Alexandra Kolarik je členkou iniciatívy Free Food, ktorej projekty sa snažia minimalizovať plytvanie potravinami. Tvrdí, že každý človek môže prispieť k lepšiemu životnému prostrediu napríklad aj tým, že sa začne zaoberať nejakou témou a bude sa v nej angažovať. Alexandra sa však snaží žiť ekologicky aj mimo aktivít združenia.

Zvykli sme si na pohodlný život a málokto sa zamýšľa nad tým, či je pohodlný aj pre našu planétu. Na základe názorov a užitočných tipov od žien, ktoré si uvedomujú, aké dôležité je chrániť životné prostredie, vám chceme ukázať, že niekedy stačí malý krôčik na to, aby sme žili lepšie, zdravšie a šetrnejšie. Na otázky o zodpovednosti k životnému prostrediu odpovedala Alexandra Kolarik z iniciatívy Free Food.

Čo je podľa vás v súčasnosti najväčší problém týkajúci sa životného prostredia?

Jednoznačne my. Pohodlní ľudia, ktorí sa nezamýšľajú nad dôsledkami toho, čo robia. Odkiaľ veci pochádzajú, akú majú hodnotu, aký príbeh sa za nimi skrýva, kde tie veci skončia. Myslím si, že je to spôsobené dostatkom. Všetko je nám dostupné a  získať to, je jednoduché. Či už hovoríme o potravinách, oblečení, elektronike.

Veľkým problémom a možno aj podstatou problému je informovanosť. V školách chýbajú témy týkajúce sa životného prostredia. Aj preto si myslím, že generácia našich rodičov ekologické témy nevníma ako problémy, ale ako niečo, o čom je teraz moderné hovoriť. Veľmi úzko to súvisí aj s tým, o čom informujú médiá. Keby sme denne dostávali také dávky informácií o aktuálnom stave životného prostredia, ako dostávame o politike a celebritách, verejnosť by mala k týmto témam asi iný postoj.

Čo robíte vy na zlepšenie situácie?

Som členkou občianskeho združenia Free Food, s ktorým sa snažíme poukazovať na tému plytvania potravinami a hľadať riešenia v slovenských podmienkach. Myslím, že každý z nás by mal mať nejakú tému, svoju občiansku nadstavbu, a aspoň raz za čas sa angažovať vo veciach, ktoré zlepšujú život okolo nás.

Máte nejakú ekovychytávku, na ktorú nedáte dopustiť?

Spomeniem dve. Jednou je antikorová termofľaša na vodu a druhou je žlčové mydlo. To mydlo mi často pomáha, zatiaľ odstránilo všetky fľaky a ja som mohla prestať kupovať klasické čistiace prostriedky.

Čo môže urobiť pre životné prostredie bežný človek?

Je toho tak veľa, až sa mi z môjho zoznamu krúti hlava. Ľudia sa radi sťažujú na systém, hovoria, že jednotlivec nič nezmení, alebo sa zvyknú tváriť, že ich sa to netýka. Lenže životné prostredie sa týka všetkých, lebo je to prostredie, v ktorom žijeme. Všetci bez výnimky.

Ja ako bežný človek, keď si idem ráno kúpiť croissant alebo jablko, nedám ho do plastového vrecka, ale do látkového vrecúška, ktoré vždy nosím so sebou. Každé ráno mám chuť dať si kapučíno, ktoré si sama neviem pripraviť, preto si nosím so sebou keep cup. Hoci si ho občas doma zabudnem a musím sa poň vrátiť. Pre prípad, že by som si chcela vziať obed z reštaurácie, mám so sebou misku. Večer, keď idem na nákup, mám vlastnú tašku a znovu sa vyhýbam plastovým vreckám. Prioritne nakupujem potraviny od slovenských výrobcov.

Pri oblečení sa tiež snažím nakupovať slovenské značky a zároveň ma zaujíma prístup firmy k životnému prostrediu a pôvod materiálov. Často sa to síce odrazí na cene oblečenia, ale po pozretí pár dokumentov mi príde hlúpe a pokrytecké nakupovať niektoré značky, aj keď sú výhodné. Mojím ďalším cieľom je vyhnúť sa obalom v domácnosti, najmä pri potravinách či čistiacich a kozmetických prostriedkoch.

Čo môžu pre životné prostredie urobiť firmy?

Byť vzorom a riešiť environmentálne otázky. Mali by sa vyhýbať plytvaniu v akomkoľvek smere. Čudujem sa, že ešte aj dnes sa v modernom bizniscentre netriedi odpad. Alebo že sa na dvojhodinovom mítingu podáva 50 ľuďom balená voda. Je fajn, keď sa zamestnanci zapájajú do dobrovoľníckych aktivít alebo firma finančne podporuje projekty zlepšujúce životné prostredie alebo komunitu.

Čo môže urobiť štát?

Podporovať organizácie, ktoré riešia rôzne ekologické témy. Občas mám pocit, že štát, ktorý má tieto témy v programe len okrajovo, hádže organizáciám, ktoré ho na tomto poli zastupujú, polená pod nohy. Málokedy počúva a spolupracuje. Zároveň by mal štát zaradiť environmentálne témy do vzdelávacieho procesu. Taktiež verím, že niektoré veci by mohol štát jednoducho zakázať. Napríklad plastové tašky alebo vrecúška. Úprimne, nemyslím si, že niekto naučí priemerného Slováka znížiť ročnú spotrebu zo 466 tašiek na štyri tašky za rok, ako je to napríklad v Dánsku.

Čo by ste v tejto oblasti chceli spraviť vy?

Niečo, aby si ma planéta nepamätala.

Snažíte sa v tomto smere ovplyvňovať svojich blízkych, rodinu, priateľov?

Nesnažím. Skôr s nimi hovorím o tom, ako riešim veci. Myslím, že sesternica, ktorá so mnou prežila minulé leto, sa už čosi priučila. Zato moja mama je naozaj veľmi tvrdý oriešok.

Myslíte si, že generácia našich rodičov bola k životnému prostrediu šetrnejšia?

Myslím si, že áno. Ale zároveň si nemyslím, že to robili úmyselne. Vezmime si napríklad plátenné tašky alebo sieťovky. Pochybujem o tom, že ich ľudia používali s úmyslom šetrnejšie sa správať k životnému prostrediu. Jednoducho v tom čase iné neboli. Potom sa zrazu objavili igelitky a plastové vrecúška a na plátenné tašky sa na pár desiatok rokov zabudlo.

Ak vás rozprávanie Alexandry Kolarik zaujalo a radi by ste sa dozvedeli viac napríklad aj o tom, neplytvať potravinami, navštívte podujatie s názvom Jedlo alebo odpad – ako predchádzať plytvaniu s jedlom, ktoré sa uskutoční v Coworkingu Cvernovka na Račianskej 15. mája 2018. Viac informácií nájdete na tomto odkaze.

O Alexandre Kolarik

Je členkou občianskeho združenia Free Food, ktorého cieľom je znížiť plytvanie potravinami na Slovensku. Združenie prevádzkuje komunitné chladničky v Bratislave, varia džemy z jabĺk, ktoré esteticky nevyhovujú predajom v supermarketoch a rozbiehajú projekty zdieľania jedla, prostredníctvom ktorých môžu ľudia predísť vyhodeniu využiteľných potravín.