regenerovať sa, pripravovať sa a deti zvyknuté na disciplínu, ho môžu ľahko predbehnúť. 

Vnímate, že ľudia počas pandémie začali viac športovať? 

Neviem potvrdiť, či začali viac športovať, no vnímam, že viac času trávia vonku, v prírode. Chodím behať na Kuchajdu a zrazu som sa musela predierať davmi ľudí. Bolo to nezvyčajné. Všímam si na ihriskách viac detí s loptami, hrajú futbal alebo basketbal. Otázka je, dokedy to vydrží a či sa ľudia z pohybovej aktivity nevrátia ku kávičkám na terasách v obchodných centrách.

O Karin Vravkovej

Vyštudovala psychológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Vo svojich záverečných prácach sa venovala témam vyhorenia u športovcov a radosti z pohybu. V detstve sa venovala tenisu, čo ju priviedlo aj k športovej psychológii. V súčasnosti pôsobí vo firme SportMind HDTS, je členkou Slovenskej asociácie športových psychológov a pracuje s jednotlivcami, tímami, rodičmi, ale aj s trénermi.