Deň je hneď veselší, keď sú v ňom chvíle, ktoré trávite s tými, na ktorých vám najviac záleží – s partnermi, rodičmi, deťmi… Štyri dvojice nám porozprávali, ktoré spoločné momenty dňa sú pre ne najvzácnejšie a ako si navzájom robia dni krajšími. Popri rozhovoroch nám pred fotoaparátom Petra Spurného zapózovali vo veselých bodkovaných svetroch od CURAPROXu a slovenskej dizajnérskej značky Buffet Clothing.

Branči Kováč alias Vec a Ivana Šáteková: Musíte ťahať za jeden povraz

Zoznámil ich Ivanin bývalý frajer pred desiatimi rokmi v čase, keď boli obaja zadaní. Dokopy sa dali až po približne šiestich rokoch po zoznámení. Dnes majú trojročného syna Fedora. Umelecký pár, výtvarníčka Ivana Šáteková a raper, DJ a hudobný producent Branislav Kováč alias Vec, prezradil, ako si navzájom pomáhajú počas bežných dní, kto kupuje lístky do divadla, ale aj to, ako pristupujú k výchove svojho syna.

Partneri priznávajú, že Fedor ich život úplne zmenil. Zrazu tu bol malý človek, ktorý im manažoval čas. „Hlavne som veľa času zrazu trávil doma, oproti tomu, čo bolo predtým,“ hovorí Braňo. Pri výchove syna nemajú rozdelené úlohy. Braňo tvrdí, že kľúčom k výchove je v prvom rade zhodnúť sa v pravidlách. „Musíte ťahať za jeden povraz a musíte byť jednotní,“ hovorí. „Je dobré, že my si v tom rozumieme, vieme, kam by to malo ísť a ako by to malo ísť. Dôležité je, aby dieťa nemalo zmätok v tom, čo má vlastne robiť, a aby nebolo zbytočne frustrované,“ dodáva.

Ako každý pár aj oni majú občas tichú domácnosť, no zakaždým to niekto presekne. „Nie sme povahy, ktoré by vydržali byť dlho urazené. Raz povolí jeden, inokedy druhý,“ hovorí hudobník. „Hlavne, keď sa niečo udeje a ja mám potrebu mu to povedať, keďže je mi najbližším človekom, vtedy ma to už štve a dlho ticho nevydržím,“ priznáva Ivana. „Väčšinou nás spojí humor. Raz sa nám stalo, že sme sa pohádali na vlakovej stanici, a keď začal Braňo ziapať, prechádzal okolo vlak, čiže som nepočula ani slovo. Bolo to ako z filmu a ja som sa začala tak rehotať, až to z amoku prešlo do totálne vtipnej situácie, lebo sme dokázali zmeškať dva vlaky,” spomína Ivana.

Ako partneri si navzájom veria a majú v sebe stopercentnú istotu. „Žiarlivosť strašne vyčerpáva a uberá energiu,“ hovorí Braňo. „U nás je skôr ťažšie to, keď je Braňo dlhšie preč, čas s Fedorom trávim len ja a už nemám energiu, aby som sa mohla tvorivo realizovať. Mám málo času na svoje veci, čo ma frustruje, a potom som na neho hnusná,“ hovorí Ivana.

Času, ktorý trávia sami dvaja, je menej. „Braňo nie je iniciátor, to skôr ja. Zoženiem napríklad lístky do divadla,“ hovorí Ivana. Radosť im robia bežné veci – jedlo či čas strávený v trojici. „Teším sa, keď si robíme výlety,“ hovorí Ivana. „Boli sme na dovolenke na Kréte a povedali sme si, že do rezortu už nepôjdeme. Najviac nás tešil jeden deň, keď sme si požičali auto,“ spomína na spoločnú dovolenku Braňo.

Vďaka tomu, že sa obaja pohybujú v umeleckej sfére, vedia ľahšie pochopiť svoje povolania. Ivany sme sa opýtali, ako zvláda to, že Braňo je stále niekde na koncertoch a motajú sa okolo neho ženy. „Odkedy sa nám narodilo dieťa, prestala som to úplne riešiť,“ hovorí Ivana. „Predtým som nad tým rozmýšľala, pretože som na to zrejme mala čas a z nudy som sa zaoberala hlúposťami,“ dodáva s úsmevom.

Saša Miklášová o svojej mame Marte Šmidákovej: Je to moja najlepšia kamarátka

Saša Miklášová, podnikateľka a zakladateľka portálu Sashe.sk, žije so svojím manželom a s dvomi synmi neďaleko Bratislavy. Hovorí, že ako jedináčik si mohla dovoliť pritiahnuť rodičov k sebe. Rodičia sa po rokoch života v Trnave presťahovali bližšie k dcére, aby mohli byť v dennom kontakte a aby mohli pomáhať pri výchove jej detí.

Nebudeme vôbec preháňať, ak Sašu Miklášovú a jej mamu Martu Šmidákovú označíme za nerozlučnú dvojicu. Pri otázke, ako často sú spolu, Saša neuvažuje ani sekundu. „Neustále, stretávame sa takmer každý deň. Mamina býva blízko a pomáha mi s deťmi. Vždy sa stihneme porozprávať, denne si posielame tipy na kozmetiku alebo oblečenie,“ opisuje každodennú komunikáciu. „Neviem, kto to bude robiť pre mňa, lebo ja mám dvoch synov,“ hovorí Saša s úsmevom.

Spoločne trávený čas matky a dcéry zmenil príchod detí. „Kedysi sme chodievali na kávičku a výlety, dokázali sme spolu absolvovať kúpele aj wellness. V Paríži sme boli len my dve, ešte vtedy, keď som nemala deti,“ spomína Saša na spoločné chvíle s matkou. „Teraz je to skôr o staraní sa o deti, a keďže sú už dve, ísť niekam vo dvojici je pre nás už takmer nemožné. Toto je zrejme prvýkrát, čo sme spolu bez detí,“ dodáva s úsmevom.

Aj Sašina mama Marta potvrdzuje, že všetko sa točí okolo vnúčat. „Musím si dávať pozor, aby som ich nerozmazávala, no niekedy to tak je. Maminka je tá prísna,“ smeje sa pani Marta. „Keď sa niečo rieši, tak sa to zvezie na mňa, a keď sa im má dať sladkosť, tak to vždy babka,“ smeje sa Saša.

Mama a dcéra si nespomínajú, že by sa niekedy vzájomne odcudzili. „Mama je moja najlepšia kamarátka. Rozumieme si aj ohľadne štýlu, rady spolu nakupujeme. Vieme si ulahodiť, lebo sa poznáme. Keď v obchode vidím niečo z bielej madeiry, hneď to kupujem, lebo to je babka,“ hovorí Saša. Pani Marta na slová svojej dcéry prikyvuje. „Je to pravda. Všetko, čo od Sašky dostanem, sa mi páči,“ dodáva s láskou.

Nika Lehocká a Dominik Sedmina: Spoločná ranná káva musí byť vždy

Nika a Dominik tvoria pár jeden a pol roka. Keď ich pozorujete, máte pocit, akoby boli spolu odjakživa. Nika nedávno otvorila tanečnú školu Neytiri, čím si splnila celoživotný sen. Dominik, ktorý pracuje vo vedľajších dverách, jej pri budovaní školy od začiatku pomáhal.

Ich vzťah je založený na príjemnej rutine. „Ráno si vždy spolu dáme kávu,“ opisuje rituál Nika a prízvukuje slovo vždy. „Cez deň má každý z nás program, ale keď máme čas, ideme spolu športovať alebo na obed, alebo sa len tak prejsť. Večer si väčšinou dáme pohár vína, povieme si, čo sa cez deň stalo a pozrieme si nejaký seriál. To sú naše typické dni,“ pokračuje.

Ak sa v ich aktívnych životoch nájde viac času, tak radi chodia na výlety. „Hocikam. Buď mimo Bratislavy, alebo v meste, len tak sa prechádzať. Najväčší relax je, keď ideme k mojej rodine na východ do dedinky Spišský Štvrtok,“ hovorí Nika. V lete zase milujú len tak sedieť na balkóne a dlho do noci sa rozprávať.

Život, najmä ten spoločný, je často o maličkostiach. Zaujímalo nás, či si Nika a Dominik spomínajú na niečo, čo jeden pre druhého spravili a veľmi ich to potešilo. Nika sa usmieva pri spomienke na to, ako sa jej Dominik spýtal, či budú spolu chodiť. „Pri behu sa ma zrazu opýtal, či chcem byť jeho priateľkou.“ Odpoveď je jasná. A Dominik? „Nika ma veľmi potešila na moje narodeniny, lebo sme spolu chodili necelé tri mesiace a dala mi darček, akoby ma poznala celý život.“ Čo to bolo, nám však odmietol prezradiť.

Tomáš Hellebrandt a George Leite Silva: Šťastie nachádzame v drobných veciach

Zoznámili sa pred desiatimi rokmi cez internet v Londýne, o šesť mesiacov začali spolu bývať. Svadobné hostiny mali dve, jednu v USA a druhú na Slovensku. George, pôvodom z Brazílie, hovorí, že Slovensko miluje a trochu mu pripomína jeho rodnú krajinu.

Tomáš žil roky v zahraničí, no tvrdí, že mu domov vždy chýbal. Vyštudoval ekonómiu v Anglicku a väčšinu svojho profesionálneho života pracoval v zahraničí, najprv v Bank of England v Londýne a neskôr ako výskumný pracovník vo Washingtone. S manželom Georgeom, ktorý pracuje pre britskú firmu z domu, sa rozhodli žiť na Slovensku.

Obaja sa zhodnú, že najradšej trávia spoločný čas pri športe a na Slovensku majú na to veľmi dobré podmienky. „Odkedy sme sa presťahovali na Slovensko, radi sa chodievame bicyklovať. Páči sa nám, že ideme na bicykli asi desať minút a sme mimo mesta, niekde v lese. Sme veľmi aktívni a v Londýne sme mohli chodiť spolu nanajvýš do fitcentra. Tu máme viac možností – bicyklovanie, turistiku alebo lyžovanie. Sme radi vonku,“ hovorí Tomáš.

Podľa Georgea vedú pokojný život a vôbec nie sú nároční „na údržbu“. „Chodievame spať skoro, vstávame skoro, okolo 5.40 hod. a ideme spolu do fitcentra. Obaja začíname pracovať skoro. Večer radi spolu oddychujeme, niečo si pozrieme. Šťastným ma robí napríklad to, že chodíme spolu cvičiť, ale aj všetko ostatné, čo súvisí s partnerským životom,“ opisuje George.

George tvrdí, že ako prejav lásky nepotrebuje nič veľké. „Nachádzam šťastie v drobných veciach. Keď mi Tomáš ráno pripraví za tanier ovocia a šálku čaju alebo mi prinesie oriešky. Vždy aj s pusou. Považujem to za krásny prejav od milujúceho a starostlivého človeka, niečo veľmi milé, čo zažívam každý deň. Nie je to nič veľké. Sú to drobnosti, ktoré mi chýbajú, keď nie som doma,“ opisuje každodenné radosti.

Ako manželia spolu zdieľajú nielen radosti, ale aj ťažšie momenty, ktoré sú súčasťou života. „Vždy, keď som v strese a niečoho sa bojím, George mi pomôže tým, že ma prinúti o tom hovoriť. Som introvert, takže väčšinou držím pocity v sebe a snažím sa ich riešiť sám,“ hovorí Tomáš.

Tomáša a Georgea sme sa opýtali aj na to, ako je to podľa nich na Slovensku s otvorenosťou ľudí voči gayom. George si myslí, že je tu istá hladina konzervativizmu, ale aj akejsi zvedavosti. „Keď sa s niekým zoznamujeme, tak Tomáša predstavujem ako svojho manžela a nikdy som nezažil trápnu situáciu.“

Pred dvoma rokmi mali na Liptove svadobnú hostinu. „Keď sme boli hľadať miesto na oslavu, očakávali sme, že sa stretneme s istou mierou nepochopenia, ale v každom podniku k nám boli milí a otvorení myšlienke usporiadať gay svadbu. To bola skutočne veľmi pozitívna skúsenosť,“ hovorí George.

George život na Slovensku miluje. „Dlho som žil v Anglicku, takže mám rád tunajšie skutočné letá a skutočné zimy. Slovensko mi pripomína miesto v Brazílii, odkiaľ pochádzam. Je tam veľa zelene a sú tam hory ako tu. Mám rád váš prístup k životu. Máte veľký zmysel pre budovanie komunity. Ľudia sú tu ochotní a srdeční, žili sme na rôznych miestach, tak môžem povedať, že to nie je bežné všade. Napriek tomu, že ešte nehovorím po slovensky, stretol som veľa Slovákov, vďaka ktorým sa tu cítim dobre,“ opisuje život na Slovensku.

Po dvoch rokoch manželstva pomaly začínajú uvažovať nad deťmi. „Aby som bol úprimný, ešte sme detailne nezisťovali všetky právne náležitosti. Ak to správne chápem, tak dieťa by sme si mohli adoptovať ako slobodní ľudia, ale nie ako pár,“ hovorí o právnych bariérach Tomáš. „George je britský občan, takže si môžeme adoptovať dieťa v Británii, no možno by bol problém vziať ho na Slovensko. Môžeme si ho adoptovať aj v Brazílii. Sú tu možnosti. Samozrejme, je to náročné a drahé. Pokiaľ však človek niečo chce, nájde spôsob, ako to zvládnuť,“ pozitívne uzatvára.

Okrem drobných každodenných vecí môžete svojich najbližších potešiť aj veselým bodkovaným darčekom od CURAPROXu. Pohodlný sveter, v ktorom sú dvojice odfotené, nájdete v troch farbách a v štyroch veľkostiach v e-shope CURAPROXu.