Starším ľuďom sa venuje málo pozornosti, hovorí neuropsychologička, ktorá skúma najťažšie neurologické ochorenia

Ľudia, ktorí sa na Slovensku venujú neuropsychológii, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Petra Brandoburová je jednou z nich. Hoci v práci rieši ťažké choroby, úzkosť a depresiu, tvrdí, že prax ju učí psychicky to zvládať. Pracovala s preživšími holokaustu, skúsenosti zbierala v zahraničí, a dnes sa s kolegami snaží na Slovensku rozbehnúť výskum Parkinsonovej choroby a cervikálnej dystónie. Navštívili sme ju na jej pracovisku v bratislavskej nemocnici na Kramároch.

Na začiatku bola práca s preživšími holokaustu

Už počas štúdia psychológie Petra inklinovala k práci so staršími ľuďmi. „Pôvodne som pracovala a stále najviac pracujem v oblasti gerontopsychológie, teda s ľuďmi v seniorskom veku. Vybrala som sa touto cestou preto, lebo už počas vysokej školy sa mi zdalo, že ľuďom vo vyššom veku sa venuje menej pozornosti v porovnaní s detským a produktívnym vekom,“ vysvetľuje svoju motiváciu Petra.

K neuropsychológii sa dostala postupne, keď zistila, že jej nemá kto vyšetriť pacientov. „Najprv som pracovala s preživšími holokaustu. Boli to expresívne terapie, počas ktorých som zistila, že mám skupinu ľudí, ktorú potrebujem zdiagnostikovať. V jednej skupine som mala dámu, ktorá bola kognitívne úplne v poriadku, a ďalšiu dámu, ktorá bola výrazne poznačená demenciou. Hľadala som niekoho, kto ich vie dobre zdiagnostikovať. Zistila som, že to nikto nevie dobre vyšetriť,“ opisuje cestu k odboru, ktorému sa teraz venuje naplno.

Petra začala spolupracovať s neziskovou organizáciou Centrum Memory, ktorá sa venuje diagnostike Alzheimerovej choroby. „Zrazu som spoznávala tento svet a zisťovala, ako vyšetrujú v zahraničí, a prichádzala na to, že my mnoho nástrojov nemáme. Bolo to pre mňa trochu frustrujúce,“ opisuje začiatky.

Situácia na Slovensku ju neodradila. Absolvovala niekoľko stáží v zahraničí, dnes pôsobí okrem Centra Memory aj v Univerzitnej nemocnici na Kramároch. „Som výskumne zameraná a nemocnica na Kramároch je jedným z pracovísk, kde sa výskum realizovať dá. Pracovisko sa primárne venuje problematike tzv. movement disorders, to je problematika abnormných pohybov. Z veľkých tém je to Parkinsonova choroba a  cervikálna dystónia,“ hovorí.

Spolupráca s neurológmi aj s logopédmi

K Petre sa pacienti na vyšetrenie dostávajú cez neurológa. „My ako neuropsychológovia poskytujeme jedno z pomocných vyšetrení. V nemocnici sa dostávam do kontaktu s akútnymi alebo plánovanými hospitalizáciami. To znamená, že ak sa niektorý pacient, ktorý je sledovaný u neurológa, sťažuje na problémy s pozornosťou, pamäťou alebo s niečím podobným, neurológ ma požiada, aby som ho vyšetrila, či sa tam niečo deje,“ opisuje postup.

Úzka spolupráca s lekármi je pre Petru samozrejmosťou. „Okrem neurológov spolupracujem aj s logopédom, pretože veľa ťažkostí môže mať aj formu poruchy reči,“ hovorí a zároveň dodáva, že vyšetrením sa kontakt s pacientom nekončí. „Zaujíma nás, čo sa s pacientom deje ďalej, keď odíde z neurologického oddelenia. Tam máme tiež spolupráce rôzneho charakteru.“

Chceme vyšetrovať,  ale nemáme s čím

Pacienti najprv prechádzajú u Petry hodinovým vyšetrením, kde im preverí všetky funkcie mozgu,  emócie, pamäť, pozornosť či reč. „Zaujímavý je pre pacientov test, ktorý vyzerá ako identifikácia u policajtov. Úlohou je nájsť zhodnú tvár. Týmto testom zisťujeme, či človek nemá poruchu vnímania ľudskej tváre a či ten problém nevzniká práve preto. Ďalej využívame úlohy na zisťovanie emócií, ktoré priniesol kolega zo stáže v USA, kde sa zaoberal problematikou schizofrénie. Je to nástroj, ktorý sa vo svete bežne používa,“ hovorí, ukazujúc na vzorový test. „Parkinsonova choroba a cervikálna dystónia prinášajú u ľudí zmeny vo vnímaní vlastného tela. V rámci ďalších testov sa preto venujeme aj tomu, akú schopnosť majú pacienti rozpoznávať emócie vo vlastnom tele,“ dopĺňa.

Priznáva, že oproti svetu sme v diagnostike tak, ako ju v praxi realizujeme, roky pozadu. „My by sme veľakrát radi pacientov vyšetrili, ale nemáme s čím, lebo na Slovensku nám potrebné nástroje chýbajú. Nemáme slovenské verzie. Pri vyšetrení aj na Alzheimerovu chorobu sú odporúčané testy, ktoré by sme mali robiť. My ich však na Slovensku nemáme. Keď sa o tom rozprávam s kolegami zo zahraničia a hovorím im, s čím vyšetrujeme my, tak majú pocit, že to by už mohlo byť aj trestné,“ rozpráva o problémoch, s ktorými sa stretáva pravidelne.

Desať rokov pozadu aj v porovnaní s Českom

Napriek skúsenostiam zo zahraničia sa Petra rozhodla ostať na Slovensku a spraviť pre situáciu u nás maximum. „Keď sa chcem vzdelávať v nových metódach, každý mesiac cestujem do Prahy, aby som si tam robila špecializáciu, lebo u nás si ju nemám kde spraviť a ani pod kým. Na celom Slovensku je jedna skúsená neuropsychologička s dlhoročnou praxou, ktorá vzdeláva a je zapojená aj do výučby,“ hovorí. „Je nás asi päť mladých neuropsychológov. Pravidelne sa stretávame, vieme o sebe a sme v kontakte,“ dodáva.

Petra verí, že sa odbor postupne zadefinuje a bude sa v ňom dať vzdelávať aj na Slovensku. „Oproti Českej republike sme desať rokov pozadu vo vývoji a oproti svetu vrátane Európy tak dvadsaťpäť rokov. V Česku je to fungujúci odbor, dá sa z neho atestovať, je tam veľa ľudí, ktorí sa tomu naozaj aktívne venujú,“ vysvetľuje svoj pohľad na fungovanie v blízkom zahraničí.

Mladých neurológov a psychológov spojila situácia v slovenskom zdravotníctve

Okrem vyšetrovania pacientov sa Petra snaží spolupracovať s kolegami aj v rámci výskumu a vzdelávania. Spolu s kolegom psychológom a s piatimi neurológmi vytvorili projekt Aby veda nebola bieda. Cieľom je skúmať na Slovensku Parkinsonovu chorobu a cervikálnu dystóniu. „S nápadom prišla minulý rok kolegyňa, neurologička Zuzana Košutzká, ktorá je na klinike zodpovedná za vedu a výskum. Myšlienka bola čiastočne motivovaná udalosťami, ktoré sa na Slovensku diali. Verejnosťou otriasli informácie, ktoré sa týkali netransparentnosti prideľovania výskumných grantov,“ vysvetľuje prvotnú motiváciu.

„Keďže sme mladí a chceme robiť niečo v oblasti výskumu, tak získanie grantov je pre nás dôležité. Vyskúšali sme nový spôsob financovania, crowdfunding Startlab, pretože známi tento spôsob už využili a spoluprácu si veľmi pochvaľovali,“ hovorí, ako sa to celé začalo.

O Parkinsonovej chorobe a cervikálnej dystónii vieme na Slovensku málo

Cieľom výskumu majú byť ochorenia, s ktorými sa Petra stretáva denne.  „Dlho som si myslela, že výskum je niečo, čo prebieha niekde v laboratóriu, ale pre nás je výskum to, že každý deň pracujeme s našimi pacientmi a veľa našich otázok vzniká preto, že ich kladú samotní pacienti. Sú to problémy, ktorými žijú oni alebo ich rodiny, a nás to potom núti hľadať odpovede. Keď sa mi niekto na niečo sťažuje, musím naozaj študovať a zisťovať, kde je problém,“ rozpráva Petra.

Petra hovorí, že druhým cieľom projektu je predstaviť ochorenia bežným ľuďom. „Parkinsonova choroba je známa, na Slovensku ňou trpí okolo pätnásťtisíc ľudí, ale cervikálna dystónia menej. Chceli by sme, aby sa aj ľudia na Slovensku začali zapájať do výskumov, boli súčasťou vedy. Vďaka tomu, že často pôsobíme na stážach v zahraničí, vidíme, že tam je úplne bežné hlásiť sa do výskumov, vyhľadávať si informácie, kde sa zapojiť,“ hovorí zo svojej skúsenosti.

S izolovanosťou pacientov sa rozvíja aj depresia

S ľuďmi, ktorí trpia cervikálnou dystóniou, sa už pravdepodobne stretli viacerí, no nevedeli, o aké ochorenie ide. „Sú to mimovoľné sťahy v šiji. Keď to ľudia nepoznajú, boja sa toho. Dystónia môže mať rôzne podoby na rôznej časti tela. Je to veľmi nepríjemné ochorenie, pretože pri cervikálnej forme ľuďom stáča krk, bolí ich, a je to náročné aj zo psychologického hľadiska.

Pri Parkinsonovej chorobe sa často deje, že ľudia akoby zamŕzajú a zrazu sa nevedia pohnúť. Postupne to vedie k tomu, že sa izolujú, zostávajú doma, nechcú nikam chodiť, pretože sa boja reakcií verejnosti, pádu alebo toho, že sa nebudú vedieť pohnúť.  Z izolovanosti a prerušenia sociálnych kontaktov potom pramení osamelosť a rozvoj depresie,“ vysvetľuje prejavy chorôb.

Jednoznačná odpoveď na otázku, čo tieto choroby spôsobuje, neexistuje. „Pôsobí na to celý balík faktorov. Bolo by ideálne, keby sme vedeli, že toto vedie k tomu, ale nevieme. Sú to neurogeneratívne ochorenia, ktoré sú zákerné v tom, že pri nich nie je jednoznačne opísaná príčina vzniku, koho ochorenie postihuje a koho nie,“ vysvetľuje. „Nástup Parkinsonovej choroby je väčšinou okolo veku 55 až 60 rokov, ale existuje aj forma včasného nástupu. Naopak, cervikálna dystónia sa prejavuje najmä u mladších ľudí,“ dodáva neuropsychologička.

Urobiť niečo pre výskum týchto závažných ochorení môžete aj vy. Užitočný projekt môžete podporiť aj vy.